piatok 22. mája 2009

Zbohom Krakov _ časť numer 2

Aj keď bývanie na Grochowej (Hráškovej) ulici bolo svojim spôsobom zaujímavé a obohacujúce predsa len sme pociťovali nedostatok súkromia a potreba bývať samostatne nás donútila poobzerať sa po samostatnom byte. Mali sme šťastie i keď po prvej návšteve bytu, ktorý onedlho opúšťame po roku a pol som nemal najlepšie pocity. Ania však diplomaticky využila moju vtedajšiu nie najlepšiu poľštinu a ako vedúca rokovania zaakceptovala podmienky dané majiteľom bytu. Z Hráškovej sme sa teda v marci presúvali na Fabrycznu.

To bol už pomaly čas, kedy Ania začala mať čoraz viac letov v spoločnosti Centralwings, a tak som prvé dni trávil na byte sám, medzi 4 stenami. V mojej hlave sa odohrávala búrka nespokojnosti a nepokoja súvisiaceho hlavne s mojou prácou. Od marca som sa začal prvý krát zaujímať o zmenu. Nejakou cestou som sa dostal k ponuke ísť robiť delegáta na Maledivy, čo som v prvom momente bral všetkými desiatimi, ale neskôr som po zvážení samotnej náplne práce a tiež faktu dlhého odlúčenia vzdal. Potom prišla príležitosť s novo sa otvárajúcim tretím kanálom STV zameranéhým výlučne na šport. Cítil som šancu, aplikoval som, veril som, že naozaj hľadajú nové tváre, ale bola to len ilúzia a dnes som rád, že tam nepracujem, keď vidím tú kvalitu. Nakoniec som prácu predsa len zmenil. Zostal som v Krakove. Ania bola viazaná ročnou zmluvou, ktorá začala vo februári a ja som začal pracovať ako konzultant vo firme PMR. Bola to trochu šokujúca zmena, bez dňa uvedomenia prechod z gigantu do malej firmy. Nastavený som na to však bol pozitívne. Cítil som progres učenia sa a aj dnes si myslím, že tá práca mi dala omnoho viac ako predchádzajúca. Noví ľudia, skutočne multikultúrny tím, pracovná atmosféra, blízko domu. Znie to ako ideálne riešenie. Robil som pre český a slovenský trh a dorádzal v prípade záujmu vstupu firiem na tento trh, pri hľadaní distribútorov, dodávateľov. Energická práca, plná výziev, ktoré však prišli až po skúšobnej lehote a netrvali dlho kvôli finančnej kríze. O tom však nabudúce.


Na jar a v lete 2008 som sa veľa venoval športu. Bicykel, tenis, beh boli veci, ktoré mi dávali veľa radosti. Trávil som nimi hodiny času. Ania lietala, vstávala niekedy o 3 v , noci, často bola na Ukrajine, kde mala jej spoločnosť podpísanú zmluvu na spoluprácu. Bolo to smutné i veselé a trochu som na ňu robil nátlak nech skončí s letuškovaním. Spätne si nie som istý, či to na ňu pôsobilo pozitívne, keďže tú prácu mala aj svojim spôsobom rada. Naše mysle však boli okolo septembra 2008 na chvíľu na zemi a v Krakove. Pracovali sme a tešili sa zo spoločného života. Stále sme však mali otvorené mysle na prípadne zmeny. Podvedomie fungovalo o sto šesť.

utorok 19. mája 2009

Zbohom Krakov _ časť numer 1

Koncom mája opúšťame Krakow. Mesto ku ktorému som si vzťah vytváral pomaly, ale o to pevnejšie väzby som si k nemu vytvoril. Je čas dať mu zbohom...Opísať môj čas tu počas toho roku a pol chcem v troch častiach.

Do Krakowa sme prišli v októbri 2007. Do neznáma, bez väčších profesných cieľov, prakticky bez známych, s otvorenou mysľou vyskúšať ako to Ania raz povedala "prawdziwe źycie". Veď dovtedy sme žili spolu len pri mori a prežívali taký náš summer love. Tu sme prišli na to, aby sme si mohli spolu navariť, vyprať si veci, čakať jeden druhého po práci, platiť účty...

Prvú noc sme spali u Oly, sestry Aninej spolužiačky Emilky. Chlapca z "dediny" ohúrila už len Banská Bystrica a počet ľudí na uliciach centra Malopolski bol o dosť vyšší. "Akí sú tu pekní ľudia". Pozerali sme na začiatku cítiac sa ako na módnej prehliadke. Pustili sme sa do hľadania ubytka. To prvé bolo skvelé. Cena by sa pri dnešnom kurze zlotého dala zrovnávať s intrákovým bývaním. Len 10 km od Krakova, dojazd malými autobusmi, murovaný domček s nedokončenou fasádou, kúrenie uhlím. Ja som aj normálne na chvíľu zauvažoval, ale tak moja racionálna polovička ma hneď stiahla na stranu rozumu. Druhé bývanie už vyzeralo oproti tomu luxusne. Tak sme to vzali. Po prisťahovaní sa sme stretli divných ľudí pijúcich vodku v kuchyni, čistili sme staré kuchynské linky od sadze, zháňali nábytok do našej izby. Bolo veselo, 7 ľudí na jednu kúpeľňu so záchodom. Majiteľka umelkyňa, muzikantka. Divný ľudia pijúci vodku sa odsťahovali, utvorila sa pozitívna skupina. Milo budem spomínať na milovníčku Balkánu Agnieszku, blonďavého Jesusa Mareka, gitaristu Arka ako i vysmiate študentky Veroniku a Magdu. Na naše večné boje za zlepšenie podmienok bývania, na vybuchujúcu plynovú piecku, na "džuri bezpečenstva", na Vianoce pri poľských melódiách v našej izbe. Veľmi veselý čas.

S prácou to bola na začiatku hra na slepo. Návšteva slovenského konzula, ktorý nečakal, že ho bude krajan pýtať o radu, poľský úrad práce a následne reagovanie na ponuku od tabakového giganta Philip Morris. O chvíľu na to pohovor, úsmevy, ponuka, akceptácia a prvý deň v práci. Stereotyp, malá výzva, firma pre pohodlných, ale veľmi dobré spomienky a priateľstvá. Vďaka Vilija, Anka, Kasia, Evka, Hanka, Renáta, Nikola, Doktor Źurek, Wronka, Ola, Marek i Marek... Čas tam plynul svojim tempom a ja som mal šancu poznať, čo znamená práca vo veľkej firme, kde je človek sťa by vzduchom. Nie, nebavilo ma to, ale pozitíva sú alebo by aspoň mali byť tým načo spomíname a u mňa je tomu tak.

Všetko sa stavalo pomaly, svojim tempom a my sme skúšali život, ktorý sme si vyskúšať chceli. V meste, ktoré je dnes už pevnou súčasťou našich sŕdc. V marci sme sa rozhodli pre sťahovanie. O tom ako sa vyvíjal náš Krakovský čas potom nabudúce...