štvrtok 13. decembra 2007

Uctovnicke poviedky IV.


Vonku je krasny slnecny decembrovy den. Zima sa este nerozhodla definitivne usadit, a tak jesen ziskava prevahu nad okolitym svetom. Z okien velkej firmy vidno jedno velke sidlisko, ktore vsak v tychto chvilach vobec nevyzera zle. Nad sidliskom a aj nad firmou kruzia havrany. Tvoria formacie a pripravuju sa na kazdodennu migraciu o par kilometrov dalej k jazeru. Przemek nema v tychto chvilach cas, aby si co i len prinajmensom uvedomil okolity svet. Je plne koncentrovany a zahlteny vo farebnom svete svojho monitoru. Rovnako farebnom ako je dnes pohlad z okna. V jeho vnutri to vrie. Prave dnes musi robit cinnost, ktoru zo vsetkeho najviac neznasa. Hodiny sedi, vymazava a pridava informacie... "Przemek" vola nanho Erzebet.

Erzebet prisla z Madarska. Kazdy sa o nej uz dlhsi cas rozpraval. Svoj prichod z neznamych pricin trochu oddialila, ale uz je tu. Pilne zarezava vo svojom elegantnom kostyme nad novymi vecami. Przemek jej vysvetluje vsetko s nostalgickym pokojom. Tazko povedat, ci mu vsetko rozumie. "On na to niekedy ide moc zosiroka", pomysli si Katka sediaca pri vedlajsom stole. Padaju vsak zdvorilostne usmevy...citit ochotu Przemka a vdaku Madarky.

Ola ma dnes spevavu naladu. Kasia netrebalo dvakrat hovorit, a tak vytvaraju spolu mierne falosny duet. Zjavne ich to vsak tesi. "A tuto poznas?", pyta sa Kasia a uz veselo noti..."Wronka", upozorni ju Nikola. Toto slovo pocut s pravidelnostou cely den. Nikolovi neubralo z chuti utahovat si ani narazenie kostky po vcerajsom futbalovom zapase. Rontgen vyvratil zlomeninu. Kasia casami nevie co skor zrobit. V jednom momente berie do ruky sluchadlo a vola na bazen. "Dobry den,chcela som sa opytat, ci mate na Vasom bazene bakterie?" Cela miestnost z jej otazky vybuchuje smiechom.

V skutocnosti je to vsak smiech cez slzy. Koniec roka neznamena pre skupinu uctovnikov nic dobreho. Aska sa prechadza od stola k stolu a pyta sa ako su na tom ludia. "Ada, kolko vydajov Vam ostalo?". "Vyzera to na sobotu", odpoveda Ada a na jej tvari badat unavu. Przemek vedla prekruti ocami, Kasia sa odvolava na prava zamestnancov a Ola odmieta prist. Najlepsie je na tom Nikola, ktory nicomu nerozumie. Dnes ma vcelku veget, a tak zdviha sluchadlo a vola kamosom do Talianska. Kasiu to pri jej problemoch a pracovnom vytazeni vytaca. Zbiera si veci a ide na nebakterialny bazen...Vonku je uz tma, ale vsetci este uctuju. Ktovie dokedy?


utorok 11. decembra 2007

Plynova piecka


...je hlavnou temou nasich rozhovorov, snov a temnych predstav...Plynova piecka v nasej kupelni. "S certi nejsou zerty". Situacia sa vcera nahle vyhrotila. Okolo desiatej hodiny vecer sme sa po "mierne nestandardnom" vybuchu pri jej zapalovani rozhodli vziat nase osudy do vlastnych ruk. Veronika zobrala iniciativne do ruky sluchadlo a zazvonila na 24 hodinovu "gazovku". Nasa pani majitelka tak ostala navonok vysachovana so svojimi prazdnymi slubmi, ze to da do poriadku.
O pol hodinu k nam prisli dvaja pani... staby "plynovy inspektoriat". Vsetci na poschodi sme stali nastupeny, cakajuc na ich prve komentare a sokujuce spravy. "Nie je to spravne nastavene", ozvala sa hlava tych dvoch. "Budeme musiet vypojit plyn v celom dome". "Kde je majitelka?". Pani Maria zisla po schodoch a mierne zaskocena z neskorej navstevy si vypocula uvodne konstatovania. Zacala sa generalna kontrola vsetkych "plynocinnych" zariadeni. U nas vsetko dopadlo zle. Ani kupelna, ani kuchynka neobstali. Zijeme v rizikovom prostredi.
Nasledne sa cely inspektoriat premiestnil o poschodie vyssie k pani Marii. Arek mal jedno ucho vo dverach a vsetkemu nacuval svojim citlivym hudobnym sluchom. "Vyzera to, ze odpoja len nas", informoval nas sokujucou informaciou. Veronika sa zacala citit previnilo, ze zavolala. Po pol hodinke sme opat vsetci boli na chodbe, cakajuc na verdikt. Pani Maria by mohla byt najlepsia obchodnicka na svete...plyn sa nevypina...ma 2 tyzdne na napravu. Neuveritelne...2 tyzdne sa asi neumyvame. Pani plynari odchadzaju a pani Maria sa vracia na slovicko.
Uz z postele pocuvame jej diskusiu s Veronikou. Uz dlho som nepocul niekoho tak krasne argumentovat. Veronika to mysli uplne vazne a vsetci ju chapu. Odhaluje celu svoju dusu a ukazuje strach...Varuje, prehovara jasnou recou. Klobuk dole... To by ste, ale museli poznat pani Mariu. Ta si melie dokola svoje. Uz davno som k nej stratil respekt. Dvere opusta so slovami: "Ved tu uz tolko rokov zijeme"...
Agnieszka retrospektivne pridava riadnu davku cierneho humoru. Ma cierne vlasy, oblecene cierne saty a presvedcivo gestikuluje. U Veroniky to vyvolava usmev a nasledne zamyslenie. Vsetci zacinaju uvazovat o odchode...Nebojte sa...do ineho byvania.

nedeľa 9. decembra 2007

Co noveho v nasej veselej domacnosti?


Teda veci sa deju...Ked som tu pisal naposledy o 2.poschodi domceku na ulici Hraskovej 22 bolo to skor v negativnom, uvodnom slova zmysle. Mnohe sa vsak za tie 2 mesiace co sme tu presunulo z kolaji ciernych do pokojnych ciest vzajomneho spolunazivania.

Najprblomatickejsie duo, Daniel&Aska opustili byvanie. Daniel prijima teraz velke porcie chladku a Asku este z casu na cas stretavame a vymenime si zdvorilostny pozdrav. Ich miesto bolo vyplnene sympatickymi studentkami ukrajinskej filologie, Magdou a Veronikou. Atmosfera sa od toho casu zmenila z mrznucich susedskych vztahov na prijemne teplo niecoho co sa da snad nazvat domovom. Veronika si pomerne rychlo porozumela s gitaristom Arkom. Tak si na nasom poschodi ziju uz tri pary. Treba podotknut, ze jeden, Agnieszka s Marekom su uz od dvoch rokov manzelmi.

Ti dvaja su alternativou samou o sebe. Uz ich svadba bola maximalne netypicka. Ziadne biele krasne saty nevesty, ci elegantny oblek zenicha. Naopak, nevesta cela v ciernom a zenich v beznej kosielke... Nepoznam vela ludi, ktory by po svadbe volili cestu zitia v zdielanej domacnosti. Treba vsak podotknut, ze oni su spokojni a citit z nich stastie. Vyraznejsie to bolo citit tento tyzden, ked im po dlhom case cakania vysla kniha. Obidvaja sa smiali, ze sa jedna o nieco, co ani sami nenapisali. Preklad versov srbskych autorov Vojna a MP3 ma na svedomi zenska polovicka a ilustracie pridala ta muzska. Obaja sa realizuju aktivne v oblasti kultury. Prednedavnom sme navstivili jedno podujatie, kde mali priestor na prednes svojich spolocnych versov. Ja som aj napriek progresu v uceni sa polstiny bol skor pasivnym posluchacom a vnimal som ludi spoza mojej steny ako tam expresivne vyjadruju svoje pocity.

Vrasky na cele nam tu robi hlavne majitelka domu, pani Maria Lamers. Najnovsim problemom je plynovy kotol v kupelni na ohrievanie vody. Ked sa clovek chce z casu na cas vykupat musi brat do ruky noz a tlacit asi 5 sekund na kovovy spinac, aby nasledne nastal vybuch plamena, ktory casami vyslahne aj mimo otvoru. Veronika trocha maluje certa na stenu a tvrdi, ze pani Maria si nic neuvedomi az do chvile ked sa niekomu pritrafi nieco zle. Priznavam vsak mierny adrenalin. "Kazdodenne cakanie na plamen". Nikomu neodporucam byvania, kde je majitelom umelec.

Jeden mensi uraz sa mi stal dnes rano pred siestou. Asi som clovek "urazonachylny". Siel som na rannu potrebu este v polospanku. Ked som chcel za sebou zatvorit dvere do toalety tak som nimi trhol a zabudol som zo skary vytiahnut svoj palec na lavej ruku...Bolelo to...Teraz mam prvykrat v zivote nechet asi v 4 farbach a palec mierne paralizovany. Tak mi vsak treba... v spanku sa na zachod nechodi a radsej treba vydrzat do prebudenia... Teraz uz prebudeny som a chystame sa pozriet solnu banu vo Wieliczke. Dufam, ze ma dnes cakaju uz len same dobre veci. : )


piatok 7. decembra 2007

Uctovnicke poviedky III.


Kedysi v skole sa pisavalo na tabulu: "Dnes je sviatok Mikulasa, neuci sa, neskusa sa", pomyslela si Kasia. Len skoda, ze to neplati aj v praci...Kasia bola opat raz v zhone. Predosly vecer stravila prijemnym rozhovorom so sympatickym Spanielom na kave v jednej milej kavarnicke na Kazimierzu. Vecer sa trochu pretiahol a rano nebolo mozne len tak zanechat vyhriatu postel. Kasia vbehla do svojej kancelarie, aby si vzapati uvedomila, ze ma stretnutie. Elegantne sa otocila na opatku svojich vysokych ciernych ciziem a utekala o poschodie nizsie.

Medzitym uz ostatni veselo "mikulasovali". Odhalenym Mikulasom sa stala Aska, ktora sa rano poponahlala do prace a vsetkym na stolik polozila cokoladoveho Mikolajka. "Kto to tak mohol byt?", pytala sa zvedavo Ola. "Asi je to firemny darcek", odpovedala jej Karolina. "Co si myslis ty Aska?". "No, ja som ho rano stretla", vyhrklo z nej nesmelo, pricom sa jej zacervenali licka. Vsetky tvare usmevom podakovali. V tej magickej chvili prichadza do prace Nikola. Zavesi si svoj cierny kabat a z kuchynky si berie bielu misku. Z tasky, kde ma svoje veci na futbal vytahuje dve balicky vyberovych keksikov. Prechadza sa a vsetkych nuka: "Vdaka", odpovie mu Aska, aby jej vzapati doslo. "Ved on ma dnes meniny". Spolu s Karolinou sleduju jeho kroky po vedlajsej miestnosti, aby mu pri tlaciarnach popriali vsetko najlepsie.

Kasia sa vracia zo schodzky a zacudovane sa pyta: "Heeeej, preco maju vsetci Mikulasov, ja nic a Nikola dvoch a k tomu este kopu sladkosti?". Talian sa len potmehucky usmieva a tesi sa, ze opat mozu Kasiu trochu ponatahovat. "Preco si opat taka nervozna?". "Kazdy ma to, co si zasluzi". Kasia peni a ostatnym sa od smiechu tazko koncentruje na pracu. Nikolu tato hra zjavne bavi a provokativne si zaklada dvoch cokoladovych Mikolajkov do vnutorneho vrecka svojho znackoveho saka. Hra tychto dvoch nema konca.

Konecne prichadza vytuzeny cas obeda. Ola vyzyva vsetkych na pochod do jedalne. Ada a aj Nikola jej vyzvu prijimaju, ale Przemkov cas este nenastal. "Pojdem neskor, odkazuje" a zamyslene hladi na zlozite vyuctovanie. Mozno sa prida neskor ku skupinke B, ktora chodi vzdy o nieco neskor. Cas jedenia sa v kancelarii akosi rozlozil na dve casti. Najprv chodi Olina skupina a neskor skupina Pauliny. Przemek tu tvori akysi nezavisly prvok, ktory je akousi obojzivelnou prelinaciou podskupinou. O pol jednej sa Paulina a spol. zbera na obed. Jej veduca spolu s Viliou a Justynou uz nervozne stepuju pri vychode. "Kde je Basia s Dominikou"?, pyta sa Justyna. "Ved sme predsa boli dohodnute, tak kde sli", dodava Paulina. Ich zenska jednota im vsak nedovoli vychutnat si obed bez casti svojej svorky. Po 5 minutach sa stratene ovecky vyrutia spoza rohu a rychlym krokom smeruju ku zvysku. Mierne previnilo sa ospravedlnuju: "Sorry, boli sme na wecku"...

Nikola s Kasiou sa podpichuju aj na obede. Vlastne tu si to uzivaju uplne najviac. "Preco stale sedis oproti mne, Kasia?". "Ja... to ty si stale sadas oproti mne". Ola ich vztah nenazve inac, ako laskou. "Si uplne odporna, ked jes" Vsetko co si das na tanier, sa vala po zemi alebo po tebe". Ani jeden z nich obed nikdy nedoje. Vzdy zostanu pri polozjedenych tanieroch a ustach skor plnych dotazov na toho druheho ako jedla. Po obede travi nasa dvojica cas tym, ze sa dobera, ktoreho meno je odpornejsie. Po dlhych debatach to vyznieva uplne veselo. Volat sa Katarina Vrana alebo Mikulas Skvrna nie je dvakrat lakave.

Poobede boli vsetkych hlava. Tym viac, ze sa stmieva skor. Vsetci maju cervene tvare, oci podliate krvou a navonok sustredene pohlady. Kasia dava najavo svoje negativne pocity, naco ju Nikola upozornuje cuknutim a slovickom "Wronka". Aska sa vracia po dlhej debate so sefom a na jej tvari vidiet tiez unavu. Hodiny sa blizia ku piatej a kancelaria sa pomaly vyprazdnuje. Przemek sa este trapi a radi Katke ako spravne postupovat pri slovenskych vydajoch. "Zajtra mi dovysvetlujes, idem uz domov", zastavi jeho snahu o predanie vedomosti. O pol siestej je v kancelarii uz len Aska. Pozera sa striedavo na monitor a na prazdnu miestnost pred sebou. Dokoncuje pracu a hasi svetlo za sebou...

utorok 4. decembra 2007

Uctovnicke poviedky II.


"Tak a je to...Az ma z toho zapastie zabolelo", pomyslela si Paulina ked dopeciatkovala posledny prijaty doklad. Teraz uz len rozdat postu vsetkym dookola a moze sa vratit na svoje miesto a dat si do usi svoje biele sluchatka. Hudbu Paulina miluje...Je predsa spojena s tancom, ktory dal v zivote Pauline uz tolko vela. Prave na neho mysli, ked vyuctuvava kopy vydajov svajciarskych pracovnikov: "Ti Svajciari su hadam vsetci zamestnani ako vydavkotvorci", preblyskne jej myslou.

Dnes je predsa len v praci trosku veselsie. Basia ma meniny a priniesla kopec sladkosti. Vsetci sa predieraju sami ci v dvojiciach k Basinemu stolu zlozit gratulacie. Gratuluje sa v polstine i anglictine. Ako posledny su na rade Nikola s Kasiou. Kasia objime oslavenkynu a Nikola pridava bozteky na licka. Rano je skutocne vesele a sladke. Podlaha je pocukrena a posiata odrobinkami od skveleho rohlicka s levkarovou plnkou.

Ada preziva tieto dni o nieco intenzivnejsie. Predsa len je na to dovod. Po vyse roku meni zamestnanie. Prijima nove vyzvy a odchadza inam. V jej hlave sa deju rozne veci a nadeja sa, ze ludi ktorych si natolko oblubila bude stretavat. Jej navonok pokojny vyraz skryva vnutorny, rozvijajuci sa nepokoj. Je prilis zodpovedna nato, aby to tu mohla nechat bez toho, aby zo seba vydala maximum. Chce posunut vedomosti dalej. Ada sa zdviha z pohodlnej modrej stolicky a odchadza do archivu. Prechadzajuc okolo sa usmeje na Olu.

Ola je dnes stastna. V januari odchadza na dva tyzdne do Finska. Je celkom rada, ze zmeni ovzdusie a mozno tiez stretne muza svojho zivota. Fini su predsta velmi obstojni muzi. Na muzov nema Ola stastie. Ma uz skoro tridsat, ale toho praveho este nestretla. Europu uz prebrazdila hore dole, no stale ostalo len pri platonickych a nenaplnenych vztahoch. Ola casto mysli na krasu a zmyselnost: "Ola mozes?", oslovi ju Nikola taliansky a prebudi zo sladkeho rozjimania.

Przemek sa dnes nijako skvelo neobliekol. Rifle mu siahaju akosi vysoko nad pas a vo veste a koseli vyzera skor ako student sedemdesiatych rokov...A on taky mozno aj je. Este stale cerpa energiu z vikendoveho pobytu v Beskydach, kde spolu s kamaratmi stretli skupinu studentov geodezie. Nahriate hriane vinko ho tam nakoplo dokonca k tancu s mladymi studentkami. Pri pomysleni na ten cas sa mu uctuje s blazenym pocitom. Len keby sa tak nemusel trapit s madarskymi vydajmi, ktorym vobec nerozumie...Ale tie studentky.

Pri vstupe do kancelarie sa chichoce Aska s Karolinou. Posobia ako dievcata zo strednej a pritom tu nad vsetkym dohliadaju. Lahky usmev im nemizne z tvari v ziadnej chvili. Karolina sa smeje tak vyrazne, ze vsetci maju pocit, ze sa zadusi. Aska sa radsej vzdiali do vedlajsej miestnosti. Pocut pipnutie chipovej karty a prichadza pan "postar". Pocastuje sa kolacikom a zlozi poklonu pekne oblecenej Ole. Stol je opat plny zltych obalok...






nedeľa 2. decembra 2007

Uctovnicke poviedky I.


Kasia vystupila z elektricky a rychlym krokom zbehla do podchodu. Jeho tmave mury uz ani nevnimala. Bola to len chvila a uz si ani neuvedomovala jeho zapach. O par sekund uz bola znova na dennom svetle. Davala si pozor aby sa neposmykla. V kabelke cestou hladala svoju cipovu kartu, predbehujuc chodcov. Kasia pracovala na stvrtom poschodi obrovskej firmy. Uz si ani sama nepamata ako sa tam vlastne dostala. V jeden pochmurny den pred pol rokom jej zazvonil telefon a pozvali ju na interview. Ponukli jej pracu spojenu s portugalskym jazykom, co bol tak silny element majuci miesto v jej srdci, ze si ani neuvedomila, ze bude robit uctovnicku.


Na Kasinom stole bol neporiadok. Vsade rozhadzane vyuctovania. Kasia bola nervozna. Az prilis si uvedomovala, ze ju to nenaplna. Ani v kutiku svojej osobnosti sa necitila ako uctovnicka. Zdviha telefon a vola priatelovi do Portugalska. Na jej tvari sa nahle objavi usmev a bezstarostne sa rozprava o zivote. Po zlozeni sluchadla sa obracia na Nikolu: "Nikola ideme na kavu?". "Pockaj sekundu", odpoveda Talian. Kasia ma Nikolu rada. Paci sa jej jeho muzske telo, jeho prirodzena elegancia a ironicky humor. Sama nevie, ci by sa do nej bol niekedy schopny zalubit. Asi je to bezpredmetne, kedze ma priatelku. Ich vztah je vsak urcite specificky. Ved to bola prave ona, ktora ho v nepritomnosti sefky uviedla do firmy. Bola to ona, ktorej srdce ako prve zaplesalo, ked ho zbadala ako caka na recepcii, kym sa ho niekto ujme. Ona ma nanho najvacsie pravo, keby mu nedajboze nieco nevyslo v sucasnom vztahu.

Na kavu chodia zasadne na druhu stranu stvrteho poschodia. Obaja su si vedomi, ze ta kava je odporna. Je to vsak unik. Unik od hrby papierov, zvuku tlaciarne, monotonnych zvukov klavesnice. Nikdy sa spolu nerozpravali celkom vazne. Udrzuju si lahkost humornej konverzacie
a navzajom sa podpichuju. Clovek by povedal, ze si nebudu mat co povedat. Napriek tomu si vyhovuju.

Je 9:15 a do prace prichadza Przemek. Dole pred firmou zaparkoval svoj hraskovy Matiz a vybera si svoju cipovu kartu. Prichadza do kancelarie. Usluznym pokyvom hlavy sa zdravi supervisorke a sada na svoje miesto. Cerven v jeho tvari prezradza mierny pospech. Zapina pocitac, pretiera si zaspane oci a svojim nie prave najprijemnejsim hlasom sa prihovara Ade: " Poslali uz vsetky zaznamy zo Slovenska?". " Przemku vidim to co ty, tak sa prosim pozri na mail". Przemek citi, ze Ade uz trocha lezie na nervy. Nevie si vsak pomoct. Rad veciam rozumie a vela sa pyta. Koncentrovane sa pozera na obrazovku. Obrucok na jeho ruke na chvilu oziari luc slnka. Przemek si este raz pretrie oci az mu vidno jeho krvave viecka. Ziadny zaznam neposlali, tak mozno neskor.

S usmevom sa vracia Kasia s Nikolom. Rychlym tempom akoby sutazili, kto je rychlejsi vtrhli dnu. Ich smiech sa nahle meni na vazne tvare. Ola sa prihovara Nikolovi po taliansky. Nik iny im nerozumie, a tak mozno tazko usudzovat predmet ich diskusie. Za chvilu sa vsak obratia ku svojim monitorom a Nikola berie do ruky sluchadlo. "Ciao, es Nikola de Krakovia", prihovara sa Talianovi, ktoreho fotku ma zobrazenu na monitore. Nasledne presuva krabice, kde hromadi svoje zaznamy a patra po nejakom vykaze. "Nikola". Prihovara sa mu supervisorka, ktoru kazdy vola Asia. "Pamatas si, ci sme uz vycistili ucet zavazkov voci Citibanku?", pyta sa ho v anglictine. Nikola vytahuje zaznam a kontroluje ho.

Cez okno vidno dym. Vyzera to akoby malo vsetko zhoriet do tla. Kudle dymu sa miesaju s modrastou oblohou a vidno letiet krdel havranov. Vchadza skupina auditorov. Ich zraky su koncentrovane na ulohu dna. Z ich ust nepocut pozdrav. Prvy vytahuje kluce a ostatni ho nasleduju do miestnosti bez denneho svetla. Kontrola dnes opat potrva do neskorych nocnych hodin. ..Oproti nim prichadza asi 60- rocny pan. Pred sebou tlaci vozik a usmieva sa na starsiu pani sediacu celkom vzadu. "Tak komu to dnes pripadlo?", pyta sa. Hrba posty caka na vsetkych, no len jeden to musi otvorit a vsetko opeciatkovat. Dnes vyslo na Paulinu. Je si toho vedoma a uz sa presuva k poste, pytajuc sa kde je peciatka s datumom. Najblizsiu polhodinu bude vsade pocut tlmeny zvuk peciatky...

Sluzobny vylet do Prahy


Vonku je zamracene. Trochu nevhodne pocasie na nedelu. Pozeram sa von oknom a vidim okolitu zastavbu, stromy a rozne druhy vtakov hladajucich potravu, ci mozno partnera na tento nie prave vludny cas. Vietor kolise stromami, z kominov vychadza prvy dym dna. Je nedela rano a ja sedim v nasej izbietke v Krakove. Ania prave isla robit hostessu do TESCA. Zohnala si pracu na vikend a bude prezentovat zname polske pivo Ziwiec. Mozno, ze ho uz mnohi z Vas ochutnali. Ja si netrufnem povedat ake je, pretoze si jeho chut nepamatam. Pamatam si vsak par veci z mojich poslednych dni o ktorych tu chcem napisat.

Prva sluzobna cesta

Vyslali ma na moju prvu sluzobnu cestu....Bol som v Prahe. Vsetko sa to zomlelo akosi rychlo. Dovodom tej cesty boli problemy so zauctovanim mnohych pripadov z ktorymi sme si nevedeli uz asi od jula dat rady (ja pracujem od konca oktobra). Mnozne cislo pouzivam kvoli tomu, ze som tam bol s mojou kolegynou Kasiou Wronskou. Vybrali sme si let, hotel a takto pred tyzdnom aj leteli. Mal som problem, ci tam vobec pojdem. V Krakove som totizto niekde stretol virus, a tak som dva dni lezal, bluznil, potil sa a premyslal nad hocicim. Nakoniec mi moj organizmus dal zelenu. Boli to zvlastne pocity. Dovtedy som bol zvyknuty lietat nizkonakladovkami, a teraz som pri sume za moj let do Prahy a spat zostal trochu zarazeny. Nic to vsak. Letel som i so zarazenim a za hodinku som uz vystupoval v Prahe. Nasledne taxik do hotela Ibis. Vsetko to bolo take "tehdy po prve". V Prahe sme ostavali dva dni. Za ten cas nema clovek vela casu, aby pocitit atmosferu mesta, preniknut do jeho tajnych kutov a nacriet do hlbokych studni kultury. O to viac ak je tam pracovne, za ucelom skolenia a preberania zlozitych uctovnickych pripadov. :). V nedelni vecer som i tak vyrazil do ulic, stihol troska zabludit a stretnut sa s kamosom Rastom. Matka priroda mi pridala k mojim povahovym crtom zvedavost, so stupnom nadmerna. Ked som cakal na Rasta na vrchole Vaclavaku sledoval som pohyb okolitych ludi. Doslova sa to tam hemzilo vsakovakymi nepokojnymi ludmi... asocialmi hladajucimi cosi na uspokojenie. Moje pohlady sa v istom momente stretli s jednym chalanom, ktory okamzite zamieril smerom ku mne. "Co tady delas?"Nechces neco koupit?" Zneli jeho dve rychle otazky. Po mojej negativnej odpovedi sa vratil na svoje miesto pri McDonalde a i nadalej si obzeral okoloiducich. Jeden Rom tam nervozne zhanal peniaze. Obok ho cakala skupinka znamych, veriaca v jeho schopnosti. Nepodarilo sa mu ,docasu co som tam stal, zohnat nic. Bol to pre mna smutny uvod do Prahy. Po prichode Rasta sme sa zamierili na ceske pivko. Ked sme si tak kracali ulicou, zastavila nas jedna mlada Romka s otazkou v anglictine ci sa nas moze nieco spytat. Jej otazka bola, ci nechceme baby. Viac krat sme jej opakovali, ze nie. Bola neoblomna. Snazila sa nas prehovorit dotykom i vymenovanim celeho repertoara sluzieb jej lokalu. Pomohol az prechod na slovencinu z coho po poslednom vykriku : "Vy nechcete holky kluci?" nabrala opacny smer. Praha mi tak v priebehu necelej hodinky odkryla dve veci, ktore su v nej pritomne a na ktore asi nemoze byt prave pysna.


Philip Morris v Prahe je na Karlovom namesti. Prenajima si styri najvyssie poschodia v presklenej budove. Najzaujimavejsie je samozrejme na samom vrchu. Odtial vidno Prahu ako na dlani. Ten vrch sa vyuziva ako rokovacia sala a verim, ze sa tam rokuje prijemne. My sme zial boli pocas nasho pobytu lokalizovany o par poschodi nizsie. Nasa hlavna komunikacna osoba v Cechach Vierka nas prijala, pohostila a vysvetlila par zakladnych veci, ktore boli pre mna nove a pre Kasiu staronove. Potom sme zacali uz rozoberat tu hrbu zlozitych pripadov a hladat moznosti co s nimi. Ja som sa tam citil prinajmenej trocha strateny. Casami som sa dokonca pristihol ako hram hru na mobile zatial co Vierka patra po rozuzleni. Nemal som vsak k tomu vazne co povedat, a tak som vedome cuvol do svojej ulity. Na druhy den som dostal aj trochu pracu s uctovanim, co som uspesne zvladol a este radsej som bol, ked sme uz skoncili a opustali to miesto. Akosi som si s nim neporozumel. Skoda, mozno nabuduce. Ak nejake nabuduce bude. Po vypusteni na cerstvy vzduch som este stihol nakupit par malickosti a urobit tri zabery, aby sme nasledne uz bezali na letisko a cakali na nas nocny let do Krakova. O 11 v utorok sme dorazili. Mna nasledne dorazili na Krakovskom letisku, ked tam polhodinu prezerali moj pas. Co uz, akosi som sa zmenil od 16 rokov. Vyvoj u mna zanechal nejake stopy. Po polnoci som bol v posteli a na druhy den opat v mojej praci. Zdalo sa mi akoby som v Prahe ani nebol.

Nic to, v zivote sa nam toho nazda...

utorok 13. novembra 2007

Takto si tu zijem...


Je utorok vecer. V sobotu som pozeral film Wtorek (pre tych ktorym by nedoslo utorok v polskom jazyku). A kedze som nebol taky zasadovy, ze si ho pozriem prave v utorok, mozem tu cosi napisat. Par viet, zapiskov z mojho veseleho zivota v krajine, kde teraz prebyvam, v Polsku.

Cas tu plynie ako voda, napr. rieky Visly nad ktorou sa prevazam kazdy den tam a spat cestou do a z mojej prace. Dnes by som Vam chcel napisat trochu o tej praci, ale pridam aj ine veci zo zivota v nasej domacnosti, ci kazdodennej polskej reality.

Praca slachti

S
tymto a s inymi pozitivnymi kredami som nastupoval do prace uctovnika vydajov pracovnikov z oboch stran rieky Moravy 29.oktobra rano. A este stale som pozitivny a spominam si na tieto hlboke pravdy. Nie je to az take, ze by som tu zdeloval spravu :"Praca ma bavi a naplna, je mojim zivotom", v kazdom pripade vsak ani nemam v zaujme vysielat signaly SOS. Ved predsa som bol na vsetko vopred upozorneny. Na monotonnost, automatickost, sedavu poziciu i moznost poskodenia zraku. Vo vsetkom mali pravdu. I ked zrak si znicit nenecham a pravidelne jem mrkvu. Babka mi vzdy vravela, ze to pomaha a ja jej bezhranicne doverujem.

Zatial to v praci vyzera tak, ze najprv sedim, potom zauctujem vydaj (za predpokladu ze viem ako a poznam odpovedajuce cislo uctu), potom sa postavim a prejdem priblizne 7 m dlhu vzdialenost ku tlaciarni. Nasledne vezmem vytlaceny dokument s vydajom a vratim sa na moje miesto po tej istej drahe s malymi odchylkami. To je Variant A, Ceska republika. Variant B, Slovenska republika zatial vyzera tak, ze sedim, pocuvam hudbu a kontrolujem, ci moji krajania poslali spravne vyplnene Zaznamy o prevadzke vozidla (sluzobneho) na ucely predaja nasich produktov, cize cigariet. Je to pohoda. Vraveli vsak, ze bude tazsie, a tak im verim. Zajtra mam svoj prvy trening, na system SAP, v ktorom uctujeme. Vraveli, ze je to zbytocne, ale tentokrat neverim.

Dnes nas v praci zaskocila sefka celeho nasho useku financii, ked nas volala na prednasku vysledkov Philip Morris v Polsku ako aj vo svete. Nikto o tom nevedel, ale vraj o tom prisiel mail. Najprv to kazdy ignoroval, ale potom volala supervisorke, tak sme tam sli. Dozvedeli sme sa mnozstvo faktov. Mili moji, pracujem pre najvacsiu tabakovu spolocnost na svete. Sme najvacsim vyrobcom spotrebneho tovaru na svete. Akosi vsak na to nie som pysny. Dufam je to normalne. Bola to vcelku zaujimava prednaska s mnozstvom faktov, ktore som uz vacsinou zabudol a s ukazkou par propagacnych akcii (reklama tabakovych vyrobkov je v EU "zakazana"). Je to vazne silny business, ktory stoji na ludskom pozitkarstve, slabej voli, zavislosti a inych zlozvykoch. Zatial vsak nemam dovod nejako si to brat k srdcu, slobodna vola tu podla mna obmedzovana nie je. A tak si chodim veselo do prace, kde mi cas leti vazne rychlo.

Praca vo Philip Morris ma mnozstvo vyhod. Hned v prvy den mi dali taky zlty kluc, za ktory mozem pit kavu (ktoru nepijem), caj, mlieko a ine napoje z automatu uplne zadarmo. No nie je to skvele? Pre zamestnancov su vytvorene skvele podmienky na sport. Zatial chodim dva krat v tyzdni plavat, ale chystam sa aj na futbal a volejbal. Zdarma je tiez posilovna, vodny aerobic, fitness, prip. ine sporty ak pride navrh od zamestnancov. Casom mi mozno nieco napadne. Tiez sa chystam na jazykovy kurz. Mozme si zvolit jeden jazyk. Tak prosim poradte mi ktory. Blizko mame vsekovakych lekarov. Ja sa chystam navstivit zubara v piatok. Dufam si porozumieme.

Byvanie

T
rochu sa nam tu zmenili pomery. Ked som minule pisal o Danielovi a Aske, ze su nezvestni a patra sa po nich, tak je vraj uz vsetko vyriesene. On uz sedi a ona je v poriadku. Je to zvlastny a pre mna nepoznany pocit. V kazdom pripade sa atmosfera od ich odchodu zlepsila. Prisli na miesto nich dve mile dievcata, ktore studuju cosi spojene s Ukrajinou (asi filologiu a kulturologiu). Arek i nadalej hra na gitare, aj teraz ho pocujem ako si vedla brnka. Marek pracuje stale v reklame. Ukazalo sa, ze predtym pracoval na stavbe, ale absolvoval pad z velkej vyske, co ho nastastie stalo len zlamanu ruku a stop pracam vo vystavbe. Uz sme sa zapriazdnili aj s Agnieszkou. Je filologickou jazyka srbskeho a venuje sa prekladom. Obaja s Marekom pracuju tiez trocha v kulture a akurat v sobotu organizuju jedno vystupenie, tak sa tam vsetci chystame na reagge rytmy. S Aniou vychadzame uplne super a sme stastni. :)

Nestastie mi sposobuje majitelka byvania. Pani Maria je proste umelkyna. A ti vacsinou nemaju cas na veci pozemske. Strasne vela veci je tu zanedbanych. Spravil som si uz ich zoznam a chystam sa na polsku konverzaciu. Ma to 8 bodov. Vyprovakal ma neporiadok na nasej chodbe, ktora vyzerala ako cesticka v ihlicnatom lese. Ked som sa snazil zohnat vysavac u nej (byva nad nami) nepochodil som ani na tri krat a narazil na odpor jednej jej dcery. Tak som je bol nuteny volat (koncertovala), a vysvetlit situaciu. Tvrdila, ze su predsa 3 vysavace o poschodie nizsie. Ukazalo sa, ze sa pomylila len o jeden, zial ani jeden z tych dvoch nefungoval. Nebolo sa co cudovat, boli to asi prve ruske prototypy. Tak som si vydobil vypozicanie toho jej. Ta je vydarena dcera mi zakricala nech vysypem potom vrecusko. Tak som to robil (nebolo totiz papierove) a cela ulica zalahla prachom. Dnes som spravil caj, ze si ju pozvem na kus reci (nefunguje kabel na internet, par svetiel, zasuviek atd), ale mala co ine ako koncert. Nic proti jej umeleckej cinnosti, ale dake zodpovednosti predsa len mame. V kazdom pripade je to tu vesele.

Polske sviatky a par zvyklosti

P
oliaci maju v priebehu prvych 11 dni Novembra (Listopada po polsky) hned dva sviatky. 1. slavia rovnako ako my Sviatok vsetkych svatych a 11. Sviatok znovuziskania nezavislosti po 123 rokoch. Ak je Polsko povazovane za katolicku "velmoc" musim potvrdit, ze v prvy novembrovy den sa to na uliciach len tak hemzilo ludmi pripominajucimi si tento krestansky sviatok. Vsetci mierili na cintoriny a policajti volno urcite nemali. Cintoriny su v tych dnoch plne nie len pribuznych a znamych zosnulych, ale aj predavacov. Poliaci maju vstiepene geny obchodnikov a predavali sviecky, vence a ine "hrobne doplnky" od vymyslu sveta a vo velkych kvantach. Vyzerali, ze im to vcelku ide. Nasli sa aj stanky s klobasou a obcerstvenim. Mame sa veru co ucit, i ked sa mi to vobec nepacilo.

O 1o dni sa slavil 11. November. Padal sneh a fukal silny vietor. V tento den roku 1918 v case, kedy sa menila cela mapa Europy sa Poliaci vymanili zo vsekovakych rusko - prusko - rakuskouhorskych pazurov a vratili sa k nezavislosti. Slavili to aj na namesti v Krakove...spevom. V radiu sme pocuvali mnozstvo pronarodnych piesni z ktorych vyzarovala sila, nepoddajnost, radost i nadej. Tu dostali Poliaci po volbach, kedy sa porucala pravica maleho skaredeho Jaroslawa Kaczynskiego a nastupila proreformna strana Platformy obyvatelstva Donalda Tuska. Narodna hrdost je v Poliakoch pritomna a bolo to citit.

Niektore veci ma tu zarazaju a nazyvam to osobnym kulturnym sokom. Spomeniem dve veci. Kychanie a pripijanie si. Ked si doma kychnem, vacsinou pocujem slovko nazdravie. Ked si kychnem v Polsku nepocujem nic okrem svojho kychnutia. Mam vraj este stastie, lebo tu vraj aj zvyknu vynadat, ci ich nahodou nechcem nakazit. A to si vobec neuvedomuju to riziko, ze pri kychnuti sa nachvilu zastavi chod srdca. Ked si tu strngate nik Vam nepozera do oci, a to zdravie praje bohviekomu. Poliaci asi radi holduju alkoholu a tak sa pri tom strngani pozeraju skor do poharika. Ale nebojte sa, uz ich ucim dobrym mravom.

Je uz po jedenastej a ja uz musim ist spat. Ved zajtra zacinam dalsi den. Rovnako ako my vsetci. Verim, ze Vam ako aj mne prinesie vela dobreho. A tomu treba verit. Kazdy den treba premyslat nad pozitivnymi vecami, nech sa uz deje cokolvek.





Sportova sobota v Starej Lubovni



V jednu peknu sobotu som mal narodeniny. Nie, necakam ziadne dodatocne gratulacie J. Mamka mi okrem super torty a dalsich milych prekvapeni pripravila tiez darcek v podobe narodeninoveho hrabania v zahrade. Spolu s Anjou sme sa do toho po vybornom obede pustili s vervou. A vobec nebola nuda.

Na zapas totiz nastupilo muzstvo futbalistov FC Goral Stara Lubovna. V nasom malom mestecku mame tu vyhodu, ze komentar zo stadiona znie siroko daleko do okolitych poli a obydli. Pri hrabini sme tak mali tiez „live football”. Po hudobnom uvode skupiny „Elan” sa rozhovoril miestny futbalovy hlasatel. Predstavil zakladne udaje v suvislosti so stretnutim a uz uvodom sa vo velkej miere venoval prosbam o disciplinovane spravanie starolubovnianskych futbalovych fanusikov: „Prosime Vas v mene organizatorov stretnutia, Slovenskeho futbaloveho zvazu o disciplinovane spravanie, o nenadavanie a nepouzivanie vulgarizmov na rozhodcov a hostujucich hracov. Takymto spravanim ste nasmu klubu v minulosti sposobili uz mnozstvo problemov”. Tazko mi bolo v tej chvili sudit, ci si „skalni” vzali k srdcu.

Nase muzstvo zacalo dobre a uz v 10.min sa ujalo vedenia. Hned sa mi hrabalo lahsie. Nasledne vsak uz dalsie goly napadli. Hlasatel sa vsak i nadalej musel venovat upozornovaniu k slusnemu spravaniu. „Este raz prosime divakov o sportove chowanie smerom k hostujucim hracom. V opacnom pripade budu nutene zasiahnut bezpecnostne zlozky”. Odpovedou bolo zborowe skandovanie popularneho slovenskeho vulgarizmu koko... vo viacerych opakowaniach a zvysujucej sa intenzite. Hrabanie sme skoncili este pred koncom stretnutia, ale na upozornovani a napominani sa nic nezmenilo a hrala sa stara obohrana pesnicka. Stretnutie sme ako som sa dozvedel neskor vyhrali 1:0 a divak si ho „uzil” nie len po futbalovej stranke.

Nabudeny sportovou atmosferou zo zahrady sme sa vo veselom duchu pobrali na basketbalovy zapas nasich muzov proti Presovu. Skalni z futbalu tam neboli, ale par ludi si cestu pod vysoke kose predsa len naslo. Urovnou vsak zapas urcite nenadchol. Aj tak vsak nebola nudza o vtipne poznamky divakov podporene humornym komentarom mojho otca. Najvacsi usmev na tvarach nam obstaravala za nami sediaca pani so svojim synom. Predpokladam, ze doma dlhe hodiny trenvali svoje vykryki najma pri superovych trestnych hodoch. Hlas tej pani kriciaci „Nevieeee” podporeny vykrikom jej syna „neeeeeda” si budem dlho pamatat. Nasim chlapom to vsak velmi nepomohlo i ked snaha sa upierat nema. Na vyzretejsi Presov to vsak nestacilo.

Lubovna tak mala v ramci kolektivnych sportom na moje narodky bilanciu 1:1 (vitazstvo : prehra ci obratene) a lubovnianski divaci si opat pochutili a preverili okrem svojich hlasiviek a ruk tiez siroky slovnik svojich negativizmov a vulgarizmov. Pretvorit mysel fanusika je asi tazke. Tak ci onak treba byt vdacny aspon za trochu sportu, ktory sa v nasom meste deje. Vdaka.

streda 24. októbra 2007

Úvodné lekcie života v Poľsku


Pamätám si na časy, keď som ešte ako malý chlapec spolu s rodičmi pomerne často cestoval na nákupy do Poľska. Pamätám si tiež ako som to nemal rád. Maľoval som si často predstavu, že nemám rád tú krajinu, ľudí, zápach... A teraz si tu sedím v jednom z Krakowských domčekov a uvedomujem si, že som na začiatku etapy môjho pobytu v detstve "nenávidenej" krajiny.

Od času príchodu prežívam pár menších šokov z ktorými sa chcem podeliť:

Bývanie a spolubývajúci

Naša misia hľadania bývania začala 2.októbrový deň. Po prvom neúspešnom pokuse sme si 3.októbra našli izbu v nenápadnom dome na ulici Grochovej 22 v časti Krakova zvanej Podgože. Nájom nebol na Krakov vysoký, izba vyzerala slušne. 8. sme sa definitívne prisťahovali. Postupne sme začali odkrývať nedostatky bytu, ako i charakter našich spolubývajúcich. Prvé dni sme strávili zariaďovaním kuchyne. Bolo to také zvláštne uvítanie, keď sme čistili skrinky po nejakej babke, ktorá ich zjavne dobrých 15 rokov nechala nedotknuté. Čistili sme piati. Bývame tu na na chodbe siedmi. Okrem nás s Aniou tu sú ešte dva páry a jeden chalan. Každý z tých ľudí je zaujímavý. Marek je pseudopoet a robí v distribúcii reklamy. Má dlhé blond vlasy a je typom plachého človeka s dobrým srdcom. Jeho priateľka Agnieška študovala na filológii srbský jazyk. Ona moc nerozpráva...o nej rozprávali, že má papiere na hlavu. Je milá a pekne sa usmieva. Arek je študent gitary na Akademii Muzycznej. Tiež má dlhé vlasy ako Marek, lež hnedé. Veľmi nám pomáhal a dával cenné rady prvé dni. Bývali tu s nami ešte "Daniel" s Aškou. Bývali kvôli tomu, že už asi nebudú. Dnes tu "Daniela" hľadala polícia. Buchol auto šéfa, má dlh a asi nemá na jeho splatenie. Vraj sa ani nevolá Daniel, ale Krzystof. Čert ho vie. On bol k nám milý, ale Anin ženský inštikt ho označil za nedôverčivého od začiatku. Môj mužský sa menil z času na čas. On má už 32 a dve dcérky z dvoch manželstiev. Aška má 20 a je to také vychudnuté dievčatko bez energie. Obaja pracovali v distribúcii reklamy a teraz sú nezvestní.

Práca

Keď som v minulosti uvažoval nad tým, čo by som nechcel robiť, učtovníctvo bolo niekde medzi víťazmi. Akosi sa mi však z tou krajinou a prácou zatiaľ darí. Idem totiž robiť účtovníka v Poľsku. Čerešničkou je, že pre jeden z najväčších tabakových koncernov na svete, Philip Morris. Otca Marlboro a LM. No nie je to veselé. Nastupujem v pondelok a budem zúčtovávať cestovné a náklady na zábavu pracovníkov v Čechách a na Slovensku. Idem do toho ako inak, pozitívne. Prinajhoršom začnem znovu fajčiť. Hádam ma v tom môj zamestnávateľ v ťažkých chvíľach podporí. Určite idem do profesionálneho prostredia plného naprogramovaných a uletených ľudí. Zajtra ma idú skontrolovať či som v poriadku zdravotne a potom im to všetkým ukážem. Držte mi palce

Doprava
...je v Krakove najhoršia akú som kedy zažil. Za všetko jeden príklad. Moje bývanie je za normálnych okolností 15 minút od centra použitím mestskej dopravy. Vybral som sa zameniť si do mesta peniaze a založiť konto v banke. Celkový čas od výjazdu z domu a návratu domov bol 3 a pol hodiny. Čas vybavenia formalít predstavoval 30 minút. Zvyšok som strávil v nekonečných zápchach. Nálada tu klesá pod mrazu. Hlavne keď Vám vonku prší a ľudia hromžia. Krakow je však rozbitý a jeden komplexne opravovaný dopravný uzol v meste si vyžiadava veľké dane. Kiežby sme sa presunuli už o pár mesiacov do budúcnosti. Vtedy to už isto bude tak krásne fungovať, že si poviem, že je to najlepšie miesto pre život. :)

Obchody

...sú tu otvorené takmer vždy. Dnešok čoraz viac mieri k dokonalej pohodlnosti a nakupovanie je jedným z jej základnych kameňov. Nechcem sa tu teraz rozpísavať o množstve gigantických centier, ale skôr sa pristaviť pri tých malých potravinových obchodíkoch. Oni sú tu totiž otvorené skoro vždy. Ja som bol odchovaný pri nich, že do dvanástej v sobotu a pekný víkend. A tu? Každý deň od 6 do 22. Nemás sa čo sťažovať, veď to mám do jedného takého 10 krokov. Škoda len, že na tých tetách predavačkách akosi vidno ten rozdiel. Prázdne tváre Vám automaticky podávajú Krakovský chlieb, či 10 vajec.

Na záver mojich top five :

Čo tu mám najradšej?
  1. Vôňu smaženej cibule v našej kuchyni
  2. Šprint na autobus cez križovatku
  3. Podávanie lístka v autobuse cez 15 ľudí na skasovanie
  4. Pivo Lech
  5. Hlas už takmer bývalého premiéra "Jaroslawa Kaczynskiego"


štvrtok 13. septembra 2007

Cesta domov



Nemáte náhodou predstavu koľko trvá cesta domov lastovičkám, keď sa vracajú do našich končín z "teplých krajín"? Možno to znie ako otázka mierne "od veci", avšak vždy ma to zaujímalo a dobre by bolo vedieť, či to náhodou nestíhajú skôr ako ja pri mojej cesta z Mallorcy.

Prácu animátora v hoteli Playa Esperanza sme spolu s Anjou ukončili 4.júna. Nasledujúce ráno sme sa vybrali smerom do hlavného mesta ostrova Mallorca, Palmy de Mallorca. Poučený minulými skúsennosťami o odchode autobusov sme sa na zastávku dostavili o niečo skôr. Ono je Vám to s tými autobusmi na Mallorce celkom vtipné. Totižto na každej zastávke majú ten istý čas odjazdu. Slnko sa v ten deň na oblohu príliš nehrnulo, a tak sa väčšina turistov rozhodla vymeniť si pobyt na pláži za menší výlet. Po pol hodinke kedy sa dovalili akurát dve autobusy plné "ľudosardiniek" sme to radšej zabalili a pobrali sa skúsiť štastie so zdvihnutým prstom (na autostop). Po chvíľke nám zastalo auto a opustili sme miesto nášho pobytu. Ďaleko sme však nezašli a o chvíľu sme už znova škerili úsmevy na vodičov rôznych tvári, tvarov a pohlaví. Mali sme štastie. Mladá trojica (2 španielky a Ír) nás vzali až na letisko do Palmy. Náš let však bol až v nasledujúci deň ráno o 10, ale mali sme v pláne ešte nakúpiť v Palme čoto "potešenia hodné" domov, ako aj navštíviť centrálu našej agentúry a vypýtať si šek za posledný mesiac našej práce. Zostali sme zarazený, keď sme sa dozvedeli, že na letisku nie je žiadna úschovňa batožín a že sme odkázaný vliecť naše vaky aj naďalej zo sebou. "Ale šak nevadí, povedali sme si. Isto nájdeme čosi iné". Po neúspešnom pokuse na železničnej stanici sme však boli priklincovaní zistením, že úschovne batožín v Palme vlastne ani vôbec nie sú. Je to vraj kvôli pobytu nejakej slávnej osobnosti. V tej chvíle som mal chuť tej celebrite zlomiť nos. Šli sme však ďalej a vybrali si náš šek. Úsmev na tvári nám spravila aspoň teta účtovníčka nášho zamestnávateľa keď zrátala sumu 659+120 ako 799. Bohatší o 20 euro sme si sadli na kávu a malé pivo a trochu oddýchli. So zaťatími zubami, z ťažkych vakov, sme kúpili aj malé suveníry a pomaly sa pobrali na letisko bezbatožinového mesta. Našli sme útulne miesto a nepokojným spánkom strávili našu poslednú noc na Mallorce. Keď sme sa ráno zobudili, potešila nás informácia, že zo všetkých letov mešká len jeden...celkom dobrá úspešnosť... Len škoda, že to bol ten náš. No čo už, 2 hodiny hore dole. Šli sme teda do banky na letisku, že si premeníme náš šek na hotovosť. Ostali sme však zarazený, keď sme sa dozvedeli, že to v tej banke nepôjde hneď a že musíme čakať najmenej 3 dni. Poradili nám však, že máme skúsiť tú na ktorú bol šek vystavený. To by nám teda to meškanie padlo celkom vhod a stihali by sme otočiť ešte mesto, napadlo nám. Šli sme sa teda ukázať na check-in, kde ako bonbónik milého rána trochu zmiatli, keďže nevedeli nič o meškaní nášho lietadla. Všetky obrazovky na letisku však svorne tvrdili niečo iné. Na informáciach nám s miernou neistotou potvrdili, že náš let spoločnosti Wizzair má meškanie. Nervózne sme teda šli do mesta, navštívili banku a upaľovali späť. Obrazovka nás následne ukľudnila, keď tam svietilo, že naše meškanie sa ešte posunulo. Už naneštastie meškáme 4 hodiny. O chvíľu sa to posunulo na 5 a za moment dokonca na 6 hodín. No paráda, pomysleli sme si. Ako jediní aktivisti nášho letu sme boli celý čas pri informáciach a zisťovali, čo sa deje. Zaujímave je, že letiská fungujú len na systéme výmeny informácii o letoch pomocou akýchsi písaných správ (telečosi), a teda nie je možnosť telefonátu a zistenia bližších informácii. Tak sme si aspoň zistili informácie o právach cestujúcih pri meškaní lietadla dlhšom ako 5 hodín. Dozvedeli sme sa, že cestujúci má v tom prípade právo na občerstvenie, komunikáciu a v prípade, že ide o meškanie v noci aj na prenocovanie. Vybavili sme teda všetkých našim spolocestujúcim občerstvenie. Občerstvenie sme mali na termináli a tak sme prešli bezpečnostnými systémami, osvietili nam príručnú batožinu a šli sme na jeden lepkavý sendvič s chipsami. V tom čase som však už bol rozmpumpovaný a vyšiel som ešte raz z terminálu potvrdiť si, či vážne náš let poletí tak ako píšu. Tretia osoba mi to konečne potvrdila, a tak som sa vracal späť na terminál. Žial nedošlo mi, že musím znova prejsť tou kontrolou a že bez letenky to bude asi ťažké. Prehovoril som však jedného policajta, že tu sedím už dlhé hodiny, že mi mešká let a nech teda prejde ku terminálu spolu so mnou a nech si overí, že nie som žiadny terorista, ale slušný pasažier. Nakoniec šiel a po chmúrnej ceste a skontrolovaní dokladov a letenky sa mu na tvári vykúzlil aj úsmev. O 5 sme konečne odleteli. Nakoniec sa naša spoločnosť vôbec nedostavila a zabezpečili inú spoločnosť. Čo už, asi štrajkovali za vyššie platy ako dnes takmer každý. S 8 hodinovým meškaním sme o 8 pristáli v Budapešti. Spoločnosť, ktorou sme mali letieť bola tiež maďarská. Sčasti som pochopil výrok"Čo si Maďar?". Tak či onak bola to sranda...

Aktívna domácnosť

Už som doma... Sedím vo svojej izbe...počúvam rádio...bojujem s príznakmi prechladenia a snažím sa nakopnúť k aktivite. Po 3 viacmemej slnečných mesiacoch pozerám cez moje strešné okno na zamračenú oblohu, na rýchlo sa pohybujúce oblaky... Tešil som sa na tieto chvíle. I keď predstava sa vždy trochu líši od pravdivej reality. Je mi dobre... Asi sa pustím do pratania...Nie, najprv začnem hľadať čosi do budúcnosti...Nie, najprv navštívim kamarátov a kúpim si čosi nové...Mmmh, kde začať? Tak fajn, krok po kroku a všetko bude ako má... Asi pôjdem najskôr vonku s mojím psom, ktorý ma tu z času na čas navštívi a vyzýva ma ku spoločnej prechádzke. Tak teda hor sa do aktivity...

nedeľa 15. júla 2007

Ja na Mallorce

Ahojte vsetci moji mili,

Nastal cas opat sa ozvat a par riadkami sa s Vami podelit o moje prezivanie vsednych i nevsednych dni tohtorocneho leta na spanielskom ostrove Mallorca. Cas leti ako o preteky a ja si len s namahou uvedomujem jeho rychlost ako i fakt, ze som tu uz vyse mesiaca. Znamena to okrem dalsich inych veci, ako ze som napr. uz celkom pekne opaleny :), tiez dokoncenie stadia aklimatizacie v hoteli Playa Esperanza ( www.esperanzahoteles.com).

Prve hekticke tyzdne, kedy sme si s Anou pocas hadam 3 tyzdnov neuzili den volna sme konecne prekonali a posledne dve stvrtky (nas vikend) sme uz aj spolu s dalsimi ludkami travili objavovanim kras tohto Ballearskeho ostrova. Nas prvy dia libre (den volna) sme sadli na bicykle a vydali sa popri pobrezi severu ostrova. Nas ako sa neskor ukazalo smely ciel, dobyt najsevernejsiu cast ostrova (Cap de Formentor), bol vzhladom na cas trochu nerealny. Aj napriek tomu sme si uzili krasne vyhlady (Mallorca je krasne hornata), stupania i zjazdy, oddych pri mori i tvrdost sedacky. Cestou spat som sa prekvapene zastavil v mestecku Pollenca a pri pohlade na program tamojsieho festivalu som sa usmial ked som zistil, ze tam bude hrat aj Slovensky komorny orchester. Zial mal som vtedy pracu a tak mi slovensky vecer v Spanielsku usiel. Druhy stvrtok sme si to spolu s Jankou (Slovenka z Vrutok a tretia do nasej partie) zamierili na padak. Nie, neabsolvovali sme zoskok z lietadla. Bol to padak tahany motorovym clnom, ktory nas vytiahol do vysky asi 50 m a vozil popri pobrezi sem a tam. Taka turisticka atrakcia, ktoru sme si ale vcelku uzili. Nasledne sme chceli dobyt nedobyte z minuleho tyzdna, teda severny cip Mallorcy. Nas povodny plan bol stopom, k comu vsak nedoslo, kedze dalsi dvaja Slovaci (Peto a Marianna zo Spiskej Novej Vsi) nas prehovorili na pozicanie si auta. Bol to dobry napad. Vsetko zostalo dobyte... Prezili sme cestu uzkymi serpentinami, vykupali sa na uzasnej plazi tisicich farieb, dosiahli sever a vydareny den ukoncili chladenym spanielskym pivom San Miguel.

Postupne tu vytvarame cesko - slovensko - polsku komunitu. Pracuju tu totiz aj styri cesky (rysava Vierka, blondava Sarka, bruneta Marketa a dredata Lupetka). Zatial najvacsiu srandu sme zazili ked sme sa po ochutnavke tunajsej sangrie na plazi ocitli spat v hoteli v rukach s vidlickami (vidlicky na ovocie, ktore sa so sangriou podava). Ono je to totiz vcelku luxusny 4 - hviezdickovy hotel a my sme v tu chvilu vyzerali vselijako inak, len nie luxusne. Nas vtedajsi pocit nas vtedy doviedol az na samy vrchol, na strechu hotela. Cestou tam i spat sme sa s vypatim vsetkych sil museli zdrziavat smiechu, aby sme nevzbudili pozornost hosti. Dokazali sme to a na druhy den na nas nikto nepozeral nijako zvlastne, krivo, ci podozrievavo, takze nam to asi preslo.

Takmer denodenne si kladieme s Anou otazku co nam tato praca prinasa, kam nas posuva, comu nas uci? Casto si myslime, ze skakanie s detmi na Minidisko, ci rozhodovanie futbaloveho zapasu by sme mali prenechat mladsim. Na druhej strane tu vsak clovek moze vo velkej miere realizovat svoje myslienky. Nas domcek, ktory nam sluzi ako pracovne sidlo si pravidelne skraslujeme novymi napadmi ako prilakat hosti k nasim aktivitam. Clovek sa tu uci tiez trpezlivosti, dobrej nalade, prekonavaniu unavy, ale aj cudzim jazykom. Stale hovorim najviac a dufam uz aj lepsie nemecky a chystam sa oprasit knihu spanielciny. Zatial sa ten jazyk ucim len z pocuvania, ale potrebujem zabrat. August je totiz staby mesiac volna vsetkych Spanielov, a tak bude hotel zlto - cerveny. Mam teda dva tyzdne co robit.

Tolko z mojej strany. Drzte sa mi a opatrujte sa