Kým vlastne som?

Často si kladiem túto otázku a dúfam, že nie som jediný. Verím a uisťujem sa v tom, že každá osoba ktorú stretnem sa tiež postaví pred zrkadlo a pýta sa: "Zrkadielko, zrkadielko povedz že mi, kým som ja na tejto zemi"? Hľadám sa... Už vidím môjho otca ako číta tieto riadky a želá si, aby som sa už konečne našiel. Neboj sa oci, príde ten čas. Zatiaľ však ešte stále stojím pred zrkadlom, pozerám sa na seba a pýtam sa dokola to isté. Dokonca aj vo výťahu máme veľké zrkadlo. Tam si človek môže vyskúšať toľko podôb samého seba...Oceňujem vyvinutosť mimických tvarov mojej tváre. Lenže stále neviem, ktorou z nich som úplne ja. Či keď sa škerím doprava, či doľava, či hore, či dole, či keď sa vážne pozerám a predstavujem si samého seba ako veľaváženého občana. Neviem, a neviem ani, či mi to zrkadlo dá tu správnu odpoveď. Tú mi asi vystaví len zrkadlo mojej duše. Kedy? Ach prečo som tak netrpezlivým človekom. Prečo neviem dlho sedieť na riti. Prečo... Či som niekým, kto chce dobyť svet a či som niekto, kto proste chce byť ľuďom nápomocní, vidieť ich spokojnými a šťastnými a nič za to nechcieť. Raz som taký a druhý deň onaký. Keď nastane deň objavenia sa, poviem to všetkým na celé hrdlo. Dovtedy sa budem hľadať. Ale chcem byť v hľadaní krutý. Nechcem byť k nikomu prehnane milý. Hlavne nie k sebe. Chcem reagovať podľa hlasu, podľa zrkadla duše. Chcem byť nezávislý, budiť sa ráno s pocitom, že ma nič na čo sa neteším nečaká, že môžem urobiť veľa dobrého, priniesť veľa úsmevov okolo mňa. Chcem zostať idealistický, chcem zostať družný, chcem zostať sám sebou. Ak to nemám byť ja, nechcem tu byť. To tu môže byť niekto iný. Chcem kričať. Tieto slová vo mne evokuujú výbuch. Svet plný očakávaní ma zabíja. Svet plný snov ma oživuje. Dobrú noc