Zbohom Krakov _ časť numer 1

Koncom mája opúšťame Krakow. Mesto ku ktorému som si vzťah vytváral pomaly, ale o to pevnejšie väzby som si k nemu vytvoril. Je čas dať mu zbohom...Opísať môj čas tu počas toho roku a pol chcem v troch častiach.

Do Krakowa sme prišli v októbri 2007. Do neznáma, bez väčších profesných cieľov, prakticky bez známych, s otvorenou mysľou vyskúšať ako to Ania raz povedala "prawdziwe źycie". Veď dovtedy sme žili spolu len pri mori a prežívali taký náš summer love. Tu sme prišli na to, aby sme si mohli spolu navariť, vyprať si veci, čakať jeden druhého po práci, platiť účty...

Prvú noc sme spali u Oly, sestry Aninej spolužiačky Emilky. Chlapca z "dediny" ohúrila už len Banská Bystrica a počet ľudí na uliciach centra Malopolski bol o dosť vyšší. "Akí sú tu pekní ľudia". Pozerali sme na začiatku cítiac sa ako na módnej prehliadke. Pustili sme sa do hľadania ubytka. To prvé bolo skvelé. Cena by sa pri dnešnom kurze zlotého dala zrovnávať s intrákovým bývaním. Len 10 km od Krakova, dojazd malými autobusmi, murovaný domček s nedokončenou fasádou, kúrenie uhlím. Ja som aj normálne na chvíľu zauvažoval, ale tak moja racionálna polovička ma hneď stiahla na stranu rozumu. Druhé bývanie už vyzeralo oproti tomu luxusne. Tak sme to vzali. Po prisťahovaní sa sme stretli divných ľudí pijúcich vodku v kuchyni, čistili sme staré kuchynské linky od sadze, zháňali nábytok do našej izby. Bolo veselo, 7 ľudí na jednu kúpeľňu so záchodom. Majiteľka umelkyňa, muzikantka. Divný ľudia pijúci vodku sa odsťahovali, utvorila sa pozitívna skupina. Milo budem spomínať na milovníčku Balkánu Agnieszku, blonďavého Jesusa Mareka, gitaristu Arka ako i vysmiate študentky Veroniku a Magdu. Na naše večné boje za zlepšenie podmienok bývania, na vybuchujúcu plynovú piecku, na "džuri bezpečenstva", na Vianoce pri poľských melódiách v našej izbe. Veľmi veselý čas.

S prácou to bola na začiatku hra na slepo. Návšteva slovenského konzula, ktorý nečakal, že ho bude krajan pýtať o radu, poľský úrad práce a následne reagovanie na ponuku od tabakového giganta Philip Morris. O chvíľu na to pohovor, úsmevy, ponuka, akceptácia a prvý deň v práci. Stereotyp, malá výzva, firma pre pohodlných, ale veľmi dobré spomienky a priateľstvá. Vďaka Vilija, Anka, Kasia, Evka, Hanka, Renáta, Nikola, Doktor Źurek, Wronka, Ola, Marek i Marek... Čas tam plynul svojim tempom a ja som mal šancu poznať, čo znamená práca vo veľkej firme, kde je človek sťa by vzduchom. Nie, nebavilo ma to, ale pozitíva sú alebo by aspoň mali byť tým načo spomíname a u mňa je tomu tak.

Všetko sa stavalo pomaly, svojim tempom a my sme skúšali život, ktorý sme si vyskúšať chceli. V meste, ktoré je dnes už pevnou súčasťou našich sŕdc. V marci sme sa rozhodli pre sťahovanie. O tom ako sa vyvíjal náš Krakovský čas potom nabudúce...