Nový objav na slovenskej politickej scéne

Pôvodne som mal v pláne zisťovať na Slovenskom štatistickom úrade úplne iné veci. Moja motivácia do práce je však včase predvianočnom práve na bode mrazu, a tak som si namiesto toho otvoril informáciu ohľadom populárnosti jednotlivých slovenských politikov. Politiku až tak detailne nesledujem, ale aj tak si práve každý deň prečítam pár zaujímavých informácií a zasmejem sa nad hereckými výkonmi našich volených zástupcov. Stará garda drží pokope a moc nepúšťa z rúk prakticky už od odchodu červených. To, že Ficko získal moc v minulých voľbách nie je zdá sa jav dočasný. Ukazuje sa byť šikovným manažérom mozgov hlavne tej staršej generácie a úspešným rétorikom schopným pochváliť sa i vynadať všetkým. Nie je divu, že je na čele a kraľuje tam neohrozene. Pri takej populárnosti bude jeho ego rásť a rásť. Decembrový výskum vykonal Ústav pre výskum verejnej mienky pri ŠÚ SR v dňoch 1. až 8. decembra 2008 na vzorke 1304 občanov vo veku 18 a viac rokov.

pre zväčšenie tejto nekvalitnej tabuľky si na ňu prosím kliknite

Pri tejto tabuľke asi najviac zaujme meno politika, ktorý je v nej uvedený ako Nikto. Nevie sa, či táto vychádzajúca hviezda slovenskej politickej scény náhodou neplánuje frontálny útok na post premiéra, či prezidenta v budúcich voľbách. Sám Ficko ešte Nikta za reálnu hrozbu neoznačil, ale jeho popularita je vysoká už dlhší čas. Lídri opozície by sa mali zamyslieť nad Niktovymi číslami a uvedomiť si, že práve jemu sú povinný dať svoju plnú podporu. Táto skutočnosť je ešte viac podporená tragickými číslami Mikiho, Mikloša a iných. Hrušovskému už ani pán Boh neverí a v súboji Ivan vs. Iveta to tiež nevyzerá pre opozíciu ružovo. Neostáva nič iné len veriť. Volič je zmätení z neustáleho kolotoča preťahovačiek a od politikov už nechce nič. Práve to môže byť vodou na mlyn Niktovi. On nič neponúka, nič nesľubuje, nemá volebný program. Je rodeným niktošom a nemá nijaké ambície. Vo svojom životopise uvádza nijaké vzdelanie, nijaké pracovné skúsennosti, nijaké jazykové znalosti a tiež ho nič nezaujíma.

Osobne mu vyjadrujem 23.decembra svoju plnú podporu. Práve on predstavuje politický pokoj, ktorý je v tomto čase potrebný. Nech sa mu darí.

Prekrasne Vianoce

Nech sú o tom, o čom je ich poslanie :)

Za veľkou mlákou for the first time III.

Ráno bolo trochu mrazivé, ale nemá nad ten pocit sviežosti, keď sa človek nadýchne čerstvého ranného vzduchu. Trochu v hrdle poštípe, upchá sa nos a ide sa. Zvolili sme si cestu ulicou Spadina, vedúcou cez China town smerom k jazeru. Cestou sme stretávali rôznych ľudí, ale v tejto oblasti hlavne početných skupinu bláznov, rozprávajúcich do seba a možno si mysliacich, že blázni sme my. Čínska štvrť bola v týchto predpoludňajších hodinách ešte tichá. Obchodníci pomaly vystavovali svoje tovary pred obchodíky a na prvý pohľad v najväčšom centre bolo úplne prázdno. Možno ťažšie znášajú zimu. Po asi pol hodinke sme došli k prvému cieľu násho dňa, k známej Torontskej vyhliadkovej "vežičke" CN Tower. To človeku jednoducho nedá, to nevidieť. Ten výhľad na Toronto tam jednoducho stojí za to. Necelých 554 m a máte mesto ako na dlani. Hore ste za pár sekúnd a všetko je vymyslené k prežitiu čo najautentickejšieho zážitku uvedomením si prekonania výškového rozdielu v krátkom čase. Presklenná podlaha vo výťahu vyvoláva zaujímavé pocity. Je to komerčná záležitosť s až prehnaným poňatím. Všade Vám ponúkajú fotku s papierovým pozadím mesta. Nerobte to :).

Hneď pri veži je Rogers Centre. Miesto, kde si svoje zápasy odbýjajú miestny baseballisti a hráči amerického futbalu. Slováka to však láka niekde inde. Do neďalekej Air Canada Centre, hokejového stánku Toronta Maple Leafs. Ani nemusíte vedieť kde to je a už zdiaľky počujete, tickets (lístky), chcete lístky? Dnes na Bruins (Boston Bruins). Chcel som to proste vidieť. Vchádzam dnu do haly a k okienku. Lístky na dnes večer a odpoveď: "Áno, máme". Netrebalo mi viac, bral som hneď dva a presvedčil Aniu, že to musíme vidieť. Večer to malo vypuknúť. Čakalo nás však ešte mesto. Mrakodrapové centrum a náš dočasný domov, Vysoká škola businessu. Vstup voľný, vedľa multikultúrnych študentov, najmodernejšiej techniky. Pohoda. Sedíme si na kreslách, čítame. O chvíľu však už pálime na zápas.

Divákov je požehnane. Všade prebiehajú charitatívne zbierky. More bielo - modrých dresov pokrýva suterén štadióna. Naše miesta sú na samom vŕšku v sekcii pre vozičkárov. Vyvážame sa luxusným výťahom s obsluhou a pociťujeme Ameriku. Štadión je ešte prázdny a všetci sa upchávajú a občerstvujú sa. My stále bojujeme s časovým posunom, ale keď sa na ľade objavia hráči na rozkorčuľovanie je sa na čo pozerať. Teším sa hlavne zo Zdena Cháru. Ten berie rozvičku riadne profesionálne a tvrdo maká. Jeden záber, druhý záber a Zdenko je zväčnený. O pol hodinku to celé vypuklo. Človek by očakával trochu hlučnejšiu atmosféru, ale tá moc neprichádzala. Boston medzičasom ušiel na 2:0, kým sa Leafs zobudili a začali hrať aktívnejšie. Pod nami povzbudzovala dvojica chalanov s pivom pokrikom na Go leafs go. Raz jeden a raz druhý. Komercie bolo habadej, reklama proste musí byť. Niekedy aj vtipná, inokedy nudná. Mnoho ľudí sa snažilo vybičovať atmosféru v hale, ale dosť často bez úspechu. My sme si to však potichu užívali. Toronto znížilo, ale Boston v zápätí opäť ušiel na rozdiel dvoch gólov. Chalani pod nami stále kričali. Praví fanúšikovia. Okolo nás zóny VIP a iné ľudské výmysly luxusu. Ešte že sa 100x pripomenulo zbieranie na charitu. Leafs znížili a situácia sa mierne zdramatizovala. Ani power play však zmenu nepriniesla a domáci tak naďalej v tejto sezóne nic moc. Tak možno nabudúce. To už však asi už neuvidíme live, ale hokej to bol dobrý. Skutočne rýchly. Možno až natoľko, že si to divák nestihol uvedomiť a venoval sa popcornu. V Toronte sa jednoducho v týchto dňoch na hokeji spí.

Spať sme šli neskôr aj my. Ako inak, čakali nás Niagary a Big Mac, ktorí sme ako odporcovia McDonaldu vyhrali za lístok na zápas. Ta nedáme si?

Za veľkou mlákou for the first time II.

Časový presun nám dal zabrať. Moje oči nevedia klamať a okamžite po príchode chytili pekný červenučký lesk únavy. Cesta autobusom smerom do centra nám na prvý pokus nevyšla, keďže pán šofér ani zďaleka nemal pripravené mince na vydávanie. Tu to takto nechodí, priatelia. Ten druhý si to rozpálil po Toronte ako sa patrí. Hneď som si zaspomínal kto bol posledným kanadským jazdcom formuly jeden. Po autobuse na nás čakalo metro a hlavne uvedomenie si jedného: "Tomuto hovoríme multikultúra". Všetky farby a odtiene ľudských tvári sa nám menili pred očami. Nastupovali, vystupovali, spali, čítali, počúvali hudbu. Každý vyzeral inak, ale i tak podobne, prispôsobení tunajšej realite, ktorá ich spájala.

Zastávka Greenwood bola našou konečnou stanicou. Po jej opustení nás privítal prvý sneh. Elizabeth, naša hostiteľka bývala len kúsok odtiaľ. Plný očakávaní sme zazvonili na jej zvonček. Ozval sa milý a entuziastický hlas a následne pípnutie vchodových dverí. Ak si predstavíte milú pani vo veku 60 rokov, tak by mohla vyzerať tak ako Elizabeth. Mne prišla ako babička z červenej čiapočky. Žiadneho vlka sme však dnu nenašli, akurát tak kocúra Thomasa bez čižiem a mačku Monty. Na naše prekvapenie nás čakal aj skvelý jablkový koláč a šálka čaju. Po krátkom a milom rozhovore nám Elizabeth odporučila nočnú prechádzku Torontom. Nepatríme k osobám, ktoré by mali výdrž koňa a dokázali fungovať 24 hodín, ale šli sme. Trochu unavene sme sa prešli do Torontského centra. Míňali sme kopu rôznych barov, rýchloobčerstvení z celého sveta a opäť raz ľudí rôznych rás deliacich sa o tento priestor veľkomesta. Cítili sme sa ako z iného sveta. Poletoval sneh a neskutočné množstva svetla nenechávalo bez osvetlenia hádam nič. Po prvej prechádzke sme sa už nemohli dočkať postele. Spalo sa sladko, ale nie dlho, veď nás čaká bohatý program...

Za veľkou mlákou for the first time I.

...Tak aj na mňa prišlo...Poletel som za oceán a strávil 10 dní v druhej, čo do veľkosti krajiny sveta. Kanada mi bola vždy srdcu bližšia ako jej južný sused, a tak mi nič nestálo v ceste užiť si to naplno. Čo už koho zaujíma, že november nie je optimálnym mesiacom na návštevu krajiny javorového listu, že na mňa v práci krivo pozerali ako si hneď po skončení skúšobnej doby beriem dovolenku na 2 týždne, či vedomie neistoty ubytovania 3 dni pred odjazdom. Hlavne, že sa ide a život už sám vykúzli ostatné.

V nedeľu 16.novembra sme mali letieť v trojici. Mali. Tomek, Anjin kolega z práce a vyhlásene organizovaný človek, však pozabudol na jednu maličkosť a uvedomil si to jednu zastávku pred Varšavským letiskom. Zabudol pas a bez toho to bolo naozaj ťažké. Ale nie nemožné. Hlavne, keď človek pracuje v leteckom priemysle. V čase Tomkovho príchodu na letisko sme mali do odletu ešte dobré 2 hodky. Čo robiť? Plakať..smiať sa nad samým sebou.?Mmh,...konať. Lietadlo. Krakov - Varšava. Pravidelná linka. Kedy odlieta? Za pol hoďku. Telefón a mama+sused v divokej jazde s pasom v spotenej ruke. Neúspech a následne nová nádej s nasledujúcim spojom...Nie, Tomek to nestihol, chýbalo 5 minút. Prišiel za nami o 3 dni neskôr :).

My sme si tiež do poslednej chvíle nemohli byť ničím istí. Boli sme na stand-by a odkázaní na čakanie. Našťastie... podarilo sa. Sadáme si do zadných radov a všetko sa môže skutočne začať. Vzrušenie? To pri štarte nikdy nechýba. Odlepujeme sa od Poľskej zeme. Jasný cieľ - najväčšie mesto Kanady, Toronto. Na ceste nám nič neprekáža. Spíme, prekonávame turbulencie, čítame, fotíme, rozprávame sa. Sme normálni pohodoví cestujúci. Alebo sme takí len my? Po niečo vyšše 10 hodinách vidíme zem. Je biela. Žeby pravá Kanadská zima? Po chvíli sa pohľad mení. A začína mesto, šedé, pri jazere Ontario. Vidíme prvé Severoamerické mrakodrapy, obrovské diaľnice, čulý život veľkomesta. Pristávame a dlho rotujeme, kým konečne zaparkujeme. Sme tu. Teraz ešte vypísať deklaráciu, prejsť pasovou kontrolou a... "Aha aký milý psík", prebehlo mi hlavou keď som zohnutý pri čakaní na batožinu zazrel psí pysk. Keď som však zdvihol zrak, ozvalo sa:"Čo máte v tom vaku?". Ten milý psík si ma, resp.môj batôštek vystopovala bol som na chvíľu v stave ohrozenia. "Nič špeciálne, vravím. Žemle, jablká". "Jablká vyhodiť, ovocie do Kanady nie je možné privážať z Európy". Aha, už som zase múdrejší. Tak fajn, jabľčka do koša a ideme ďalej. Kúpiť kartu, volať Elizabeth, našej hostiteľke a vonku sa 1x nadýchnuť kanadského vzduchu. Všetko sa to môže začať...

...mozno...

V piatok sedim v praci a hori mi zadok. Moja myslienky uz davno nie su v consultingovom svete. Predstavujem si cestu autobusom, vidim sa v panenskej prirode, na skalach majestatnych pohori. O tretej hodine to definitivne balim. Elektrickou sa presuvam na autobusovu stanicu a nastupujem do mikrobusu, smer Jablonka. Tuto obec pozna vacsina Slovakov (najma tych zo Severu a stredu) ako miesto pravidelnych trhov. Mikrobus sa naplna ludmi a o chvilu sa cloveku uz tazko dycha. Poliaci to maju vyriesene po svojom. Sedacky su nasekane jedna za druhou a ak ma clovek priblizne moju vysku a viac dostava sa do mensich, nepohodlnych problemov s priestorom. Snazim sa na to nemysliet, veriac, ze vzdialenost priblizne 90km prekoname v planovanom case hodina a pol. To by sme vsak nemohli byt v Polsku, kde sa cesty opravuju este castejsie ako u nas. Ked si k tomu pridame este piatkove zapchy plne Krakovianov utekajucich z mesta vznikne nam nakoniec z toho meskanie prevysujucu hodinu.
Mierne nazlosteny vystupujem v Jablonke na multifunkcnom parkovisku a zaroven autobusovej stanici. Obzeram sa okolo seba vediac, ze sa budem musiet vybrat zaspominat si na svoje "stoparske casy". Nahle vidim auto z Tvrdosinskou poznavacou znackou a silne mu mavam. Mam zial smolu, kedze odbocuju este na nakupy do Noweho Targu. Vyberam sa teda peso na najblizsie vhodne miesto. So zdvihnutym palcom vydrzim asi pol hodinu, kedy sa rozhodujem vybrat sa na hranicu peso. Tma uz zahalila juh Polska a ja kracam sviezym krokom vzdialenost asi 6 km. Odskokom sa uhybam autam rutiacim sa casami rychlostami okolo 100 km. Kamiony ma odfukuju takmer az do poli. Okolo pol deviatej vecer som na hranicu. Nemam ani tusenia ako daleko je to este do Trstenej odkial mam posledny vlak do Dolneho Kubina, ktory je mojim cielom, o 21:12. Pytam sa v jednom non-stop hranicnom obchode a zistujem, ze som presiel len asi polovicu trate, a teda 6 kilacov este predo mnou. Zamyslam sa nad navratom do najblizsieho motorestu, ale este skusam vystrcit palec. V tej chvili sa na mna predsa len usmieva stastie. Zastavi mi mini dodavka s Krakovskou poznavacou znackou. Vydychnem si...Ked sa dozvedam, ze Pawel, ktory ma vzal ide az do Kubina vracia sa mi usmev na pery. V aute leti hip-hopova hudba a v jednej chvili chalani spievaju dokonca o polsko - slowackej (slovenskej) kooperacii, co dany moment celkom charakterizuje. Vdacny som vsak v tom momente hlavne ja. O 40 minut uz vystupujem po kooperacnej ceste pri Lidli v mojom cieli. Volam kamosovi Ondovi a zajdeme si na mierne presolenu pizzu. Zaspavam ako babatko a nad hlavou mam fosforujuce hviezdy.
Druhy den sa zacina o osmej. Budik nekompromisne dava povel k vstavaniu. Kamaratka Janka, ktora s nami vyraza do malebnej Zazrivej je uz na ceste. O pol hodinku je uz pri nas a po rychlom pobaleni sa vyrazame na nakupy do Tesca. Chceme mat potrebne nakupy rychlo za sebou a vyrazit konecne do prirody. O 40 minut dorazame na miesto, v rychlosti naplanujeme turu, zamkyname chatku a vyrazame s cielom zdolat Velky Rozsutec v Malej Fatre. Jankine prve pohyby ako soferky auta su plne strachu pred suckou vlciaka zo susedstva ktora nas pribehla vyprevadit. "Ja nejdem, tvrdi tvrdohlavo". "Ideme, ona to robi vzdy, psa nemozes prejst", povzbudzuje ju Ondo. Zda sa, ze uspesne aj ked Janka si aj po 20 m jazdy o rychlosti 10 km/h, nie je ista ci nahodou neurobila nic zle. Po vyjazde na cestu vsak uz nabera istotu a smerujeme pevnou jazdou do Zazrivej. Na ceste sa vsak zrazu prekvapivo vytvori kolona a my sme nuteni zastavit. Dovodom je ukazka Horskej zachrannej sluzby na skalach popri ceste. Vypocujeme si recitaciu Hviezdoslava, kratku hru na fujarach a nasledne obdivujeme zachranarov pohybujucich sa po skalnych utesoch. Asi sme sa az prilis zapozerali, kedze po navrate tam stalo uz iba nase auto. "To je na vodicak slecna", upozornil nas fuzkaty chlapik, ktory dava pozor na plynulost premavky. Jeho slovo si neberieme k srdcu a mierime do Stefanovej, kde zastavime na parkovisku. Prichadza dalsi fuzac, tentoraz s prosbou o zaplatenie poplatku. Neposobi velmi milo a na vtip ohladom studentskej zlavy vobec nereaguje. Berie peniazky a my robime prve kroky za nasim cielom.
Uvodom si stanovime smele ciele vyjst to na 3 nadychy, co sa nam nakoniec aj s prehladom dari :). Hory su vzdy skvelou prilezitostou porozpravat sa s clovekom a nazriet hlbsie do jeho duse. Tie rozhovory dostavaju vtedy hlbsi zmysel a clovek sa viac otvori. Cesta hore nam ubehlo neuveritelne rychlo. Vsetko prebehlo plynule aj napriek skutocnosti, ze pocasie na horach sa rychlo meni. Pred vystupom som nemal ani tusenie ako vyzera Velky Rozsutec. Teraz mam k tomuto skalnemu vrsku vytvoreny uz velmi pozitivny vztah, ale zaroven respekt pred jeho silou a majestatnostou. Na vrchole sa osviezime, nechame poznamku zachytavajucu nas skvely vykon ohladom minimalneho poctu nadychov a vyberame sa druhou stranou kopca nadol. Panorame dominuje z tej strany Maly Rozsutec, ktory vystriedal vyhlady na zasnezene vrsky Nizkych Tatier a malofatranskych vrskov. Ondo zvolil trosku namahavejsiu cestu, ale jeho kosodrevinove prekazky zvladame bez problemov. Ked sa uz dostavame na pohodlnejsiu cestu opat sa dostavame k diskutovaniu. Tomu dominuje nasledovny pribeh jedneho Viedenskeho ucitela: "V dalekej Cine, v jednej z tisicov osad zil mudry muz. Vsetci ho obdivovali pre jeho mudrost a rozvahu. Jedneho dna usli z drevenej priehrady vsetky kone. Obyvatelia obce prisli v panike za mudrcom. Ake nas to len postihlo nestastie. Kone su dolezite pre hospodarsky chod obce. Je to skutocna pohroma. Mozno, odpovedal mudrc. Na druhy den sa kone vratili a s nimi aj par divych tatosov. Nateseni obyvatelia opat pribehli za mudrcom. To je neskutocne, lepsia vec sa nam nemohla prihodit, vytesovali sa. Mozno...poznamenal znova mudrc. Nejaky cas neskor sa syn mudrca rozhodol osedlat a skrotit jedneho divokeho kona. Jeho marny pokus sa skoncil zlomenim nohy mladeho odvazlivca. Katastrofa, chrlilo sa z ust obcanov. Mozno...vyslo opatovne z ust mudrca. Niekolko tyzdnov neskor vypukla v Cine vojna a armada verbovala vsetkych zdatnych mladych muzov. Ked zavitali do obce, mudrcovho syna kvoli zlomenej nohe povinnost obisla. Obcania chvalili priazen osudu, ale mudrc len zopakoval svoje zname: "Mozno". Tento pribeh nam vsetkym utkvel v pamati a slovicko mozno sme pouzivali ako odpoved temer na vsetko. Bolo to vazne vesele. Zostup plynule presiel do namahavejsej, ale prekrasnej krasovej casti prielomu zvaneho Janosikove diery. Vazne som si nemyslel, ze tam je tolko rebrikov. Priznam sa, ze vzhladom na nie prave najlepsiu obuv a smyklavy teren mi nebolo vsetko jedno. Clovek schadza po navlhnutych rebrikoch a koncentruje sa na kazdy krok. Zem vyzera byt stale daleko a za chyby sa plati. Ked sme dosli na pevnu travnatu zem, celkom som si vydychol i ked prielom bol fakt krasny. Okolo 6 sa vraciame po peknej ture do Stefanovej. Cestou berieme polsku dvojicu az zo Stetina, ktora je v Terchovej na chate. Citim, ze tym splacam trochu svoju dan za pomoc Pawla a jeho nocny odvoz do Kubina. Na chate sa po prichode do sytosti najeme. Na nasledne opekanie uz v zaludkoch nemame miesto. Diskutujeme o vselicom moznom. O komunistickom presvedceni Ondovho otca, o partizanskych bojoch v Zazrivej, o ruskych katusiach lietajucih zo Zazrivej smerom na nemecke objekty v Terchovej. Ked si neskor vonku zapalime ohen, dostavame sa do stavu absolutnej pohody. Obloha je posiata hviezdami, vsade neuveretilne ticho. Pred polnocou si lahame do posteli. V chatke sme to vykurili na 21 stupnov, co povazujeme za nesporny uspech. Noc bude urcite sladka.
Janka nas rano budi uz pred siedmou. Na vine som vsak ja a moja potreba stihnut na autobus do Krakova. O osmej opustame Zazrivu a smerujeme k hotelu Havrania. Asi vieme preco. Nas ciel je prekonat rannu hmlu v udoli a dostat sa nad nu. Hotel v nadmorskej vyske 795 m a jeho okolie je na to skvelou prilezitostou. Zrazu mame ako na dlani vrch, ktory sme vcera zdolali. Srdce zaplesa pri takom pohlade. Ked sa tak pozerame smerom na tie vzdialene miesta navstivi nas male hrave cierne maciatko, mala puma. Veselo sa hra v trave, zakotvi v Jankinom naruci, aby nasledne opat utieklo svojou cestou. Vystrieda ho stena labradora, ktore zbehlo akoby z hory. Nahaname sa s nim po luke a ked sa vrati mala puma stena sa s nim pusti do zapasenia. Zda sa, ze puma sa prestrasila, a tak sa skryva kde sa len da. Kutiky ust nam veselo poskakuju. Je vsak uz cast ist. Stupame coraz vyssie a posledny krat sa nadchyname vyhladom. Prekrasne miesto na zemi toto okolie Zazrivej. Zliezame z kopcov a smerujeme do Jablonky. Mam pocit, ze sme spolu prezili nie den a noc, ale skor tyzden, ci dva. Na multifunkcnom parkovisku sa lucime. Bol to skutocne mily vikend. Mozno...

...cestou...

Cestujem vo vlaku Intercity z Krakova do Varšavy. Prechádzam z najkrajšieho mesta krajiny do jeho stolice (hlavného mesta). Naštastie len nakrátko. Rozdiely medzi tými mestami sú obrovské, a to mi stačí púhy pohľad z okna vlaku. Teším sa, že som v Krakove a som za to vďačný. Krakove plnom histórie, Krakove plnom zelene, krásnom Krakove.
Cesta je rýchla. Sadám si do kupé k business chlapíkovi, ktorý má za sebou akurát obchodné stretnutie. Vyťahuje notebook a pripravuje zmluvu. Je v neustálej permanencii na telefóne a pôsobí koncentrovane. Jeho hlas je istý. Mení sa len pri telefonáte s manželkou. Ako my muži inak intonujeme pri rozhovoroch s nám blízkymi ženami, že? Oproti mne sedí asi 35-ročná blondína. Je neformálne oblečená a robí si poriadok v hŕbe papierov, žeby spisovateľka? Na telefóne rozpráva rusky. Asi znova prípad obchodníčky. Čo iné by človek v najluxusnejšom poľskom vlaku mohol očakávať. Umelcov, študentov, strednú vrstvu, či robotníkov tu človek asi nestretne. Aj ja som tu viacmenej náhodou. Čítam knihu, počúvam hudbu, zamýšľam sa.
Všade cestou vidím krásne žlto - zelené lúky, čierno-biele kravičky, plaché srnky. Uspokojuje ma to a napĺňa optimizmom. Na lúkach sa z času na čas objaví domček. Z jedného z nich si to dve dievčatá na starých, priam až historickýc bicykloch namierili niekam... Možno idú na zmrzlinu do väčšieho mesta, možno idú za kamarátkami, aby si spolu mohli spraviť domáce úlohy, možno idú nakŕmiť plaché srnky. Čokoľvek čo človeka napadne môže byť pravdou. Fantázii sa medze nekladú a mňa ta moja nemôže sklamať.
Pohľad z okna sa časom mení. Lúky znikajú v nedohľadne a dievčatá už možno dorazili po svoju zmrzlinu. Dominantnú zelenú strieda šerá, hnedá, čierna. Predmestia Varšavy sú nezmazateľne tu. O chvíľu vystupujem. Balím si veci a vyskakujem na pevnú zem. Nekonečne dlhým tunelom sa premiestňujem na autobusovú stanicu. V tom tuneli sa cítim akýsi nesvoj. Ako by mi v ňom horeli pety. Tunel je plný obchodníkov. Tu knihy, tu DVD, parfémy, sladkosti. Odolávam pokušeniu. V danej chvíli hľadám skôr čerstvý vzduch. Schodami stúpam na autobusku. Čas sa tu zjavne zastavil. Veľký, plechový priestor ma vôňu prepraženého oleja. Sledujem informačné tabule a kupujem si lístok. Za kasou sedia znudené pane. Bez výrazu mi jedna z nich predáva lístok. Rozhodnem sa dať si po dlhom čase hamburger. Už som zabudol ako nepohodlne sa je. Som šťastný, že nával kečupu a majonézy zvládam bez následkov na mojom svetlom oblečení. Konečné vychádzam na čerstvý vzduch a bojujem so zeleninou. Moja prvá domnienka o čerstvom vzduchu však nebola správna. Mám pocit, že tu všetci fajčia. Z autobusu vystupuje šofér a nevšímavo vstúpi do kaluže. Uuf, dúfam, že ho to moc nerozladí pred cestou. Prichádza môj autobus, pomaly sa zvedám...

Mesiac v novom

Dnes som sa rozhodol napisat trochu konkretnejsie a nechat "hlboke myslienky" bokom. Pokusim sa zbilancovat moj prvy mesiac v novej praci.

Mozno viete a mozno nie, ale od 1.augusta 2009 som zamestnancom firmy PMR (www.pmrcorporate.com). Tato zmena priniesla celkom sviezy vanok do mojho pracovneho zivota, kedy som uz stratil motivaciu a nevedel si predstavit buducnost v tabakovom gigante Philip Morris. Ku aplikovaniu na novu pracu som sa dostal na odporucanie kamosky a po prejdeni 3-fazoveho vyberoveho procesu som tu.
Firma PMR vznikla v roku 1995. Povodny nazov Polish market review (v slovenskom zmysle Pohľad na Poľský trh) sa rychlo zmenil na skratku PMR ku ktorej sa pridalo slovicko corporate. Pod znackou PMR corporate dnes najdete tri oddelenia firmy zamerane na publikacie (o roznych odvetviach trhu), vyskum trhu a oddelenie kde pracujem ja, cize consulting, resp. poradenstvo.
Cely nazov mojej pozicie znie celkom vyznamne: "Management consultant for Czech and Slovak market". S manazmentom zatial este spolocne nic nemam, to by bol privelky skok, ale trhami nasich bratskych republik sa zaoberam. Prvy mesiac som stravil skutocne informacnym sokom, kedy som surfoval po svete internetu viac ako kedykolvek predtym.

Co som teda zatial spravil:

• pomohol skumat sucasny stav legislativnych podmienok trhu "volnopredajnych liekov v Ceskej republike", cize liekov dostupnych mimo lekarni.
  
• dal dokopy kratky clanok na temu Automobilovy priemysel na Slovensku pod nazvom: "Ako sa mala krajina stala lidrom"
• dal dokopy kratky clanok na temu Euro na Slovensku.
• spravil Vseobecny opis Ceskej a Slovenskej republiky, ktory bude uzivany pri projektoch suvisiacich s tymito krajinami. Opis obsahuje zmienku o geografii, demografii, infrastrukture, politickom prostredi, ekonomickom prostredi a podmienkach na podnikanie

Momentalne sa chystam pisat o Ceskom automobilovom priemysle, ale zaroven mam este za ulohu zistit podmienky a sposoby liecenia Parkinsonovej choroby v Cechach, co je celkom vyzva kedze sa jedna o dost citlivu temu. V kazdom pripade kvoli vyzvam som prisiel do tejto, dynamickej firmy, a zatial som spokojny. Tesim sa aj na chvilu kedy zacnem blizsie pracovat nad projektami. V kazdom pripade je vo mne pocit, ze sa tu niecomu praktickemu pre zivot ucim, co je len dobre.

Zatial tolko o mojom prvom mesiaci v novej praci. Budem sa snazit Vas aj nadalej informovat o tejto stranke mojho zivota. Opatrujte sa mi.

Obnovený stav mysle

Ráno mi zvoní budík a ja sa lenivo prehadzujem na druhý bok. Klasický scenár odmietnutia reality v podaní miliónov ľudí. Myšlienky sa premávajú v polovedomých predstavách až zakotvia pri vedomom pristáve s názvom vstávať, práca volá. Aké príjemné bolo kedysi sledovať rozprávku Bob a Bobek a to ich legendárne: "Vstávať, vstávať a cvičiť". Na autentickejšie podkreslenie reality to mohli dávať ráno, lebo večer to človeku ako žiadny problém nepríde... Slnko mi už dávno preniklo cez škáry žalúzií a v paneláku sa začína žiť. Smetiari sú zjavne hore už dlhšie a okrem hluku kontajnerov trieskajúcich o ich tátoša počuť aj ich prenikavé hlasy v údolí štyroch blokov. V rúrach steká prvý ranný moč a do toho všetkého sa pridali ešte maliari s čerstvou dávkou farby v celom vchode. Všetkých svedomito oblepili a ľudia sú nútení si robiť kľúčikom dierky do svojich kráľovstiev.

Sviežym krokom zbehnem po schodišti. Zamierim do obchodu a kupujem chlieb v primeranom pomere kvality a ceny. Pani predavačky nie sú o nič milšie ako inokedy, ale dá sa s tým žiť. Hádžem chlebík do hriankovača a staviam vodu na čaj. V chodbe má už čaká pripravený môj bicykel Miguel. Zapínam rádio a počúvam poľské správy. Už ani nevnímam, že sa jedná o cudzí jazyk. Ranná potrava prechádza tráviacou sústavou a ja mierim do kúpelne použiť kefku. Beriem ruksak, hádžem potrebno - nepotrebné veci a s Miguelom opúšťame byt.
Za necelých 5 minút sa hlásime na stanovisku práci. Prechádzame okolo recepcie a lúčime sa na bicyklovom dvore. Ja následne mierim vpravo a pootočením kľúčika otváram dvere slnečného oficu. Ešte je poloprázdny a zaspatý. Stláčam tlačítko a usádzam sa na svojom mieste. Všetko je ako má byť. Svet informácií sa mi zase odkrýva. Ktovie, čo mi dnes predstaví. Moja myseľ je na to pripravená.

Kým vlastne som?

Často si kladiem túto otázku a dúfam, že nie som jediný. Verím a uisťujem sa v tom, že každá osoba ktorú stretnem sa tiež postaví pred zrkadlo a pýta sa: "Zrkadielko, zrkadielko povedz že mi, kým som ja na tejto zemi"? Hľadám sa... Už vidím môjho otca ako číta tieto riadky a želá si, aby som sa už konečne našiel. Neboj sa oci, príde ten čas. Zatiaľ však ešte stále stojím pred zrkadlom, pozerám sa na seba a pýtam sa dokola to isté. Dokonca aj vo výťahu máme veľké zrkadlo. Tam si človek môže vyskúšať toľko podôb samého seba...Oceňujem vyvinutosť mimických tvarov mojej tváre. Lenže stále neviem, ktorou z nich som úplne ja. Či keď sa škerím doprava, či doľava, či hore, či dole, či keď sa vážne pozerám a predstavujem si samého seba ako veľaváženého občana. Neviem, a neviem ani, či mi to zrkadlo dá tu správnu odpoveď. Tú mi asi vystaví len zrkadlo mojej duše. Kedy? Ach prečo som tak netrpezlivým človekom. Prečo neviem dlho sedieť na riti. Prečo... Či som niekým, kto chce dobyť svet a či som niekto, kto proste chce byť ľuďom nápomocní, vidieť ich spokojnými a šťastnými a nič za to nechcieť. Raz som taký a druhý deň onaký. Keď nastane deň objavenia sa, poviem to všetkým na celé hrdlo. Dovtedy sa budem hľadať. Ale chcem byť v hľadaní krutý. Nechcem byť k nikomu prehnane milý. Hlavne nie k sebe. Chcem reagovať podľa hlasu, podľa zrkadla duše. Chcem byť nezávislý, budiť sa ráno s pocitom, že ma nič na čo sa neteším nečaká, že môžem urobiť veľa dobrého, priniesť veľa úsmevov okolo mňa. Chcem zostať idealistický, chcem zostať družný, chcem zostať sám sebou. Ak to nemám byť ja, nechcem tu byť. To tu môže byť niekto iný. Chcem kričať. Tieto slová vo mne evokuujú výbuch. Svet plný očakávaní ma zabíja. Svet plný snov ma oživuje. Dobrú noc

Čo nového u Aleša?

Aleš mení prácu

• po dlhých týždňoch strávených v tabakovom priemysle v pre mňa úplne extremálnej a nehodiacej sa pozícii účtovníka sa zajtra smelo chystám zložiť výpoveď a prejsť do oblasti Consultingu pod firmu PMR corporate. Verím, že to nebude z kaluže do blata :)

Alešovi ukradli bicykel

• zamknutý vo vlastnom vchode pod schodami. Stalo sa tak vo chvíli, keď som sa cítil šťastný a uvedomoval si, že svet je na bicykli krajší. Zlodej ma zároveň poslal späť do Krakovských električiek. Vyhlasujem týmto zbierku na môj nový bicykel

Aleš bol behať

• napriek skutočnosti, že som vždy trpel pri vytrvalostných behoch na všetkých školách, ktoré som doteraz absolvoval. Krakovský Interrun na 5 km ma zlákal a dokonca som ho aj celý zabehol. Odvtedy som si zlepšil svoje osobné maximum už na 7 km.
  

Aleš sa potešil návšteve

• keď do Krakova zavítala na svoj vôbec prvý koncert mimo Starej Ľubovne skupina Millas Groove (www.millasgroove.com). Svojim vystúpením v Krakovskom klube Lokátor potešila všetkých. Odporúčam popočúvať.
  

Alešova dievčina lieta kade tade...

• ...ale hlavne na Ukrajinu, keďže spoločnosť pre ktorú Anja pracuje, Centralwings, má dohodu na chartrové lety s ruským Aeroflotom. Anju z toho lietania už aj hlava rozbolela a z neustále sa meniacej klímy sa jej hlas na chvíľu zmenil na mužský. To sa Vám teda dosť zvláštne počúvalo.

Aleš mal prvú nehodu v električke

• keď si to jej vodič vrazil do policajného auta stojaceho na prechode cez koľaje. Nič vážne sa nestalo, až na to, že som mal malú prechádzku do práce. Policajti podľa neoverených informácii prišli v ten ďeň v Krakove ešte o jedno auto.
  

Aleš vo voľnom čase športuje

• aj keď práve teraz sedí na zadku. Inak hrá aspoň raz do týždňa tenis, pláva, chodí po horách, časom behá a do nedávna aj bicykloval. V zdravom tele dúfam zdravý duch :)
  

Pokoj hôr

Koľko krát hľadáme v živote pokoj a nachádzame stres? Koľko krát ideme hlavou proti múru namiesto pohľadu do svojej vlastnej vnútornej pevnosti?

Dni splývajú do jedného zliateho celku a uvedomenie si krásy života niekedy zanikne v jeho chodbách. Mnohokrát sme hore, istý si svojou pozíciou, aby sme následne boli posotený nižšie a mali motiváciu sa vrátiť späť. Jednou z vecí, ktorú hľadáme je pokoj. Kde je ukrytý? V luxusných oddychových centrách, vo vnútri kostolných chrámov...či v každom z nás? Získať ho možno nie je také ťažké ako si ho udržať. Stále je ovplyvňovaný vonkajšími vplyvmi, neustále burcujúcimi emóciami nášho čo denného života. Stále si myslím, že existuje cesta jeho trvalého udržania a zamknutia na 100 zámkov. Vždy však unikne a musím ho znovu hľadať. Už však viem kde sa ten môj najčastejšie ukrýva a kde ho možem vždy s pevnosťou nájsť.

V sobotu ráno som zbalil pár vecí a vybral som sa do hôr, do Tatranských hôr. Anja mi žial spoločnosť kvôli pracovným povinnostiam robiť nemohla. Celkom paradoxne som sa tak na Poľskej strane Vysokých Tatier ocitol s dvoma Talianmi a Litovkou. Naše spontánne putovanie za pokojom začalo na autobusovej stanici v Krakove. Kútiky mi utekali do strán už od skorého rána. Talianska dvojica čakala na autobus v krátkych šortkách a tramkách na sálový futbal. Na moju poznámku, či to myslia vážne, odpovedali s talianskou neoblomnou hrdosťou a sebavedomím: "Predsa sme Sparťania, nás nič nezaskočí". No veď uvidíme, prebleslo mi mysľou. Cesta nám zbehla rýchlo a už sme stáli pri červenej značke vedúcej na Kasprov vrch odhodlaní na výstup. Po asi 400 m začala byť Nikolovi (jednému z dvojice Sparťanov mierna zima). Ponúkol som mu jednu mikinu, ktorú si tak obľúbil, že mi ju nechcel vrátiť ani po návrate do Krakova. Krok po kroku sme ukrajovali z plánovaneho 3 hodinového výstupu na vrchol. Po opustení zalesnenej časti sme narazili na úseky zo snehom, na prekrásne zelené vŕšky. Vrchol sa nám neukazoval a nechával si svoju zahmlenú tvár. Cesta bola skutočne príjemná a vôbec nie náročná. Po niečo vyšše dvoch hodinách sme ho dosiahli, pyšní, že sme to zvládli. Hlavou mi už cestou hore prebehla myšlienka, že sa v žiadnom prípade nechcem vracať tou istou cestou a toho som sa držal. Moji talianski Sparťania by však najradšej využili služby lanovky premávajúcej do Zakopaneho. Presvedčiť ich však nebol až taký problém, a tak sme trochu zmenili trasu a šli krásnou hrebeňovkou. Po našej ľavej strane sa nám odkrývali krásne pohľady plné zelene. Cítil som, čo je život. S radosťou som kráčal ďalej a ďalej. Sparťania sa vybrali rýchlejším krokom, mysliac si, že náš cieľ je už na dohľad. Keď sme však už dlho nezostupovali, strácali trochu trpezlivosť a ich futbalové obutie ich obmedzovalo čoraz viac. Litovka Vilija si hory vychutnávala rovnako ako ja. Šli sme sťa by rozprávkou krajinou. Nikdy sme nevedeli čo nás bude čakať za najbližším rohom. Raz nás prekvapil kamzičí pár, inokedy výhľad na majestatný Giewond s krížom. Po asi dvoch hodinách sme došli k miestu zostupu. Bola to určite skúška pre Sparťanov, ale zvládli to s úsmevom a na konci trasy zabudli na všetky trápenie s poznámkou "Veď sme predsa praví muži, Sparťania".

Cítil som, že som znovu lepšie spoznal samého seba. Našiel som si zaľúbenie a objavil žriedlo vlastného pokoja. Áno, tej je vo mne a ja ho nachádzam v horách.

Raz som jedol jablko. Bolo veľké a chladné. Pri prvom hryze mi v ústach niečo prasklo. Následne som zistil, že moja sánka jednoducho povolila a nie som schopný vrátiť všetko do "normálu". Musel som vyhľadať lekársku pomoc. Potom sa vyše roka nedialo s mojou sánkou nič. Následne som šiel do zubára a situácia sa zopakovala (www.solar.blog.sme.sk,Sankovanie aj bez snehu). To už bola tá pravá tragikomédia. Od toho času patrím k najopatrnejším ľuďom na planéte v oblasti starostlivosti o vlástnku sánku. Každého zubára vopred upozorňujem na nebezpečenstvo jej pádu a pri vykonávaní stomatologického úkonu si podopieram sánku ľavou rukou (rontgen totiž preukázal, že problematický je ľavý spojovací kĺb). Vyzerá to dosť vtipne a všetci zubáry sa pritom tvária dosť zarazene.

Od času kedy som v Krakove chodím do zubára dosť často. Nie že by som mal zlé zuby, ale jedného "čierneho Petra" v ústach mám...teda mal som. Dnes 25.apríla o 9:35 minúte mi bol vytrhnutý prvý zub v živote. Niekoľkotýždňové kanálové liečenie sa skončilo fiaskom v stomatologickej chirurgii. Môj strach pred vstupom bol zdvojnásobený obavou o moju labilnú sánku. Všetko sa to odohrávalo v historickej budove na "Placu Sv.Ducha" a prebehlo nad očakávanie rýchlo. Privítala ma sestrička ani nie po minúte čakania. Z tej sestričky sa nakoniec vykľula zubárka, čo mi zúbok trhala. Prišla mi na úvod ako praktikantka, chystajúca sa na svoj prvý zákrok. Sadol som si na kreslo a čakal čo sa bude diať. Samozrejme som neopomenul upozornenie na moju sánku. Trošku sa zamračila, ale zostala pokojná. "Ten zub máte už dosť zbrúsený, asi budemu musieť trošku zavŕtnuť do ďasna", boli jej prvé slová. No to bude veselé, prebehlo mi mysľou. Začala pripravovať roztok do znecitlivenia celej mojej pravej strany, zatiaľ čo skutočná sestrička riešila otázku, či je všetko v poriadku s mojimi dokumentami. Prišiel čas injekcie. Znecitlivený som ostal na troch miestach a len s ťažkosťami som správne komunikoval, nie to ešte po poľsky. Potom prišla 5 minútová pauza, kým sa znecitlivenie ustáli. Počúval som diskusiu o topánkach a čakal čo sa bude diať. "Tak poďme na to", povedala zubárka a nachýlila kresielko viac dozadu. Sestrička bola poverená držaním mojej sánky. V rukách mladej zubárky sa striedali rôzne nástroje, pripomínajúce kľiešte, či pinzetu. Na prvý krát to nevyšlo, ale druhý pokus už úspešný bol. Zahryzol som si do kúsku vaty a ani nestihol poprosiť o zvyšky môjho zúbku. Odchádzal som s poďakovaním a zmiešanými pocitmi. Tie mám doteraz. Cítim akoby ma to ovplyvňovalo celého a idem si odpočinúť. Predsa len to už po fyzickej stránke nie som celý ja.

Vyslovujem však odhodlanie, že ďalšie zuby do trhania prídu až po šesťdesiatke. Kombináciou podvedomej pozitivity a prevencie dosiahnem zdravý a bezproblémový chrup. Už sa na to teším.

Kontrolóri existujú

...a to som tomu odkedy som prišiel do Krakova nechcel veriť. Všetci dookola mi o tom dennodenne rozprávali. Dokonca som privolával týchto postrachov všetkých "čiernych cestujúcich", sediac v prvom rade autobusov Komunikacje mieskej, ukazujúc prstom na trojicu rôznofarebných revízorov. Pár krát som si trúfol ísť aj načierno a aj tak nič. Bol som už bezradný. Vysmieval som sa tým, ktorí o nich rozprávali...

Moja chvíľa však nastala. Podvedomie nesklamalo a privolalo ich... Zrazu sediac v zadnom rade čísla 185 sa náhle otočil pán so slovami : "Kontrola biletow". Môj fantóm stál rovno predo mnou a ja som mal zviazané ruky. Prišiel v tej najnevhodnejšej chvíli. Práve vtedy, kedy som naňho nebol pripravený. ..kedy som išiel na čierno. Vyzeral ako kurič cigánskeho pôvodu. Mal takú "Budajovskú čiapku" z revolučného ´89. Bol milý a všetkým ďakoval. Vedel som, že jeho obeťou budeme my s Aňou a naše niekoľko hodín neplatné chipové kartičky. Už bol pri nás. Jeho zrak nás bodal vo chvíli keď sme hľadali okumenty v hĺbke našich peňaženiek. "Neplatné a neplatné", ozvalo sa po načítaní. "Poprosím občianske preukazy...aaa... pán je slovák, to bude menší problém", vyšlo z neho po chvíli. Moja národnosť však v tomto prípade znamenala šťastie. Mandát som nemusel platiť z prostého dôvodu. Pri cudzincoch by sa muselo totižto volať políciu a to tento dobrák určite nechcel. Z pokuty 100 zlotých nám ešte čosi ubral a na nasledujúcej zastávke nás nechal na pospas ďalšiemu cestovaniu načierno. Naštastie už žiaden nežiadúci hosť do toho autobusu nevkročil. Karty sme si okamžite nabyli a lískty si kupujeme odvtedy pravidelne.

Od toho momentu už stretávam kontrolórov častejšie. Uvedomujem si, akí nenápadní ľudia sú to. Minule ma skontrolovali dve baby, výzorom pôsobiace ako niečo medzi štýlom punk a independent. Dlhé mastné vlasy, nepekné zuby, ale vždy milé "ďakujem". Kontrolór, či revízor cestovných lístkov je povolanie skutočne pre všetkých. Už aj môj spolubývajúci Marek sa zúčastnil psychotestov a možno o chvíľu bude brázdiť krakovské električky. Spĺňa obidve predpoklady, teda nik by ho za kontrolóra netipoval a je milý. Sú to asi špecifické krakovské kritériá. Ak by ste tu niekedy stretli revízora asi to nebude dvojmetrový holohlavý chlap, buďte pripravení na milé prekvapenie. Týmto Vás zároveň pozývam na návštevu. Do skorého videnia.

Uctovnicke slasti a strasti II.

Prist a odist. Uz si pomaly zacala mysliet, ze ten den hadam ani nikdy nepride. Predsa vsak bol tu. Dnes to malo vsetko skoncit. Pani Kazia bola plna pocitov. Citila, ze to je nieco na co sa tesila, ale zaroven aj bala. 37 rokov, den co den tu a zajtra uz inde? Chcela dat tomu este raz vsetko. Cele srdce obetovat pre sluzbu ludom. Vyplatit zalohu, zauctovat vydaj. Posledny krat zdvihnut telefon. Mohutnym hlasom milo poradit, zasmiat sa a podakovat.

Kazia sa pozerala na mladych ludi pobehujucich s papiermi vsade dookola, debatujucih v kuchynke, komunikujucich v pre nu neznamych jazykoch. Necitila, zeby by jej tato nova generacia bola cudzia. Naopak brala z nej energiu. Ked stala v rovnakej situacii pred 5 rokmi, dostala ponuku na oddialenie dochodku. Druhykrat uz vedela, ze do tej istej rieky nevstupi. Velakrat v minulosti si v duchu ponadavala na bolave nohy, na nove technologie, ktore neovlada... Teraz jej to vsak neprekazalo. Chcela i nechcela, ale vedela, ze je tu dnes posledny krat.

Karolina s Askou uz od par dni kuli plan ako Kaziu v jej posledny den prace prekvapit. Nemali vo zvyku byt dvakrat kreativne, ale ich srdcia nezabudali. Karolina zacala s vyskocenymi kutikami behat po miestnosti a davat vsetkym znamenie. Bizuteria a kvety opat sa stali vitazmi boja o prekvapenie. Miestnostou prenikala vona sladkych buchticiek. Po chvili sa zacali vsade sirit signaly, ze nastava akcia. Vsetci zanechali rozrobene veci a pobrali sa smerom k zadnemu Kazinmu stolu. Akurat Basia sa niekde stratila. Kazia vytusila o co ide. Aska prehovorila par slov svojim tenkym, priam detskym hlasom a Przemek predal kvety za muzske pokolenie. Nikto Kaziu dobre nepoznal, ale sympatie prechovaval kazdy. Nastalo bozkavanie, dakovanie a castovanie sa buchtickami. Kazii vyhrklo par slz. Mozno ich bolo neskor viac. Dobehla Basia a prediera sa dopredu vybozkavat "zasluzilu uctovnicku". Je obed, prvi ludia odchadzaju od zacatej diskusie. Po chvili sa vracaju. Niekto tu vsak nechava svoje miesto prazdne a uz sa nevrati.

Vdaka za Vasu pracu teta Kazia.

Uctovnicke slasti a strasti I.

Novy kalendarny rok sa zacal v ocakavani pokoja, lasky a penazi. Tak to vzdy byva na zaciatku nejakeho cyklu. Dominuju predsavzatia, plany, sny... Ine to nebolo ani v nasej velkej firme. Ovzdusie bolo plne snov a tlmenej vone tabaku. Clovek lahko ziskaval pocit, ze sa v tej atmosfere bud utopi snami alebo udusi povetrim. Vyzadovalo si to pomerne slusny pridel tekutin uz pri prvom nadychnuti sa. Vsetko prebiehalo tak ako vraj ma.

Pre Kasiu nezacal novy rok prave najlepsie. Uz hned prvy den si moc nepamatala. Napriek tomu smelo tvrdila, ze sa jej to stalo prvykrat. Pohlady kolegov ju vsak nepresvedcovali o dovere v jej slova. Nasledne po tom, co si nic nepamatala ju trochu pritlacila choroba a ona stojac tvari v tvar realite noveho roka sa pustila do starych znamych "vyuctovani vydaju". Stihla pritom prehodit zo siesteho decembroveho rychlostneho stupna na pokojnu trojku. Nasla si tak mnoho casu na klebety o hocicom moznom i nemoznom, realnom i vysnivanom. Najst tak culu a zvedavu osobu ako Kasia by bol fakt problem. Pod jej dlhymi blond vlasmi sa skryvali mierne odstavajuce usi, nastavene ako satelity, mierne vychylene a pripravene zachytit okolite informacie. Svoje sluzby by v tomto smere mohla poskytnut vsetkym spravodajskym agenturam, ktore uvedomujuc si jej skutocne kvality nevahali by vytrhnut ju spred pocitaca s uctovnickym pozadim. Skoda, ze o tom nevedia.

Kasia si na novy rok dala predsavzatie ignorovat Nikolu. Pre naplnenie tohto jej smeleho cielu si zvolila taktiku spievania, pisklavych odpovedi a drzych odvrknuti. Cely cas nosila v sebe pocit, ze sa jej to vyslovene dari. Sucastou jej planu bol tiez navrat k zenskej casti kolektivu, kde sa dala dokopy s ciernovlaskou. Ciernovlaska a Kasia zacali spolu chodit na obedy. Kasia si kvoli tomu musela zmenit rytmus dna, co malo nemalo nasledky na jej uz i tak dost slabu psychiku. Posunula si cas obeda o hodinu dozadu. Prisposobila sa tiez v piti kavu, v temach diskusie a v pracovnom nasadeni. Bola neoblomna a tvrda.

Nikola si z toho samozrejme nic nerobil. Jeho poznamka "Wronka", doplnena o par slovnych spojeni s talianskym prizvukom vyznievala humorne takmer vzdy. Nikola svoju energiu v tom case venoval futbalu. Cital o nom v praci viac ako kedykolvek predtym. Najradsej hodnotil vykon hracov Interu Milano, nadaval na vsetkych ostatnych hracov, a pisal nekonecne prispevky do diskusii. Mozno si uvedomoval, ze futbal nie je vsetko, nedaval to vsak vonkoncom navonok. Vo vnutri bol citlivy, navonok vsak o sebe tvrdil, ze je chlap najvyssej tvrdosti a akosti. Elegan od kosti, zijuci v krajine, kde ho ubijalo pocasie.

Pocasie naopak neprekazalo Przemkovi. Ci prsalo, mrholilo, Przemek obehol kazdy druhy den polku Krakova. Napriek skvelej fyzicke a laske k praci, manzelke a svojskemu humoru ho chytila po firemnej akcii chripka a donutila ho k pre neho neobvyklej polohe lezmo. Po case tam pozval aj svoju vyvolenu a svorne vylihovali bojujuc proti priznakom choroby. Po navrate vsak bol Przemek opat v plnej forme a stastny zo zivota. Vrhol sa do boja s vyuctovaniami pysnych Francuzov a hlupych Madarov a koncentrovanostou prekonaval vsetkych. Jeho viecka v istych chvilach upadali, ale on bol vacsinou tym, kto zhasinal svetlo vo velkej firme.

Svetlo sa zhasinalo aj inde...

Solna bana vo Wieliczke

To, ze solna bana vo Wieliczke sa stala turistickym produktom roka v Polsku vobec nie je nahoda. Je v nej citit bohatu historiu, tvrdu ludsku pracu, autenticke priblizenie sa turistovi a unikatnost na kazdom kroku. Tento skvost som si samozrejme nenechal ujst vidiet. Zvlast preto, ze lezi len necelych 10 km od Krakova, kde teraz prebyvam.

Po prichode do sympatickeho "minimestecka" sme si to zamierili rovno k jej hlavnej atrakcii. Pri vstupe sme museli chvilu pockat, kedze prva skupina zvedavcov uz bola nazbierana a vstupovali pomaly do bane. Nas cas vsak o chvilu nastal tiez. Nevadilo nam ani to, ze nas vyrusili pri piti horucej cokolady a ze sme dolu isli s mierne obarenymi perami...

Nasou sprievodkynou bola mlada studentka Banickej fakulty. Je vzdy dobre, ked stretnete niekohoho, kto sa v danej cinnosti citi ako ryba vo vode. Ako prve sme museli pokonat 800 schodov a dostat sa do miest 135 m po zemou. Clovek si v takych chvilach dvakrat vazi kazdy luc slnka. Turisticka trat, ktoru sme mali v tej hlbke prejst merala 2.5 km. Sokujucou informaciou bola skutocnost, ze to je len necele 1% z celkovej dlzky vsekovakych cesticiek hlboko pod zemou. Uzasne!!!

Solna bana vo Wieliczke ma bohatu historiu. Pociatky solneho banictva tu siahaju az do 11. storocia a spajaju sa s kralovnou Kingou. Ta tu vzdy bola medzi banikmi oznacovana ako svata. Uz pred kralovnou Kingou sa vedelo, ze pod Wieliczkou su obrovske zasoby soli. Znakom toho bola vyvierajuca voda so slanou prichutou. Kinga dala pokyn na zacatie prac a na odhalovanie uzasnych priestorov solneho kralovstva. V tych casoch a aj dlho potom platilo zname "Sol nad zlato". Prvi dobyvatelia solneho pokladu to vsak mali velmi tazke. Hlboko pod zemou boli tiez bohate zasoby metanu, ktore postup kopania znacne komplikovali. Prihrbeni odvazlivci tak museli byt neskutocne opatrni. Ktovie, ci sa niektory z nich dockal takej odmeny ako napr. vlastnictva celeho balvana soli, za ktory bolo mozne v tom case kupit celu obec. Banici to v tych casoch mali neskutocne tazke. Trochu im pomohol kral Kazimierz Velky ktory im udelil banicke prava a stanovil dvojsmennu pracovnu dobu. Odvtedy sa zmenilo strasne vela, ale vo Wieliczke citit skutocne cely vyvoj.

Zaujimavou kapitolou tu boli tiez kone. Tie tu casto travili cely zivot a boli banikom velkym pomocnikom. Ked bol nedavno vyvezeny posledny konik na svetlo bozie nedokazal si uz zvyknut na novy zivotny styl. Konom sa v bani velmi dobre darilo. Aj napriek tazkej praci vykazovali pevne zdravie a vdaka nim sa dnes mozu pod zemou liecit alergici a ludia s dychacimi problemami.

Solnu banu vo Wieliczke navstivilo uz mnoho znamych osobnosti. Zaujimavostou je navsteva nemeckeho poetu Johanna Wolfganga Goetheho. Clovek by si pomyslel, ze tam hladal pokoj pre svoju tvorbu. Cuduj sa svete, Goethe bol tiez banikom, a to este skor nez v sebe objavil talent do pisania. Samozrejme, ze si to tu nenechal ujst ani Jan Pavol II, este vsak ako Karol Wojtyla. To, ze tu bol tiez George Bush st. vsak uz take bezne nie je. Wieliczku navstivila tiez Maria Terezia.

Svoju kapitolku si tu ako vsade pocas druhej svetovej vojny otvorili Nemci. Ti chceli prebudovat cast solnej bane na municny sklad. Nastastie s tymto planom prisli az ku konci vojny, a tak casu na jeho realizaciu moc nezvysilo. Svoje rady pocas tych rokov si vsak ochudobnili aj sami. Raz sa v stave alkoholoveho opojenia vybrali na lodku pre siestich ludi v jednom tunajsom maxi slanom jazierku hned 10 a par na to doplatilo zivotom. Boli to mierne ironicke roky.

V kazdom pripade vsak Wieliczku vrelo odporucam navstivit. Ktovie, ci by ma v tomto podporila tiez jedna americka poetka, ktora sa svojho casu ako prva zena odvazila spustit na specialne upravenom lane so sedackami do tmavych hlbin bane. Potom vraj povedala, ze sa tam uz nikdy nevrati. Vy sa vsak do Wieliczky urcite vo volnom case pozrite.