V piatok sedim v praci a hori mi zadok. Moja myslienky uz davno nie su v consultingovom svete. Predstavujem si cestu autobusom, vidim sa v panenskej prirode, na skalach majestatnych pohori. O tretej hodine to definitivne balim. Elektrickou sa presuvam na autobusovu stanicu a nastupujem do mikrobusu, smer Jablonka. Tuto obec pozna vacsina Slovakov (najma tych zo Severu a stredu) ako miesto pravidelnych trhov. Mikrobus sa naplna ludmi a o chvilu sa cloveku uz tazko dycha. Poliaci to maju vyriesene po svojom. Sedacky su nasekane jedna za druhou a ak ma clovek priblizne moju vysku a viac dostava sa do mensich, nepohodlnych problemov s priestorom. Snazim sa na to nemysliet, veriac, ze vzdialenost priblizne 90km prekoname v planovanom case hodina a pol. To by sme vsak nemohli byt v Polsku, kde sa cesty opravuju este castejsie ako u nas. Ked si k tomu pridame este piatkove zapchy plne Krakovianov utekajucich z mesta vznikne nam nakoniec z toho meskanie prevysujucu hodinu.
Mierne nazlosteny vystupujem v Jablonke na multifunkcnom parkovisku a zaroven autobusovej stanici. Obzeram sa okolo seba vediac, ze sa budem musiet vybrat zaspominat si na svoje "stoparske casy". Nahle vidim auto z Tvrdosinskou poznavacou znackou a silne mu mavam. Mam zial smolu, kedze odbocuju este na nakupy do Noweho Targu. Vyberam sa teda peso na najblizsie vhodne miesto. So zdvihnutym palcom vydrzim asi pol hodinu, kedy sa rozhodujem vybrat sa na hranicu peso. Tma uz zahalila juh Polska a ja kracam sviezym krokom vzdialenost asi 6 km. Odskokom sa uhybam autam rutiacim sa casami rychlostami okolo 100 km. Kamiony ma odfukuju takmer az do poli. Okolo pol deviatej vecer som na hranicu. Nemam ani tusenia ako daleko je to este do Trstenej odkial mam posledny vlak do Dolneho Kubina, ktory je mojim cielom, o 21:12. Pytam sa v jednom non-stop hranicnom obchode a zistujem, ze som presiel len asi polovicu trate, a teda 6 kilacov este predo mnou. Zamyslam sa nad navratom do najblizsieho motorestu, ale este skusam vystrcit palec. V tej chvili sa na mna predsa len usmieva stastie. Zastavi mi mini dodavka s Krakovskou poznavacou znackou. Vydychnem si...Ked sa dozvedam, ze Pawel, ktory ma vzal ide az do Kubina vracia sa mi usmev na pery. V aute leti hip-hopova hudba a v jednej chvili chalani spievaju dokonca o polsko - slowackej (slovenskej) kooperacii, co dany moment celkom charakterizuje. Vdacny som vsak v tom momente hlavne ja. O 40 minut uz vystupujem po kooperacnej ceste pri Lidli v mojom cieli. Volam kamosovi Ondovi a zajdeme si na mierne presolenu pizzu. Zaspavam ako babatko a nad hlavou mam fosforujuce hviezdy.
Druhy den sa zacina o osmej. Budik nekompromisne dava povel k vstavaniu. Kamaratka Janka, ktora s nami vyraza do malebnej Zazrivej je uz na ceste. O pol hodinku je uz pri nas a po rychlom pobaleni sa vyrazame na nakupy do Tesca. Chceme mat potrebne nakupy rychlo za sebou a vyrazit konecne do prirody. O 40 minut dorazame na miesto, v rychlosti naplanujeme turu, zamkyname chatku a vyrazame s cielom zdolat Velky Rozsutec v Malej Fatre. Jankine prve pohyby ako soferky auta su plne strachu pred suckou vlciaka zo susedstva ktora nas pribehla vyprevadit. "Ja nejdem, tvrdi tvrdohlavo". "Ideme, ona to robi vzdy, psa nemozes prejst", povzbudzuje ju Ondo. Zda sa, ze uspesne aj ked Janka si aj po 20 m jazdy o rychlosti 10 km/h, nie je ista ci nahodou neurobila nic zle. Po vyjazde na cestu vsak uz nabera istotu a smerujeme pevnou jazdou do Zazrivej. Na ceste sa vsak zrazu prekvapivo vytvori kolona a my sme nuteni zastavit. Dovodom je ukazka Horskej zachrannej sluzby na skalach popri ceste. Vypocujeme si recitaciu Hviezdoslava, kratku hru na fujarach a nasledne obdivujeme zachranarov pohybujucich sa po skalnych utesoch. Asi sme sa az prilis zapozerali, kedze po navrate tam stalo uz iba nase auto. "To je na vodicak slecna", upozornil nas fuzkaty chlapik, ktory dava pozor na plynulost premavky. Jeho slovo si neberieme k srdcu a mierime do Stefanovej, kde zastavime na parkovisku. Prichadza dalsi fuzac, tentoraz s prosbou o zaplatenie poplatku. Neposobi velmi milo a na vtip ohladom studentskej zlavy vobec nereaguje. Berie peniazky a my robime prve kroky za nasim cielom.
Uvodom si stanovime smele ciele vyjst to na 3 nadychy, co sa nam nakoniec aj s prehladom dari :). Hory su vzdy skvelou prilezitostou porozpravat sa s clovekom a nazriet hlbsie do jeho duse. Tie rozhovory dostavaju vtedy hlbsi zmysel a clovek sa viac otvori. Cesta hore nam ubehlo neuveritelne rychlo. Vsetko prebehlo plynule aj napriek skutocnosti, ze pocasie na horach sa rychlo meni. Pred vystupom som nemal ani tusenie ako vyzera Velky Rozsutec. Teraz mam k tomuto skalnemu vrsku vytvoreny uz velmi pozitivny vztah, ale zaroven respekt pred jeho silou a majestatnostou. Na vrchole sa osviezime, nechame poznamku zachytavajucu nas skvely vykon ohladom minimalneho poctu nadychov a vyberame sa druhou stranou kopca nadol. Panorame dominuje z tej strany Maly Rozsutec, ktory vystriedal vyhlady na zasnezene vrsky Nizkych Tatier a malofatranskych vrskov. Ondo zvolil trosku namahavejsiu cestu, ale jeho kosodrevinove prekazky zvladame bez problemov. Ked sa uz dostavame na pohodlnejsiu cestu opat sa dostavame k diskutovaniu. Tomu dominuje nasledovny pribeh jedneho Viedenskeho ucitela: "V dalekej Cine, v jednej z tisicov osad zil mudry muz. Vsetci ho obdivovali pre jeho mudrost a rozvahu. Jedneho dna usli z drevenej priehrady vsetky kone. Obyvatelia obce prisli v panike za mudrcom. Ake nas to len postihlo nestastie. Kone su dolezite pre hospodarsky chod obce. Je to skutocna pohroma. Mozno, odpovedal mudrc. Na druhy den sa kone vratili a s nimi aj par divych tatosov. Nateseni obyvatelia opat pribehli za mudrcom. To je neskutocne, lepsia vec sa nam nemohla prihodit, vytesovali sa. Mozno...poznamenal znova mudrc. Nejaky cas neskor sa syn mudrca rozhodol osedlat a skrotit jedneho divokeho kona. Jeho marny pokus sa skoncil zlomenim nohy mladeho odvazlivca. Katastrofa, chrlilo sa z ust obcanov. Mozno...vyslo opatovne z ust mudrca. Niekolko tyzdnov neskor vypukla v Cine vojna a armada verbovala vsetkych zdatnych mladych muzov. Ked zavitali do obce, mudrcovho syna kvoli zlomenej nohe povinnost obisla. Obcania chvalili priazen osudu, ale mudrc len zopakoval svoje zname: "Mozno". Tento pribeh nam vsetkym utkvel v pamati a slovicko mozno sme pouzivali ako odpoved temer na vsetko. Bolo to vazne vesele. Zostup plynule presiel do namahavejsej, ale prekrasnej krasovej casti prielomu zvaneho Janosikove diery. Vazne som si nemyslel, ze tam je tolko rebrikov. Priznam sa, ze vzhladom na nie prave najlepsiu obuv a smyklavy teren mi nebolo vsetko jedno. Clovek schadza po navlhnutych rebrikoch a koncentruje sa na kazdy krok. Zem vyzera byt stale daleko a za chyby sa plati. Ked sme dosli na pevnu travnatu zem, celkom som si vydychol i ked prielom bol fakt krasny. Okolo 6 sa vraciame po peknej ture do Stefanovej. Cestou berieme polsku dvojicu az zo Stetina, ktora je v Terchovej na chate. Citim, ze tym splacam trochu svoju dan za pomoc Pawla a jeho nocny odvoz do Kubina. Na chate sa po prichode do sytosti najeme. Na nasledne opekanie uz v zaludkoch nemame miesto. Diskutujeme o vselicom moznom. O komunistickom presvedceni Ondovho otca, o partizanskych bojoch v Zazrivej, o ruskych katusiach lietajucih zo Zazrivej smerom na nemecke objekty v Terchovej. Ked si neskor vonku zapalime ohen, dostavame sa do stavu absolutnej pohody. Obloha je posiata hviezdami, vsade neuveretilne ticho. Pred polnocou si lahame do posteli. V chatke sme to vykurili na 21 stupnov, co povazujeme za nesporny uspech. Noc bude urcite sladka.
Janka nas rano budi uz pred siedmou. Na vine som vsak ja a moja potreba stihnut na autobus do Krakova. O osmej opustame Zazrivu a smerujeme k hotelu Havrania. Asi vieme preco. Nas ciel je prekonat rannu hmlu v udoli a dostat sa nad nu. Hotel v nadmorskej vyske 795 m a jeho okolie je na to skvelou prilezitostou. Zrazu mame ako na dlani vrch, ktory sme vcera zdolali. Srdce zaplesa pri takom pohlade. Ked sa tak pozerame smerom na tie vzdialene miesta navstivi nas male hrave cierne maciatko, mala puma. Veselo sa hra v trave, zakotvi v Jankinom naruci, aby nasledne opat utieklo svojou cestou. Vystrieda ho stena labradora, ktore zbehlo akoby z hory. Nahaname sa s nim po luke a ked sa vrati mala puma stena sa s nim pusti do zapasenia. Zda sa, ze puma sa prestrasila, a tak sa skryva kde sa len da. Kutiky ust nam veselo poskakuju. Je vsak uz cast ist. Stupame coraz vyssie a posledny krat sa nadchyname vyhladom. Prekrasne miesto na zemi toto okolie Zazrivej. Zliezame z kopcov a smerujeme do Jablonky. Mam pocit, ze sme spolu prezili nie den a noc, ale skor tyzden, ci dva. Na multifunkcnom parkovisku sa lucime. Bol to skutocne mily vikend. Mozno...
Mierne nazlosteny vystupujem v Jablonke na multifunkcnom parkovisku a zaroven autobusovej stanici. Obzeram sa okolo seba vediac, ze sa budem musiet vybrat zaspominat si na svoje "stoparske casy". Nahle vidim auto z Tvrdosinskou poznavacou znackou a silne mu mavam. Mam zial smolu, kedze odbocuju este na nakupy do Noweho Targu. Vyberam sa teda peso na najblizsie vhodne miesto. So zdvihnutym palcom vydrzim asi pol hodinu, kedy sa rozhodujem vybrat sa na hranicu peso. Tma uz zahalila juh Polska a ja kracam sviezym krokom vzdialenost asi 6 km. Odskokom sa uhybam autam rutiacim sa casami rychlostami okolo 100 km. Kamiony ma odfukuju takmer az do poli. Okolo pol deviatej vecer som na hranicu. Nemam ani tusenia ako daleko je to este do Trstenej odkial mam posledny vlak do Dolneho Kubina, ktory je mojim cielom, o 21:12. Pytam sa v jednom non-stop hranicnom obchode a zistujem, ze som presiel len asi polovicu trate, a teda 6 kilacov este predo mnou. Zamyslam sa nad navratom do najblizsieho motorestu, ale este skusam vystrcit palec. V tej chvili sa na mna predsa len usmieva stastie. Zastavi mi mini dodavka s Krakovskou poznavacou znackou. Vydychnem si...Ked sa dozvedam, ze Pawel, ktory ma vzal ide az do Kubina vracia sa mi usmev na pery. V aute leti hip-hopova hudba a v jednej chvili chalani spievaju dokonca o polsko - slowackej (slovenskej) kooperacii, co dany moment celkom charakterizuje. Vdacny som vsak v tom momente hlavne ja. O 40 minut uz vystupujem po kooperacnej ceste pri Lidli v mojom cieli. Volam kamosovi Ondovi a zajdeme si na mierne presolenu pizzu. Zaspavam ako babatko a nad hlavou mam fosforujuce hviezdy.
Druhy den sa zacina o osmej. Budik nekompromisne dava povel k vstavaniu. Kamaratka Janka, ktora s nami vyraza do malebnej Zazrivej je uz na ceste. O pol hodinku je uz pri nas a po rychlom pobaleni sa vyrazame na nakupy do Tesca. Chceme mat potrebne nakupy rychlo za sebou a vyrazit konecne do prirody. O 40 minut dorazame na miesto, v rychlosti naplanujeme turu, zamkyname chatku a vyrazame s cielom zdolat Velky Rozsutec v Malej Fatre. Jankine prve pohyby ako soferky auta su plne strachu pred suckou vlciaka zo susedstva ktora nas pribehla vyprevadit. "Ja nejdem, tvrdi tvrdohlavo". "Ideme, ona to robi vzdy, psa nemozes prejst", povzbudzuje ju Ondo. Zda sa, ze uspesne aj ked Janka si aj po 20 m jazdy o rychlosti 10 km/h, nie je ista ci nahodou neurobila nic zle. Po vyjazde na cestu vsak uz nabera istotu a smerujeme pevnou jazdou do Zazrivej. Na ceste sa vsak zrazu prekvapivo vytvori kolona a my sme nuteni zastavit. Dovodom je ukazka Horskej zachrannej sluzby na skalach popri ceste. Vypocujeme si recitaciu Hviezdoslava, kratku hru na fujarach a nasledne obdivujeme zachranarov pohybujucich sa po skalnych utesoch. Asi sme sa az prilis zapozerali, kedze po navrate tam stalo uz iba nase auto. "To je na vodicak slecna", upozornil nas fuzkaty chlapik, ktory dava pozor na plynulost premavky. Jeho slovo si neberieme k srdcu a mierime do Stefanovej, kde zastavime na parkovisku. Prichadza dalsi fuzac, tentoraz s prosbou o zaplatenie poplatku. Neposobi velmi milo a na vtip ohladom studentskej zlavy vobec nereaguje. Berie peniazky a my robime prve kroky za nasim cielom.
Uvodom si stanovime smele ciele vyjst to na 3 nadychy, co sa nam nakoniec aj s prehladom dari :). Hory su vzdy skvelou prilezitostou porozpravat sa s clovekom a nazriet hlbsie do jeho duse. Tie rozhovory dostavaju vtedy hlbsi zmysel a clovek sa viac otvori. Cesta hore nam ubehlo neuveritelne rychlo. Vsetko prebehlo plynule aj napriek skutocnosti, ze pocasie na horach sa rychlo meni. Pred vystupom som nemal ani tusenie ako vyzera Velky Rozsutec. Teraz mam k tomuto skalnemu vrsku vytvoreny uz velmi pozitivny vztah, ale zaroven respekt pred jeho silou a majestatnostou. Na vrchole sa osviezime, nechame poznamku zachytavajucu nas skvely vykon ohladom minimalneho poctu nadychov a vyberame sa druhou stranou kopca nadol. Panorame dominuje z tej strany Maly Rozsutec, ktory vystriedal vyhlady na zasnezene vrsky Nizkych Tatier a malofatranskych vrskov. Ondo zvolil trosku namahavejsiu cestu, ale jeho kosodrevinove prekazky zvladame bez problemov. Ked sa uz dostavame na pohodlnejsiu cestu opat sa dostavame k diskutovaniu. Tomu dominuje nasledovny pribeh jedneho Viedenskeho ucitela: "V dalekej Cine, v jednej z tisicov osad zil mudry muz. Vsetci ho obdivovali pre jeho mudrost a rozvahu. Jedneho dna usli z drevenej priehrady vsetky kone. Obyvatelia obce prisli v panike za mudrcom. Ake nas to len postihlo nestastie. Kone su dolezite pre hospodarsky chod obce. Je to skutocna pohroma. Mozno, odpovedal mudrc. Na druhy den sa kone vratili a s nimi aj par divych tatosov. Nateseni obyvatelia opat pribehli za mudrcom. To je neskutocne, lepsia vec sa nam nemohla prihodit, vytesovali sa. Mozno...poznamenal znova mudrc. Nejaky cas neskor sa syn mudrca rozhodol osedlat a skrotit jedneho divokeho kona. Jeho marny pokus sa skoncil zlomenim nohy mladeho odvazlivca. Katastrofa, chrlilo sa z ust obcanov. Mozno...vyslo opatovne z ust mudrca. Niekolko tyzdnov neskor vypukla v Cine vojna a armada verbovala vsetkych zdatnych mladych muzov. Ked zavitali do obce, mudrcovho syna kvoli zlomenej nohe povinnost obisla. Obcania chvalili priazen osudu, ale mudrc len zopakoval svoje zname: "Mozno". Tento pribeh nam vsetkym utkvel v pamati a slovicko mozno sme pouzivali ako odpoved temer na vsetko. Bolo to vazne vesele. Zostup plynule presiel do namahavejsej, ale prekrasnej krasovej casti prielomu zvaneho Janosikove diery. Vazne som si nemyslel, ze tam je tolko rebrikov. Priznam sa, ze vzhladom na nie prave najlepsiu obuv a smyklavy teren mi nebolo vsetko jedno. Clovek schadza po navlhnutych rebrikoch a koncentruje sa na kazdy krok. Zem vyzera byt stale daleko a za chyby sa plati. Ked sme dosli na pevnu travnatu zem, celkom som si vydychol i ked prielom bol fakt krasny. Okolo 6 sa vraciame po peknej ture do Stefanovej. Cestou berieme polsku dvojicu az zo Stetina, ktora je v Terchovej na chate. Citim, ze tym splacam trochu svoju dan za pomoc Pawla a jeho nocny odvoz do Kubina. Na chate sa po prichode do sytosti najeme. Na nasledne opekanie uz v zaludkoch nemame miesto. Diskutujeme o vselicom moznom. O komunistickom presvedceni Ondovho otca, o partizanskych bojoch v Zazrivej, o ruskych katusiach lietajucih zo Zazrivej smerom na nemecke objekty v Terchovej. Ked si neskor vonku zapalime ohen, dostavame sa do stavu absolutnej pohody. Obloha je posiata hviezdami, vsade neuveretilne ticho. Pred polnocou si lahame do posteli. V chatke sme to vykurili na 21 stupnov, co povazujeme za nesporny uspech. Noc bude urcite sladka.
Janka nas rano budi uz pred siedmou. Na vine som vsak ja a moja potreba stihnut na autobus do Krakova. O osmej opustame Zazrivu a smerujeme k hotelu Havrania. Asi vieme preco. Nas ciel je prekonat rannu hmlu v udoli a dostat sa nad nu. Hotel v nadmorskej vyske 795 m a jeho okolie je na to skvelou prilezitostou. Zrazu mame ako na dlani vrch, ktory sme vcera zdolali. Srdce zaplesa pri takom pohlade. Ked sa tak pozerame smerom na tie vzdialene miesta navstivi nas male hrave cierne maciatko, mala puma. Veselo sa hra v trave, zakotvi v Jankinom naruci, aby nasledne opat utieklo svojou cestou. Vystrieda ho stena labradora, ktore zbehlo akoby z hory. Nahaname sa s nim po luke a ked sa vrati mala puma stena sa s nim pusti do zapasenia. Zda sa, ze puma sa prestrasila, a tak sa skryva kde sa len da. Kutiky ust nam veselo poskakuju. Je vsak uz cast ist. Stupame coraz vyssie a posledny krat sa nadchyname vyhladom. Prekrasne miesto na zemi toto okolie Zazrivej. Zliezame z kopcov a smerujeme do Jablonky. Mam pocit, ze sme spolu prezili nie den a noc, ale skor tyzden, ci dva. Na multifunkcnom parkovisku sa lucime. Bol to skutocne mily vikend. Mozno...
Príspevky
