Taký víkend dodá silu

Umývať si zuby pod oblohou posiatou hviezdami. Skákať dole zo zasneženého kopčiska o 7 ráno. Spať v chate bez elektriky a väčších známok civilizácie. Sedieť s priateľmi pri krbe a trochu unavene si vychutnávať chvíle pohody. Tomu všetkému vravím perfektný víkend, ktorý dodá silu.

Keď som ešte vo štvrtok po práci odpadol do postele s podozrením na chrípku, neveril som ešte celkom v obrat vecí k lepšiemu. Keď som potom následne v piatok volal na horskú službu Veľkej Fatry, a dostal som upozornenie, že panuje rizikový stupeň číslo 3 na lavínovej stupnici, nedolialo mi to potrebnú dávku sebavedomia k ceste. Keď však následne hlásili na sobotu preblesky slnka a keď všetci okolo mňa prejavovali chuť ísť, zotavenie prebehlo neskutočne rýchlo (nebojte sa nebolo to rizikovou trasou).

Ráno sme sa trocha ospalí prebudili pre pol siedmou. Rýchle zbalenie sa (nabudúce sa už polepšíme) a presun na zastávku električky. Krakovská výprava štartovala zo zastávky Borek Falecki. Tam sme v trojici Ania, Vilija a ja stretli Tomka, ktorý už mal nakopnutú svoju Fiestu. Šup s ruksakmi dozadu a davaj hed. Prvá "veselá príhoda" nastala asi po 40 km od Krakova. Samozrejme, že som bol jej hlavným aktérom. Pri akútnej potrebe na toaletu som otvoril dvere o čosi energickejšie ako bolo potrebné. Vyústil z toho mierny dotyk s dverami auta vedľastojaceho poľského občana. Jeho prvé slovo samozrejme bolo k.... a následne ďalšie vybrané slová poľského slovníka. S jemným prepáčením a tvrdou ignoranciou som ho nechal samého vo vlastnom kruhu zlosti a pobral som sa za uvoľnením. Keď som sa vrátil situácia už bola pokojnejšia. Slnko medzitým po dlhom čase vyhralo vojnu na oblohe a v sobotu uzavrelo s vetrom dohadu na modrú farbu. Krásnu nebeskú. Sprevádzala nás celú cestu a my sme dúfali, že s nami bude celý deň. Bola. Cestou na štartové miesto do Vyšnej Revúcej sme stretli bystrickú časť výpravy. Najskôr Lucku s Filipom a pred nimi matadorov Juraja s Maťom. V ich prípade mohla byť prítomná nervozita, keďže kvôli nesprávnej informácii o odchode autobusu museli šlapať po asfaltke 10 km. Radi sme im pomohli a o chvíľu sme už stáli na štartovej čiare žltej značky smerom na Chatu pod Borišovom. Stúpanie sa mohlo začať. Nesnažili sme sa o vrcholný športový výkon, ale radšej si užívali chvíle v prírode. Snehová pokrývka pribudla len pred pár dňami, ale vďaka priateľom skialpinistom bola cesta krásne prešlapaná. Každú chvíľu sme stáli a kochali sa prekrásnym výhľadom. Po asi dvoch hodinách počas ktorých sme dosnehu napísali aj veľký nápis pre letecké účely "AHOJ" sme dorazili na sedlo Ploskej. Príjemný oddych sme si spríjemnili aj kalištekom Wiśniowky (Višňový likér). Keď nám však chladný vietor zafúkol na chrbát radšej sme sa pohli ďalej na Ploskú. S úžasom sme sledovali ako sa niektorí ľudia, spúšťaju z týchto svahov na bežkách. S týmto šialenstvom nikdy nebudem súhlasiť. Z Ploskej sme mali prekrásny výhľad na vŕšky nášej krajiny. Aaaaach jaj, povzdychneme si. Následne už pálime dole strmšou stranou na Borišov. Po chvíli však zastaneme a len tak si meditujeme. V tých chvíľach si človek najlepšie uvedomí, že žije.

Pred západom slniečka sme našim pohodovým tempom dorazili na chatu pod Borišovom. Bystrická štvorka si to ešte zamierila na vŕšok, my sme sa spokojne ubytovali, sadli si na čaj a relaxovali. Večer bol príjemný, noc trochu krátka, keďže ráno bol ešte cieľ vybehnúť na Borišov. Všetko ide podľa plánu a o 7 sme tam boli. Na strmej ceste sme zdiaľky videli jednu líšku, no keď nás tá zbadala, rozbehla sa tak rýchlo, že sme mali strach o jej zdravie. Po návrate dole sme sa posilnili pred cestou späť. Tá bola hlavne o prekonaní strmej Ploskej a následnom zostupe. Až nám smutno prišlo opúšťať to všetko.

S dobrým pocitom na duši a plánom na ďalšiu turistiku sme sa zastavili ešte vo Vlkolínci. Až som sa blbo cítil, že som tam nikdy predtým nebol. Čo už. Je však krásne, že vždy môžme odčiniť naše nedostatky. A život nám to ak chceme umožní. Turistike zdar.