Nový objav na slovenskej politickej scéne

Pôvodne som mal v pláne zisťovať na Slovenskom štatistickom úrade úplne iné veci. Moja motivácia do práce je však včase predvianočnom práve na bode mrazu, a tak som si namiesto toho otvoril informáciu ohľadom populárnosti jednotlivých slovenských politikov. Politiku až tak detailne nesledujem, ale aj tak si práve každý deň prečítam pár zaujímavých informácií a zasmejem sa nad hereckými výkonmi našich volených zástupcov. Stará garda drží pokope a moc nepúšťa z rúk prakticky už od odchodu červených. To, že Ficko získal moc v minulých voľbách nie je zdá sa jav dočasný. Ukazuje sa byť šikovným manažérom mozgov hlavne tej staršej generácie a úspešným rétorikom schopným pochváliť sa i vynadať všetkým. Nie je divu, že je na čele a kraľuje tam neohrozene. Pri takej populárnosti bude jeho ego rásť a rásť. Decembrový výskum vykonal Ústav pre výskum verejnej mienky pri ŠÚ SR v dňoch 1. až 8. decembra 2008 na vzorke 1304 občanov vo veku 18 a viac rokov.

pre zväčšenie tejto nekvalitnej tabuľky si na ňu prosím kliknite

Pri tejto tabuľke asi najviac zaujme meno politika, ktorý je v nej uvedený ako Nikto. Nevie sa, či táto vychádzajúca hviezda slovenskej politickej scény náhodou neplánuje frontálny útok na post premiéra, či prezidenta v budúcich voľbách. Sám Ficko ešte Nikta za reálnu hrozbu neoznačil, ale jeho popularita je vysoká už dlhší čas. Lídri opozície by sa mali zamyslieť nad Niktovymi číslami a uvedomiť si, že práve jemu sú povinný dať svoju plnú podporu. Táto skutočnosť je ešte viac podporená tragickými číslami Mikiho, Mikloša a iných. Hrušovskému už ani pán Boh neverí a v súboji Ivan vs. Iveta to tiež nevyzerá pre opozíciu ružovo. Neostáva nič iné len veriť. Volič je zmätení z neustáleho kolotoča preťahovačiek a od politikov už nechce nič. Práve to môže byť vodou na mlyn Niktovi. On nič neponúka, nič nesľubuje, nemá volebný program. Je rodeným niktošom a nemá nijaké ambície. Vo svojom životopise uvádza nijaké vzdelanie, nijaké pracovné skúsennosti, nijaké jazykové znalosti a tiež ho nič nezaujíma.

Osobne mu vyjadrujem 23.decembra svoju plnú podporu. Práve on predstavuje politický pokoj, ktorý je v tomto čase potrebný. Nech sa mu darí.

Prekrasne Vianoce

Nech sú o tom, o čom je ich poslanie :)

Za veľkou mlákou for the first time III.

Ráno bolo trochu mrazivé, ale nemá nad ten pocit sviežosti, keď sa človek nadýchne čerstvého ranného vzduchu. Trochu v hrdle poštípe, upchá sa nos a ide sa. Zvolili sme si cestu ulicou Spadina, vedúcou cez China town smerom k jazeru. Cestou sme stretávali rôznych ľudí, ale v tejto oblasti hlavne početných skupinu bláznov, rozprávajúcich do seba a možno si mysliacich, že blázni sme my. Čínska štvrť bola v týchto predpoludňajších hodinách ešte tichá. Obchodníci pomaly vystavovali svoje tovary pred obchodíky a na prvý pohľad v najväčšom centre bolo úplne prázdno. Možno ťažšie znášajú zimu. Po asi pol hodinke sme došli k prvému cieľu násho dňa, k známej Torontskej vyhliadkovej "vežičke" CN Tower. To človeku jednoducho nedá, to nevidieť. Ten výhľad na Toronto tam jednoducho stojí za to. Necelých 554 m a máte mesto ako na dlani. Hore ste za pár sekúnd a všetko je vymyslené k prežitiu čo najautentickejšieho zážitku uvedomením si prekonania výškového rozdielu v krátkom čase. Presklenná podlaha vo výťahu vyvoláva zaujímavé pocity. Je to komerčná záležitosť s až prehnaným poňatím. Všade Vám ponúkajú fotku s papierovým pozadím mesta. Nerobte to :).

Hneď pri veži je Rogers Centre. Miesto, kde si svoje zápasy odbýjajú miestny baseballisti a hráči amerického futbalu. Slováka to však láka niekde inde. Do neďalekej Air Canada Centre, hokejového stánku Toronta Maple Leafs. Ani nemusíte vedieť kde to je a už zdiaľky počujete, tickets (lístky), chcete lístky? Dnes na Bruins (Boston Bruins). Chcel som to proste vidieť. Vchádzam dnu do haly a k okienku. Lístky na dnes večer a odpoveď: "Áno, máme". Netrebalo mi viac, bral som hneď dva a presvedčil Aniu, že to musíme vidieť. Večer to malo vypuknúť. Čakalo nás však ešte mesto. Mrakodrapové centrum a náš dočasný domov, Vysoká škola businessu. Vstup voľný, vedľa multikultúrnych študentov, najmodernejšiej techniky. Pohoda. Sedíme si na kreslách, čítame. O chvíľu však už pálime na zápas.

Divákov je požehnane. Všade prebiehajú charitatívne zbierky. More bielo - modrých dresov pokrýva suterén štadióna. Naše miesta sú na samom vŕšku v sekcii pre vozičkárov. Vyvážame sa luxusným výťahom s obsluhou a pociťujeme Ameriku. Štadión je ešte prázdny a všetci sa upchávajú a občerstvujú sa. My stále bojujeme s časovým posunom, ale keď sa na ľade objavia hráči na rozkorčuľovanie je sa na čo pozerať. Teším sa hlavne zo Zdena Cháru. Ten berie rozvičku riadne profesionálne a tvrdo maká. Jeden záber, druhý záber a Zdenko je zväčnený. O pol hodinku to celé vypuklo. Človek by očakával trochu hlučnejšiu atmosféru, ale tá moc neprichádzala. Boston medzičasom ušiel na 2:0, kým sa Leafs zobudili a začali hrať aktívnejšie. Pod nami povzbudzovala dvojica chalanov s pivom pokrikom na Go leafs go. Raz jeden a raz druhý. Komercie bolo habadej, reklama proste musí byť. Niekedy aj vtipná, inokedy nudná. Mnoho ľudí sa snažilo vybičovať atmosféru v hale, ale dosť často bez úspechu. My sme si to však potichu užívali. Toronto znížilo, ale Boston v zápätí opäť ušiel na rozdiel dvoch gólov. Chalani pod nami stále kričali. Praví fanúšikovia. Okolo nás zóny VIP a iné ľudské výmysly luxusu. Ešte že sa 100x pripomenulo zbieranie na charitu. Leafs znížili a situácia sa mierne zdramatizovala. Ani power play však zmenu nepriniesla a domáci tak naďalej v tejto sezóne nic moc. Tak možno nabudúce. To už však asi už neuvidíme live, ale hokej to bol dobrý. Skutočne rýchly. Možno až natoľko, že si to divák nestihol uvedomiť a venoval sa popcornu. V Toronte sa jednoducho v týchto dňoch na hokeji spí.

Spať sme šli neskôr aj my. Ako inak, čakali nás Niagary a Big Mac, ktorí sme ako odporcovia McDonaldu vyhrali za lístok na zápas. Ta nedáme si?

Za veľkou mlákou for the first time II.

Časový presun nám dal zabrať. Moje oči nevedia klamať a okamžite po príchode chytili pekný červenučký lesk únavy. Cesta autobusom smerom do centra nám na prvý pokus nevyšla, keďže pán šofér ani zďaleka nemal pripravené mince na vydávanie. Tu to takto nechodí, priatelia. Ten druhý si to rozpálil po Toronte ako sa patrí. Hneď som si zaspomínal kto bol posledným kanadským jazdcom formuly jeden. Po autobuse na nás čakalo metro a hlavne uvedomenie si jedného: "Tomuto hovoríme multikultúra". Všetky farby a odtiene ľudských tvári sa nám menili pred očami. Nastupovali, vystupovali, spali, čítali, počúvali hudbu. Každý vyzeral inak, ale i tak podobne, prispôsobení tunajšej realite, ktorá ich spájala.

Zastávka Greenwood bola našou konečnou stanicou. Po jej opustení nás privítal prvý sneh. Elizabeth, naša hostiteľka bývala len kúsok odtiaľ. Plný očakávaní sme zazvonili na jej zvonček. Ozval sa milý a entuziastický hlas a následne pípnutie vchodových dverí. Ak si predstavíte milú pani vo veku 60 rokov, tak by mohla vyzerať tak ako Elizabeth. Mne prišla ako babička z červenej čiapočky. Žiadneho vlka sme však dnu nenašli, akurát tak kocúra Thomasa bez čižiem a mačku Monty. Na naše prekvapenie nás čakal aj skvelý jablkový koláč a šálka čaju. Po krátkom a milom rozhovore nám Elizabeth odporučila nočnú prechádzku Torontom. Nepatríme k osobám, ktoré by mali výdrž koňa a dokázali fungovať 24 hodín, ale šli sme. Trochu unavene sme sa prešli do Torontského centra. Míňali sme kopu rôznych barov, rýchloobčerstvení z celého sveta a opäť raz ľudí rôznych rás deliacich sa o tento priestor veľkomesta. Cítili sme sa ako z iného sveta. Poletoval sneh a neskutočné množstva svetla nenechávalo bez osvetlenia hádam nič. Po prvej prechádzke sme sa už nemohli dočkať postele. Spalo sa sladko, ale nie dlho, veď nás čaká bohatý program...

Za veľkou mlákou for the first time I.

...Tak aj na mňa prišlo...Poletel som za oceán a strávil 10 dní v druhej, čo do veľkosti krajiny sveta. Kanada mi bola vždy srdcu bližšia ako jej južný sused, a tak mi nič nestálo v ceste užiť si to naplno. Čo už koho zaujíma, že november nie je optimálnym mesiacom na návštevu krajiny javorového listu, že na mňa v práci krivo pozerali ako si hneď po skončení skúšobnej doby beriem dovolenku na 2 týždne, či vedomie neistoty ubytovania 3 dni pred odjazdom. Hlavne, že sa ide a život už sám vykúzli ostatné.

V nedeľu 16.novembra sme mali letieť v trojici. Mali. Tomek, Anjin kolega z práce a vyhlásene organizovaný človek, však pozabudol na jednu maličkosť a uvedomil si to jednu zastávku pred Varšavským letiskom. Zabudol pas a bez toho to bolo naozaj ťažké. Ale nie nemožné. Hlavne, keď človek pracuje v leteckom priemysle. V čase Tomkovho príchodu na letisko sme mali do odletu ešte dobré 2 hodky. Čo robiť? Plakať..smiať sa nad samým sebou.?Mmh,...konať. Lietadlo. Krakov - Varšava. Pravidelná linka. Kedy odlieta? Za pol hoďku. Telefón a mama+sused v divokej jazde s pasom v spotenej ruke. Neúspech a následne nová nádej s nasledujúcim spojom...Nie, Tomek to nestihol, chýbalo 5 minút. Prišiel za nami o 3 dni neskôr :).

My sme si tiež do poslednej chvíle nemohli byť ničím istí. Boli sme na stand-by a odkázaní na čakanie. Našťastie... podarilo sa. Sadáme si do zadných radov a všetko sa môže skutočne začať. Vzrušenie? To pri štarte nikdy nechýba. Odlepujeme sa od Poľskej zeme. Jasný cieľ - najväčšie mesto Kanady, Toronto. Na ceste nám nič neprekáža. Spíme, prekonávame turbulencie, čítame, fotíme, rozprávame sa. Sme normálni pohodoví cestujúci. Alebo sme takí len my? Po niečo vyšše 10 hodinách vidíme zem. Je biela. Žeby pravá Kanadská zima? Po chvíli sa pohľad mení. A začína mesto, šedé, pri jazere Ontario. Vidíme prvé Severoamerické mrakodrapy, obrovské diaľnice, čulý život veľkomesta. Pristávame a dlho rotujeme, kým konečne zaparkujeme. Sme tu. Teraz ešte vypísať deklaráciu, prejsť pasovou kontrolou a... "Aha aký milý psík", prebehlo mi hlavou keď som zohnutý pri čakaní na batožinu zazrel psí pysk. Keď som však zdvihol zrak, ozvalo sa:"Čo máte v tom vaku?". Ten milý psík si ma, resp.môj batôštek vystopovala bol som na chvíľu v stave ohrozenia. "Nič špeciálne, vravím. Žemle, jablká". "Jablká vyhodiť, ovocie do Kanady nie je možné privážať z Európy". Aha, už som zase múdrejší. Tak fajn, jabľčka do koša a ideme ďalej. Kúpiť kartu, volať Elizabeth, našej hostiteľke a vonku sa 1x nadýchnuť kanadského vzduchu. Všetko sa to môže začať...