Obnovený stav mysle

Ráno mi zvoní budík a ja sa lenivo prehadzujem na druhý bok. Klasický scenár odmietnutia reality v podaní miliónov ľudí. Myšlienky sa premávajú v polovedomých predstavách až zakotvia pri vedomom pristáve s názvom vstávať, práca volá. Aké príjemné bolo kedysi sledovať rozprávku Bob a Bobek a to ich legendárne: "Vstávať, vstávať a cvičiť". Na autentickejšie podkreslenie reality to mohli dávať ráno, lebo večer to človeku ako žiadny problém nepríde... Slnko mi už dávno preniklo cez škáry žalúzií a v paneláku sa začína žiť. Smetiari sú zjavne hore už dlhšie a okrem hluku kontajnerov trieskajúcich o ich tátoša počuť aj ich prenikavé hlasy v údolí štyroch blokov. V rúrach steká prvý ranný moč a do toho všetkého sa pridali ešte maliari s čerstvou dávkou farby v celom vchode. Všetkých svedomito oblepili a ľudia sú nútení si robiť kľúčikom dierky do svojich kráľovstiev.

Sviežym krokom zbehnem po schodišti. Zamierim do obchodu a kupujem chlieb v primeranom pomere kvality a ceny. Pani predavačky nie sú o nič milšie ako inokedy, ale dá sa s tým žiť. Hádžem chlebík do hriankovača a staviam vodu na čaj. V chodbe má už čaká pripravený môj bicykel Miguel. Zapínam rádio a počúvam poľské správy. Už ani nevnímam, že sa jedná o cudzí jazyk. Ranná potrava prechádza tráviacou sústavou a ja mierim do kúpelne použiť kefku. Beriem ruksak, hádžem potrebno - nepotrebné veci a s Miguelom opúšťame byt.
Za necelých 5 minút sa hlásime na stanovisku práci. Prechádzame okolo recepcie a lúčime sa na bicyklovom dvore. Ja následne mierim vpravo a pootočením kľúčika otváram dvere slnečného oficu. Ešte je poloprázdny a zaspatý. Stláčam tlačítko a usádzam sa na svojom mieste. Všetko je ako má byť. Svet informácií sa mi zase odkrýva. Ktovie, čo mi dnes predstaví. Moja myseľ je na to pripravená.

Kým vlastne som?

Často si kladiem túto otázku a dúfam, že nie som jediný. Verím a uisťujem sa v tom, že každá osoba ktorú stretnem sa tiež postaví pred zrkadlo a pýta sa: "Zrkadielko, zrkadielko povedz že mi, kým som ja na tejto zemi"? Hľadám sa... Už vidím môjho otca ako číta tieto riadky a želá si, aby som sa už konečne našiel. Neboj sa oci, príde ten čas. Zatiaľ však ešte stále stojím pred zrkadlom, pozerám sa na seba a pýtam sa dokola to isté. Dokonca aj vo výťahu máme veľké zrkadlo. Tam si človek môže vyskúšať toľko podôb samého seba...Oceňujem vyvinutosť mimických tvarov mojej tváre. Lenže stále neviem, ktorou z nich som úplne ja. Či keď sa škerím doprava, či doľava, či hore, či dole, či keď sa vážne pozerám a predstavujem si samého seba ako veľaváženého občana. Neviem, a neviem ani, či mi to zrkadlo dá tu správnu odpoveď. Tú mi asi vystaví len zrkadlo mojej duše. Kedy? Ach prečo som tak netrpezlivým človekom. Prečo neviem dlho sedieť na riti. Prečo... Či som niekým, kto chce dobyť svet a či som niekto, kto proste chce byť ľuďom nápomocní, vidieť ich spokojnými a šťastnými a nič za to nechcieť. Raz som taký a druhý deň onaký. Keď nastane deň objavenia sa, poviem to všetkým na celé hrdlo. Dovtedy sa budem hľadať. Ale chcem byť v hľadaní krutý. Nechcem byť k nikomu prehnane milý. Hlavne nie k sebe. Chcem reagovať podľa hlasu, podľa zrkadla duše. Chcem byť nezávislý, budiť sa ráno s pocitom, že ma nič na čo sa neteším nečaká, že môžem urobiť veľa dobrého, priniesť veľa úsmevov okolo mňa. Chcem zostať idealistický, chcem zostať družný, chcem zostať sám sebou. Ak to nemám byť ja, nechcem tu byť. To tu môže byť niekto iný. Chcem kričať. Tieto slová vo mne evokuujú výbuch. Svet plný očakávaní ma zabíja. Svet plný snov ma oživuje. Dobrú noc