Cestujem vo vlaku Intercity z Krakova do Varšavy. Prechádzam z najkrajšieho mesta krajiny do jeho stolice (hlavného mesta). Naštastie len nakrátko. Rozdiely medzi tými mestami sú obrovské, a to mi stačí púhy pohľad z okna vlaku. Teším sa, že som v Krakove a som za to vďačný. Krakove plnom histórie, Krakove plnom zelene, krásnom Krakove.
Cesta je rýchla. Sadám si do kupé k business chlapíkovi, ktorý má za sebou akurát obchodné stretnutie. Vyťahuje notebook a pripravuje zmluvu. Je v neustálej permanencii na telefóne a pôsobí koncentrovane. Jeho hlas je istý. Mení sa len pri telefonáte s manželkou. Ako my muži inak intonujeme pri rozhovoroch s nám blízkymi ženami, že? Oproti mne sedí asi 35-ročná blondína. Je neformálne oblečená a robí si poriadok v hŕbe papierov, žeby spisovateľka? Na telefóne rozpráva rusky. Asi znova prípad obchodníčky. Čo iné by človek v najluxusnejšom poľskom vlaku mohol očakávať. Umelcov, študentov, strednú vrstvu, či robotníkov tu človek asi nestretne. Aj ja som tu viacmenej náhodou. Čítam knihu, počúvam hudbu, zamýšľam sa.
Všade cestou vidím krásne žlto - zelené lúky, čierno-biele kravičky, plaché srnky. Uspokojuje ma to a napĺňa optimizmom. Na lúkach sa z času na čas objaví domček. Z jedného z nich si to dve dievčatá na starých, priam až historickýc bicykloch namierili niekam... Možno idú na zmrzlinu do väčšieho mesta, možno idú za kamarátkami, aby si spolu mohli spraviť domáce úlohy, možno idú nakŕmiť plaché srnky. Čokoľvek čo človeka napadne môže byť pravdou. Fantázii sa medze nekladú a mňa ta moja nemôže sklamať.
Pohľad z okna sa časom mení. Lúky znikajú v nedohľadne a dievčatá už možno dorazili po svoju zmrzlinu. Dominantnú zelenú strieda šerá, hnedá, čierna. Predmestia Varšavy sú nezmazateľne tu. O chvíľu vystupujem. Balím si veci a vyskakujem na pevnú zem. Nekonečne dlhým tunelom sa premiestňujem na autobusovú stanicu. V tom tuneli sa cítim akýsi nesvoj. Ako by mi v ňom horeli pety. Tunel je plný obchodníkov. Tu knihy, tu DVD, parfémy, sladkosti. Odolávam pokušeniu. V danej chvíli hľadám skôr čerstvý vzduch. Schodami stúpam na autobusku. Čas sa tu zjavne zastavil. Veľký, plechový priestor ma vôňu prepraženého oleja. Sledujem informačné tabule a kupujem si lístok. Za kasou sedia znudené pane. Bez výrazu mi jedna z nich predáva lístok. Rozhodnem sa dať si po dlhom čase hamburger. Už som zabudol ako nepohodlne sa je. Som šťastný, že nával kečupu a majonézy zvládam bez následkov na mojom svetlom oblečení. Konečné vychádzam na čerstvý vzduch a bojujem so zeleninou. Moja prvá domnienka o čerstvom vzduchu však nebola správna. Mám pocit, že tu všetci fajčia. Z autobusu vystupuje šofér a nevšímavo vstúpi do kaluže. Uuf, dúfam, že ho to moc nerozladí pred cestou. Prichádza môj autobus, pomaly sa zvedám...
Cesta je rýchla. Sadám si do kupé k business chlapíkovi, ktorý má za sebou akurát obchodné stretnutie. Vyťahuje notebook a pripravuje zmluvu. Je v neustálej permanencii na telefóne a pôsobí koncentrovane. Jeho hlas je istý. Mení sa len pri telefonáte s manželkou. Ako my muži inak intonujeme pri rozhovoroch s nám blízkymi ženami, že? Oproti mne sedí asi 35-ročná blondína. Je neformálne oblečená a robí si poriadok v hŕbe papierov, žeby spisovateľka? Na telefóne rozpráva rusky. Asi znova prípad obchodníčky. Čo iné by človek v najluxusnejšom poľskom vlaku mohol očakávať. Umelcov, študentov, strednú vrstvu, či robotníkov tu človek asi nestretne. Aj ja som tu viacmenej náhodou. Čítam knihu, počúvam hudbu, zamýšľam sa.
Všade cestou vidím krásne žlto - zelené lúky, čierno-biele kravičky, plaché srnky. Uspokojuje ma to a napĺňa optimizmom. Na lúkach sa z času na čas objaví domček. Z jedného z nich si to dve dievčatá na starých, priam až historickýc bicykloch namierili niekam... Možno idú na zmrzlinu do väčšieho mesta, možno idú za kamarátkami, aby si spolu mohli spraviť domáce úlohy, možno idú nakŕmiť plaché srnky. Čokoľvek čo človeka napadne môže byť pravdou. Fantázii sa medze nekladú a mňa ta moja nemôže sklamať.
Pohľad z okna sa časom mení. Lúky znikajú v nedohľadne a dievčatá už možno dorazili po svoju zmrzlinu. Dominantnú zelenú strieda šerá, hnedá, čierna. Predmestia Varšavy sú nezmazateľne tu. O chvíľu vystupujem. Balím si veci a vyskakujem na pevnú zem. Nekonečne dlhým tunelom sa premiestňujem na autobusovú stanicu. V tom tuneli sa cítim akýsi nesvoj. Ako by mi v ňom horeli pety. Tunel je plný obchodníkov. Tu knihy, tu DVD, parfémy, sladkosti. Odolávam pokušeniu. V danej chvíli hľadám skôr čerstvý vzduch. Schodami stúpam na autobusku. Čas sa tu zjavne zastavil. Veľký, plechový priestor ma vôňu prepraženého oleja. Sledujem informačné tabule a kupujem si lístok. Za kasou sedia znudené pane. Bez výrazu mi jedna z nich predáva lístok. Rozhodnem sa dať si po dlhom čase hamburger. Už som zabudol ako nepohodlne sa je. Som šťastný, že nával kečupu a majonézy zvládam bez následkov na mojom svetlom oblečení. Konečné vychádzam na čerstvý vzduch a bojujem so zeleninou. Moja prvá domnienka o čerstvom vzduchu však nebola správna. Mám pocit, že tu všetci fajčia. Z autobusu vystupuje šofér a nevšímavo vstúpi do kaluže. Uuf, dúfam, že ho to moc nerozladí pred cestou. Prichádza môj autobus, pomaly sa zvedám...
Príspevky
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára