Za veľkou mlákou for the first time I.

...Tak aj na mňa prišlo...Poletel som za oceán a strávil 10 dní v druhej, čo do veľkosti krajiny sveta. Kanada mi bola vždy srdcu bližšia ako jej južný sused, a tak mi nič nestálo v ceste užiť si to naplno. Čo už koho zaujíma, že november nie je optimálnym mesiacom na návštevu krajiny javorového listu, že na mňa v práci krivo pozerali ako si hneď po skončení skúšobnej doby beriem dovolenku na 2 týždne, či vedomie neistoty ubytovania 3 dni pred odjazdom. Hlavne, že sa ide a život už sám vykúzli ostatné.

V nedeľu 16.novembra sme mali letieť v trojici. Mali. Tomek, Anjin kolega z práce a vyhlásene organizovaný človek, však pozabudol na jednu maličkosť a uvedomil si to jednu zastávku pred Varšavským letiskom. Zabudol pas a bez toho to bolo naozaj ťažké. Ale nie nemožné. Hlavne, keď človek pracuje v leteckom priemysle. V čase Tomkovho príchodu na letisko sme mali do odletu ešte dobré 2 hodky. Čo robiť? Plakať..smiať sa nad samým sebou.?Mmh,...konať. Lietadlo. Krakov - Varšava. Pravidelná linka. Kedy odlieta? Za pol hoďku. Telefón a mama+sused v divokej jazde s pasom v spotenej ruke. Neúspech a následne nová nádej s nasledujúcim spojom...Nie, Tomek to nestihol, chýbalo 5 minút. Prišiel za nami o 3 dni neskôr :).

My sme si tiež do poslednej chvíle nemohli byť ničím istí. Boli sme na stand-by a odkázaní na čakanie. Našťastie... podarilo sa. Sadáme si do zadných radov a všetko sa môže skutočne začať. Vzrušenie? To pri štarte nikdy nechýba. Odlepujeme sa od Poľskej zeme. Jasný cieľ - najväčšie mesto Kanady, Toronto. Na ceste nám nič neprekáža. Spíme, prekonávame turbulencie, čítame, fotíme, rozprávame sa. Sme normálni pohodoví cestujúci. Alebo sme takí len my? Po niečo vyšše 10 hodinách vidíme zem. Je biela. Žeby pravá Kanadská zima? Po chvíli sa pohľad mení. A začína mesto, šedé, pri jazere Ontario. Vidíme prvé Severoamerické mrakodrapy, obrovské diaľnice, čulý život veľkomesta. Pristávame a dlho rotujeme, kým konečne zaparkujeme. Sme tu. Teraz ešte vypísať deklaráciu, prejsť pasovou kontrolou a... "Aha aký milý psík", prebehlo mi hlavou keď som zohnutý pri čakaní na batožinu zazrel psí pysk. Keď som však zdvihol zrak, ozvalo sa:"Čo máte v tom vaku?". Ten milý psík si ma, resp.môj batôštek vystopovala bol som na chvíľu v stave ohrozenia. "Nič špeciálne, vravím. Žemle, jablká". "Jablká vyhodiť, ovocie do Kanady nie je možné privážať z Európy". Aha, už som zase múdrejší. Tak fajn, jabľčka do koša a ideme ďalej. Kúpiť kartu, volať Elizabeth, našej hostiteľke a vonku sa 1x nadýchnuť kanadského vzduchu. Všetko sa to môže začať...