Za veľkou mlákou for the first time II.

Časový presun nám dal zabrať. Moje oči nevedia klamať a okamžite po príchode chytili pekný červenučký lesk únavy. Cesta autobusom smerom do centra nám na prvý pokus nevyšla, keďže pán šofér ani zďaleka nemal pripravené mince na vydávanie. Tu to takto nechodí, priatelia. Ten druhý si to rozpálil po Toronte ako sa patrí. Hneď som si zaspomínal kto bol posledným kanadským jazdcom formuly jeden. Po autobuse na nás čakalo metro a hlavne uvedomenie si jedného: "Tomuto hovoríme multikultúra". Všetky farby a odtiene ľudských tvári sa nám menili pred očami. Nastupovali, vystupovali, spali, čítali, počúvali hudbu. Každý vyzeral inak, ale i tak podobne, prispôsobení tunajšej realite, ktorá ich spájala.

Zastávka Greenwood bola našou konečnou stanicou. Po jej opustení nás privítal prvý sneh. Elizabeth, naša hostiteľka bývala len kúsok odtiaľ. Plný očakávaní sme zazvonili na jej zvonček. Ozval sa milý a entuziastický hlas a následne pípnutie vchodových dverí. Ak si predstavíte milú pani vo veku 60 rokov, tak by mohla vyzerať tak ako Elizabeth. Mne prišla ako babička z červenej čiapočky. Žiadneho vlka sme však dnu nenašli, akurát tak kocúra Thomasa bez čižiem a mačku Monty. Na naše prekvapenie nás čakal aj skvelý jablkový koláč a šálka čaju. Po krátkom a milom rozhovore nám Elizabeth odporučila nočnú prechádzku Torontom. Nepatríme k osobám, ktoré by mali výdrž koňa a dokázali fungovať 24 hodín, ale šli sme. Trochu unavene sme sa prešli do Torontského centra. Míňali sme kopu rôznych barov, rýchloobčerstvení z celého sveta a opäť raz ľudí rôznych rás deliacich sa o tento priestor veľkomesta. Cítili sme sa ako z iného sveta. Poletoval sneh a neskutočné množstva svetla nenechávalo bez osvetlenia hádam nič. Po prvej prechádzke sme sa už nemohli dočkať postele. Spalo sa sladko, ale nie dlho, veď nás čaká bohatý program...