Koľko krát hľadáme v živote pokoj a nachádzame stres? Koľko krát ideme hlavou proti múru namiesto pohľadu do svojej vlastnej vnútornej pevnosti?
Dni splývajú do jedného zliateho celku a uvedomenie si krásy života niekedy zanikne v jeho chodbách. Mnohokrát sme hore, istý si svojou pozíciou, aby sme následne boli posotený nižšie a mali motiváciu sa vrátiť späť. Jednou z vecí, ktorú hľadáme je pokoj. Kde je ukrytý? V luxusných oddychových centrách, vo vnútri kostolných chrámov...či v každom z nás? Získať ho možno nie je také ťažké ako si ho udržať. Stále je ovplyvňovaný vonkajšími vplyvmi, neustále burcujúcimi emóciami nášho čo denného života. Stále si myslím, že existuje cesta jeho trvalého udržania a zamknutia na 100 zámkov. Vždy však unikne a musím ho znovu hľadať. Už však viem kde sa ten môj najčastejšie ukrýva a kde ho možem vždy s pevnosťou nájsť.
V sobotu ráno som zbalil pár vecí a vybral som sa do hôr, do Tatranských hôr. Anja mi žial spoločnosť kvôli pracovným povinnostiam robiť nemohla. Celkom paradoxne som sa tak na Poľskej strane Vysokých Tatier ocitol s dvoma Talianmi a Litovkou. Naše spontánne putovanie za pokojom začalo na autobusovej stanici v Krakove. Kútiky mi utekali do strán už od skorého rána. Talianska dvojica čakala na autobus v krátkych šortkách a tramkách na sálový futbal. Na moju poznámku, či to myslia vážne, odpovedali s talianskou neoblomnou hrdosťou a sebavedomím: "Predsa sme Sparťania, nás nič nezaskočí". No veď uvidíme, prebleslo mi mysľou. Cesta nám zbehla rýchlo a už sme stáli pri červenej značke vedúcej na Kasprov vrch odhodlaní na výstup. Po asi 400 m začala byť Nikolovi (jednému z dvojice Sparťanov mierna zima). Ponúkol som mu jednu mikinu, ktorú si tak obľúbil, že mi ju nechcel vrátiť ani po návrate do Krakova. Krok po kroku sme ukrajovali z plánovaneho 3 hodinového výstupu na vrchol. Po opustení zalesnenej časti sme narazili na úseky zo snehom, na prekrásne zelené vŕšky. Vrchol sa nám neukazoval a nechával si svoju zahmlenú tvár. Cesta bola skutočne príjemná a vôbec nie náročná. Po niečo vyšše dvoch hodinách sme ho dosiahli, pyšní, že sme to zvládli. Hlavou mi už cestou hore prebehla myšlienka, že sa v žiadnom prípade nechcem vracať tou istou cestou a toho som sa držal. Moji talianski Sparťania by však najradšej využili služby lanovky premávajúcej do Zakopaneho. Presvedčiť ich však nebol až taký problém, a tak sme trochu zmenili trasu a šli krásnou hrebeňovkou. Po našej ľavej strane sa nám odkrývali krásne pohľady plné zelene. Cítil som, čo je život. S radosťou som kráčal ďalej a ďalej. Sparťania sa vybrali rýchlejším krokom, mysliac si, že náš cieľ je už na dohľad. Keď sme však už dlho nezostupovali, strácali trochu trpezlivosť a ich futbalové obutie ich obmedzovalo čoraz viac. Litovka Vilija si hory vychutnávala rovnako ako ja. Šli sme sťa by rozprávkou krajinou. Nikdy sme nevedeli čo nás bude čakať za najbližším rohom. Raz nás prekvapil kamzičí pár, inokedy výhľad na majestatný Giewond s krížom. Po asi dvoch hodinách sme došli k miestu zostupu. Bola to určite skúška pre Sparťanov, ale zvládli to s úsmevom a na konci trasy zabudli na všetky trápenie s poznámkou "Veď sme predsa praví muži, Sparťania".
Cítil som, že som znovu lepšie spoznal samého seba. Našiel som si zaľúbenie a objavil žriedlo vlastného pokoja. Áno, tej je vo mne a ja ho nachádzam v horách.
Príspevky
