Cesta domov

Nemáte náhodou predstavu koľko trvá cesta domov lastovičkám, keď sa vracajú do našich končín z "teplých krajín"? Možno to znie ako otázka mierne "od veci", avšak vždy ma to zaujímalo a dobre by bolo vedieť, či to náhodou nestíhajú skôr ako ja pri mojej cesta z Mallorcy.

Prácu animátora v hoteli Playa Esperanza sme spolu s Anjou ukončili 4.júna. Nasledujúce ráno sme sa vybrali smerom do hlavného mesta ostrova Mallorca, Palmy de Mallorca. Poučený minulými skúsennosťami o odchode autobusov sme sa na zastávku dostavili o niečo skôr. Ono je Vám to s tými autobusmi na Mallorce celkom vtipné. Totižto na každej zastávke majú ten istý čas odjazdu. Slnko sa v ten deň na oblohu príliš nehrnulo, a tak sa väčšina turistov rozhodla vymeniť si pobyt na pláži za menší výlet. Po pol hodinke kedy sa dovalili akurát dve autobusy plné "ľudosardiniek" sme to radšej zabalili a pobrali sa skúsiť štastie so zdvihnutým prstom (na autostop). Po chvíľke nám zastalo auto a opustili sme miesto nášho pobytu. Ďaleko sme však nezašli a o chvíľu sme už znova škerili úsmevy na vodičov rôznych tvári, tvarov a pohlaví. Mali sme štastie. Mladá trojica (2 španielky a Ír) nás vzali až na letisko do Palmy. Náš let však bol až v nasledujúci deň ráno o 10, ale mali sme v pláne ešte nakúpiť v Palme čoto "potešenia hodné" domov, ako aj navštíviť centrálu našej agentúry a vypýtať si šek za posledný mesiac našej práce. Zostali sme zarazený, keď sme sa dozvedeli, že na letisku nie je žiadna úschovňa batožín a že sme odkázaný vliecť naše vaky aj naďalej zo sebou. "Ale šak nevadí, povedali sme si. Isto nájdeme čosi iné". Po neúspešnom pokuse na železničnej stanici sme však boli priklincovaní zistením, že úschovne batožín v Palme vlastne ani vôbec nie sú. Je to vraj kvôli pobytu nejakej slávnej osobnosti. V tej chvíle som mal chuť tej celebrite zlomiť nos. Šli sme však ďalej a vybrali si náš šek. Úsmev na tvári nám spravila aspoň teta účtovníčka nášho zamestnávateľa keď zrátala sumu 659+120 ako 799. Bohatší o 20 euro sme si sadli na kávu a malé pivo a trochu oddýchli. So zaťatími zubami, z ťažkych vakov, sme kúpili aj malé suveníry a pomaly sa pobrali na letisko bezbatožinového mesta. Našli sme útulne miesto a nepokojným spánkom strávili našu poslednú noc na Mallorce. Keď sme sa ráno zobudili, potešila nás informácia, že zo všetkých letov mešká len jeden...celkom dobrá úspešnosť... Len škoda, že to bol ten náš. No čo už, 2 hodiny hore dole. Šli sme teda do banky na letisku, že si premeníme náš šek na hotovosť. Ostali sme však zarazený, keď sme sa dozvedeli, že to v tej banke nepôjde hneď a že musíme čakať najmenej 3 dni. Poradili nám však, že máme skúsiť tú na ktorú bol šek vystavený. To by nám teda to meškanie padlo celkom vhod a stihali by sme otočiť ešte mesto, napadlo nám. Šli sme sa teda ukázať na check-in, kde ako bonbónik milého rána trochu zmiatli, keďže nevedeli nič o meškaní nášho lietadla. Všetky obrazovky na letisku však svorne tvrdili niečo iné. Na informáciach nám s miernou neistotou potvrdili, že náš let spoločnosti Wizzair má meškanie. Nervózne sme teda šli do mesta, navštívili banku a upaľovali späť. Obrazovka nás následne ukľudnila, keď tam svietilo, že naše meškanie sa ešte posunulo. Už naneštastie meškáme 4 hodiny. O chvíľu sa to posunulo na 5 a za moment dokonca na 6 hodín. No paráda, pomysleli sme si. Ako jediní aktivisti nášho letu sme boli celý čas pri informáciach a zisťovali, čo sa deje. Zaujímave je, že letiská fungujú len na systéme výmeny informácii o letoch pomocou akýchsi písaných správ (telečosi), a teda nie je možnosť telefonátu a zistenia bližších informácii. Tak sme si aspoň zistili informácie o právach cestujúcih pri meškaní lietadla dlhšom ako 5 hodín. Dozvedeli sme sa, že cestujúci má v tom prípade právo na občerstvenie, komunikáciu a v prípade, že ide o meškanie v noci aj na prenocovanie. Vybavili sme teda všetkých našim spolocestujúcim občerstvenie. Občerstvenie sme mali na termináli a tak sme prešli bezpečnostnými systémami, osvietili nam príručnú batožinu a šli sme na jeden lepkavý sendvič s chipsami. V tom čase som však už bol rozmpumpovaný a vyšiel som ešte raz z terminálu potvrdiť si, či vážne náš let poletí tak ako píšu. Tretia osoba mi to konečne potvrdila, a tak som sa vracal späť na terminál. Žial nedošlo mi, že musím znova prejsť tou kontrolou a že bez letenky to bude asi ťažké. Prehovoril som však jedného policajta, že tu sedím už dlhé hodiny, že mi mešká let a nech teda prejde ku terminálu spolu so mnou a nech si overí, že nie som žiadny terorista, ale slušný pasažier. Nakoniec šiel a po chmúrnej ceste a skontrolovaní dokladov a letenky sa mu na tvári vykúzlil aj úsmev. O 5 sme konečne odleteli. Nakoniec sa naša spoločnosť vôbec nedostavila a zabezpečili inú spoločnosť. Čo už, asi štrajkovali za vyššie platy ako dnes takmer každý. S 8 hodinovým meškaním sme o 8 pristáli v Budapešti. Spoločnosť, ktorou sme mali letieť bola tiež maďarská. Sčasti som pochopil výrok"Čo si Maďar?". Tak či onak bola to sranda...