Uctovnicke slasti a strasti I.

Novy kalendarny rok sa zacal v ocakavani pokoja, lasky a penazi. Tak to vzdy byva na zaciatku nejakeho cyklu. Dominuju predsavzatia, plany, sny... Ine to nebolo ani v nasej velkej firme. Ovzdusie bolo plne snov a tlmenej vone tabaku. Clovek lahko ziskaval pocit, ze sa v tej atmosfere bud utopi snami alebo udusi povetrim. Vyzadovalo si to pomerne slusny pridel tekutin uz pri prvom nadychnuti sa. Vsetko prebiehalo tak ako vraj ma.

Pre Kasiu nezacal novy rok prave najlepsie. Uz hned prvy den si moc nepamatala. Napriek tomu smelo tvrdila, ze sa jej to stalo prvykrat. Pohlady kolegov ju vsak nepresvedcovali o dovere v jej slova. Nasledne po tom, co si nic nepamatala ju trochu pritlacila choroba a ona stojac tvari v tvar realite noveho roka sa pustila do starych znamych "vyuctovani vydaju". Stihla pritom prehodit zo siesteho decembroveho rychlostneho stupna na pokojnu trojku. Nasla si tak mnoho casu na klebety o hocicom moznom i nemoznom, realnom i vysnivanom. Najst tak culu a zvedavu osobu ako Kasia by bol fakt problem. Pod jej dlhymi blond vlasmi sa skryvali mierne odstavajuce usi, nastavene ako satelity, mierne vychylene a pripravene zachytit okolite informacie. Svoje sluzby by v tomto smere mohla poskytnut vsetkym spravodajskym agenturam, ktore uvedomujuc si jej skutocne kvality nevahali by vytrhnut ju spred pocitaca s uctovnickym pozadim. Skoda, ze o tom nevedia.

Kasia si na novy rok dala predsavzatie ignorovat Nikolu. Pre naplnenie tohto jej smeleho cielu si zvolila taktiku spievania, pisklavych odpovedi a drzych odvrknuti. Cely cas nosila v sebe pocit, ze sa jej to vyslovene dari. Sucastou jej planu bol tiez navrat k zenskej casti kolektivu, kde sa dala dokopy s ciernovlaskou. Ciernovlaska a Kasia zacali spolu chodit na obedy. Kasia si kvoli tomu musela zmenit rytmus dna, co malo nemalo nasledky na jej uz i tak dost slabu psychiku. Posunula si cas obeda o hodinu dozadu. Prisposobila sa tiez v piti kavu, v temach diskusie a v pracovnom nasadeni. Bola neoblomna a tvrda.

Nikola si z toho samozrejme nic nerobil. Jeho poznamka "Wronka", doplnena o par slovnych spojeni s talianskym prizvukom vyznievala humorne takmer vzdy. Nikola svoju energiu v tom case venoval futbalu. Cital o nom v praci viac ako kedykolvek predtym. Najradsej hodnotil vykon hracov Interu Milano, nadaval na vsetkych ostatnych hracov, a pisal nekonecne prispevky do diskusii. Mozno si uvedomoval, ze futbal nie je vsetko, nedaval to vsak vonkoncom navonok. Vo vnutri bol citlivy, navonok vsak o sebe tvrdil, ze je chlap najvyssej tvrdosti a akosti. Elegan od kosti, zijuci v krajine, kde ho ubijalo pocasie.

Pocasie naopak neprekazalo Przemkovi. Ci prsalo, mrholilo, Przemek obehol kazdy druhy den polku Krakova. Napriek skvelej fyzicke a laske k praci, manzelke a svojskemu humoru ho chytila po firemnej akcii chripka a donutila ho k pre neho neobvyklej polohe lezmo. Po case tam pozval aj svoju vyvolenu a svorne vylihovali bojujuc proti priznakom choroby. Po navrate vsak bol Przemek opat v plnej forme a stastny zo zivota. Vrhol sa do boja s vyuctovaniami pysnych Francuzov a hlupych Madarov a koncentrovanostou prekonaval vsetkych. Jeho viecka v istych chvilach upadali, ale on bol vacsinou tym, kto zhasinal svetlo vo velkej firme.

Svetlo sa zhasinalo aj inde...

Solna bana vo Wieliczke

To, ze solna bana vo Wieliczke sa stala turistickym produktom roka v Polsku vobec nie je nahoda. Je v nej citit bohatu historiu, tvrdu ludsku pracu, autenticke priblizenie sa turistovi a unikatnost na kazdom kroku. Tento skvost som si samozrejme nenechal ujst vidiet. Zvlast preto, ze lezi len necelych 10 km od Krakova, kde teraz prebyvam.

Po prichode do sympatickeho "minimestecka" sme si to zamierili rovno k jej hlavnej atrakcii. Pri vstupe sme museli chvilu pockat, kedze prva skupina zvedavcov uz bola nazbierana a vstupovali pomaly do bane. Nas cas vsak o chvilu nastal tiez. Nevadilo nam ani to, ze nas vyrusili pri piti horucej cokolady a ze sme dolu isli s mierne obarenymi perami...

Nasou sprievodkynou bola mlada studentka Banickej fakulty. Je vzdy dobre, ked stretnete niekohoho, kto sa v danej cinnosti citi ako ryba vo vode. Ako prve sme museli pokonat 800 schodov a dostat sa do miest 135 m po zemou. Clovek si v takych chvilach dvakrat vazi kazdy luc slnka. Turisticka trat, ktoru sme mali v tej hlbke prejst merala 2.5 km. Sokujucou informaciou bola skutocnost, ze to je len necele 1% z celkovej dlzky vsekovakych cesticiek hlboko pod zemou. Uzasne!!!

Solna bana vo Wieliczke ma bohatu historiu. Pociatky solneho banictva tu siahaju az do 11. storocia a spajaju sa s kralovnou Kingou. Ta tu vzdy bola medzi banikmi oznacovana ako svata. Uz pred kralovnou Kingou sa vedelo, ze pod Wieliczkou su obrovske zasoby soli. Znakom toho bola vyvierajuca voda so slanou prichutou. Kinga dala pokyn na zacatie prac a na odhalovanie uzasnych priestorov solneho kralovstva. V tych casoch a aj dlho potom platilo zname "Sol nad zlato". Prvi dobyvatelia solneho pokladu to vsak mali velmi tazke. Hlboko pod zemou boli tiez bohate zasoby metanu, ktore postup kopania znacne komplikovali. Prihrbeni odvazlivci tak museli byt neskutocne opatrni. Ktovie, ci sa niektory z nich dockal takej odmeny ako napr. vlastnictva celeho balvana soli, za ktory bolo mozne v tom case kupit celu obec. Banici to v tych casoch mali neskutocne tazke. Trochu im pomohol kral Kazimierz Velky ktory im udelil banicke prava a stanovil dvojsmennu pracovnu dobu. Odvtedy sa zmenilo strasne vela, ale vo Wieliczke citit skutocne cely vyvoj.

Zaujimavou kapitolou tu boli tiez kone. Tie tu casto travili cely zivot a boli banikom velkym pomocnikom. Ked bol nedavno vyvezeny posledny konik na svetlo bozie nedokazal si uz zvyknut na novy zivotny styl. Konom sa v bani velmi dobre darilo. Aj napriek tazkej praci vykazovali pevne zdravie a vdaka nim sa dnes mozu pod zemou liecit alergici a ludia s dychacimi problemami.

Solnu banu vo Wieliczke navstivilo uz mnoho znamych osobnosti. Zaujimavostou je navsteva nemeckeho poetu Johanna Wolfganga Goetheho. Clovek by si pomyslel, ze tam hladal pokoj pre svoju tvorbu. Cuduj sa svete, Goethe bol tiez banikom, a to este skor nez v sebe objavil talent do pisania. Samozrejme, ze si to tu nenechal ujst ani Jan Pavol II, este vsak ako Karol Wojtyla. To, ze tu bol tiez George Bush st. vsak uz take bezne nie je. Wieliczku navstivila tiez Maria Terezia.

Svoju kapitolku si tu ako vsade pocas druhej svetovej vojny otvorili Nemci. Ti chceli prebudovat cast solnej bane na municny sklad. Nastastie s tymto planom prisli az ku konci vojny, a tak casu na jeho realizaciu moc nezvysilo. Svoje rady pocas tych rokov si vsak ochudobnili aj sami. Raz sa v stave alkoholoveho opojenia vybrali na lodku pre siestich ludi v jednom tunajsom maxi slanom jazierku hned 10 a par na to doplatilo zivotom. Boli to mierne ironicke roky.

V kazdom pripade vsak Wieliczku vrelo odporucam navstivit. Ktovie, ci by ma v tomto podporila tiez jedna americka poetka, ktora sa svojho casu ako prva zena odvazila spustit na specialne upravenom lane so sedackami do tmavych hlbin bane. Potom vraj povedala, ze sa tam uz nikdy nevrati. Vy sa vsak do Wieliczky urcite vo volnom case pozrite.