Za veľkou mlákou for the first time III.

Ráno bolo trochu mrazivé, ale nemá nad ten pocit sviežosti, keď sa človek nadýchne čerstvého ranného vzduchu. Trochu v hrdle poštípe, upchá sa nos a ide sa. Zvolili sme si cestu ulicou Spadina, vedúcou cez China town smerom k jazeru. Cestou sme stretávali rôznych ľudí, ale v tejto oblasti hlavne početných skupinu bláznov, rozprávajúcich do seba a možno si mysliacich, že blázni sme my. Čínska štvrť bola v týchto predpoludňajších hodinách ešte tichá. Obchodníci pomaly vystavovali svoje tovary pred obchodíky a na prvý pohľad v najväčšom centre bolo úplne prázdno. Možno ťažšie znášajú zimu. Po asi pol hodinke sme došli k prvému cieľu násho dňa, k známej Torontskej vyhliadkovej "vežičke" CN Tower. To človeku jednoducho nedá, to nevidieť. Ten výhľad na Toronto tam jednoducho stojí za to. Necelých 554 m a máte mesto ako na dlani. Hore ste za pár sekúnd a všetko je vymyslené k prežitiu čo najautentickejšieho zážitku uvedomením si prekonania výškového rozdielu v krátkom čase. Presklenná podlaha vo výťahu vyvoláva zaujímavé pocity. Je to komerčná záležitosť s až prehnaným poňatím. Všade Vám ponúkajú fotku s papierovým pozadím mesta. Nerobte to :).

Hneď pri veži je Rogers Centre. Miesto, kde si svoje zápasy odbýjajú miestny baseballisti a hráči amerického futbalu. Slováka to však láka niekde inde. Do neďalekej Air Canada Centre, hokejového stánku Toronta Maple Leafs. Ani nemusíte vedieť kde to je a už zdiaľky počujete, tickets (lístky), chcete lístky? Dnes na Bruins (Boston Bruins). Chcel som to proste vidieť. Vchádzam dnu do haly a k okienku. Lístky na dnes večer a odpoveď: "Áno, máme". Netrebalo mi viac, bral som hneď dva a presvedčil Aniu, že to musíme vidieť. Večer to malo vypuknúť. Čakalo nás však ešte mesto. Mrakodrapové centrum a náš dočasný domov, Vysoká škola businessu. Vstup voľný, vedľa multikultúrnych študentov, najmodernejšiej techniky. Pohoda. Sedíme si na kreslách, čítame. O chvíľu však už pálime na zápas.

Divákov je požehnane. Všade prebiehajú charitatívne zbierky. More bielo - modrých dresov pokrýva suterén štadióna. Naše miesta sú na samom vŕšku v sekcii pre vozičkárov. Vyvážame sa luxusným výťahom s obsluhou a pociťujeme Ameriku. Štadión je ešte prázdny a všetci sa upchávajú a občerstvujú sa. My stále bojujeme s časovým posunom, ale keď sa na ľade objavia hráči na rozkorčuľovanie je sa na čo pozerať. Teším sa hlavne zo Zdena Cháru. Ten berie rozvičku riadne profesionálne a tvrdo maká. Jeden záber, druhý záber a Zdenko je zväčnený. O pol hodinku to celé vypuklo. Človek by očakával trochu hlučnejšiu atmosféru, ale tá moc neprichádzala. Boston medzičasom ušiel na 2:0, kým sa Leafs zobudili a začali hrať aktívnejšie. Pod nami povzbudzovala dvojica chalanov s pivom pokrikom na Go leafs go. Raz jeden a raz druhý. Komercie bolo habadej, reklama proste musí byť. Niekedy aj vtipná, inokedy nudná. Mnoho ľudí sa snažilo vybičovať atmosféru v hale, ale dosť často bez úspechu. My sme si to však potichu užívali. Toronto znížilo, ale Boston v zápätí opäť ušiel na rozdiel dvoch gólov. Chalani pod nami stále kričali. Praví fanúšikovia. Okolo nás zóny VIP a iné ľudské výmysly luxusu. Ešte že sa 100x pripomenulo zbieranie na charitu. Leafs znížili a situácia sa mierne zdramatizovala. Ani power play však zmenu nepriniesla a domáci tak naďalej v tejto sezóne nic moc. Tak možno nabudúce. To už však asi už neuvidíme live, ale hokej to bol dobrý. Skutočne rýchly. Možno až natoľko, že si to divák nestihol uvedomiť a venoval sa popcornu. V Toronte sa jednoducho v týchto dňoch na hokeji spí.

Spať sme šli neskôr aj my. Ako inak, čakali nás Niagary a Big Mac, ktorí sme ako odporcovia McDonaldu vyhrali za lístok na zápas. Ta nedáme si?