utorok 17. marca 2009

Taký víkend dodá silu

Umývať si zuby pod oblohou posiatou hviezdami. Skákať dole zo zasneženého kopčiska o 7 ráno. Spať v chate bez elektriky a väčších známok civilizácie. Sedieť s priateľmi pri krbe a trochu unavene si vychutnávať chvíle pohody. Tomu všetkému vravím perfektný víkend, ktorý dodá silu.
Keď som ešte vo štvrtok po práci odpadol do postele s podozrením na chrípku, neveril som ešte celkom v obrat vecí k lepšiemu. Keď som potom následne v piatok volal na horskú službu Veľkej Fatry, a dostal som upozornenie, že panuje rizikový stupeň číslo 3 na lavínovej stupnici, nedolialo mi to potrebnú dávku sebavedomia k ceste. Keď však následne hlásili na sobotu preblesky slnka a keď všetci okolo mňa prejavovali chuť ísť, zotavenie prebehlo neskutočne rýchlo (nebojte sa nebolo to rizikovou trasou).
Ráno sme sa trocha ospalí prebudili pre pol siedmou. Rýchle zbalenie sa (nabudúce sa už polepšíme) a presun na zastávku električky. Krakovská výprava štartovala zo zastávky Borek Falecki. Tam sme v trojici Ania, Vilija a ja stretli Tomka, ktorý už mal nakopnutú svoju Fiestu. Šup s ruksakmi dozadu a davaj hed. Prvá "veselá príhoda" nastala asi po 40 km od Krakova. Samozrejme, že som bol jej hlavným aktérom. Pri akútnej potrebe na toaletu som otvoril dvere o čosi energickejšie ako bolo potrebné. Vyústil z toho mierny dotyk s dverami auta vedľastojaceho poľského občana. Jeho prvé slovo samozrejme bolo k.... a následne ďalšie vybrané slová poľského slovníka. S jemným prepáčením a tvrdou ignoranciou som ho nechal samého vo vlastnom kruhu zlosti a pobral som sa za uvoľnením. Keď som sa vrátil situácia už bola pokojnejšia. Slnko medzitým po dlhom čase vyhralo vojnu na oblohe a v sobotu uzavrelo s vetrom dohadu na modrú farbu. Krásnu nebeskú. Sprevádzala nás celú cestu a my sme dúfali, že s nami bude celý deň. Bola. Cestou na štartové miesto do Vyšnej Revúcej sme stretli bystrickú časť výpravy. Najskôr Lucku s Filipom a pred nimi matadorov Juraja s Maťom. V ich prípade mohla byť prítomná nervozita, keďže kvôli nesprávnej informácii o odchode autobusu museli šlapať po asfaltke 10 km. Radi sme im pomohli a o chvíľu sme už stáli na štartovej čiare žltej značky smerom na Chatu pod Borišovom. Stúpanie sa mohlo začať. Nesnažili sme sa o vrcholný športový výkon, ale radšej si užívali chvíle v prírode. Snehová pokrývka pribudla len pred pár dňami, ale vďaka priateľom skialpinistom bola cesta krásne prešlapaná. Každú chvíľu sme stáli a kochali sa prekrásnym výhľadom. Po asi dvoch hodinách počas ktorých sme dosnehu napísali aj veľký nápis pre letecké účely "AHOJ" sme dorazili na sedlo Ploskej. Príjemný oddych sme si spríjemnili aj kalištekom Wiśniowky (Višňový likér). Keď nám však chladný vietor zafúkol na chrbát radšej sme sa pohli ďalej na Ploskú. S úžasom sme sledovali ako sa niektorí ľudia, spúšťaju z týchto svahov na bežkách. S týmto šialenstvom nikdy nebudem súhlasiť. Z Ploskej sme mali prekrásny výhľad na vŕšky nášej krajiny. Aaaaach jaj, povzdychneme si. Následne už pálime dole strmšou stranou na Borišov. Po chvíli však zastaneme a len tak si meditujeme. V tých chvíľach si človek najlepšie uvedomí, že žije.

Pred západom slniečka sme našim pohodovým tempom dorazili na chatu pod Borišovom. Bystrická štvorka si to ešte zamierila na vŕšok, my sme sa spokojne ubytovali, sadli si na čaj a relaxovali. Večer bol príjemný, noc trochu krátka, keďže ráno bol ešte cieľ vybehnúť na Borišov. Všetko ide podľa plánu a o 7 sme tam boli. Na strmej ceste sme zdiaľky videli jednu líšku, no keď nás tá zbadala, rozbehla sa tak rýchlo, že sme mali strach o jej zdravie. Po návrate dole sme sa posilnili pred cestou späť. Tá bola hlavne o prekonaní strmej Ploskej a následnom zostupe. Až nám smutno prišlo opúšťať to všetko.


S dobrým pocitom na duši a plánom na ďalšiu turistiku sme sa zastavili ešte vo Vlkolínci. Až som sa blbo cítil, že som tam nikdy predtým nebol. Čo už. Je však krásne, že vždy môžme odčiniť naše nedostatky. A život nám to ak chceme umožní. Turistike zdar.



utorok 3. marca 2009

Chrobak


Som chrobak. Prepletam kratkymi nohami a hladam intenzivnymi krokmi svoje miesto na zemi. Hladam strom na ktorom by som mohol prezit zivot. Zatial som bol taky maly skodca. Najprv som zil na hruske, ale ked ju postriekali velkym mnozstvom chemikalii, presidlil som na vedlajsiu jablon, lebo sa tam uz nedalo dychat. Jablon vyzerala byt zdrava, kvitnuca. Ked vsak prisla zima tak som ani na nej nedokazal najst potrebnu ochranu, a vacsie chrobaky ma z nej sotili na zem. Vratil som sa teda na hrusku. Sedim si teda na hruske len tak spokojne a cakam kam vetry zafukaju. Cakam? Nie, ja necakam. Vyliezol som na najvyssi konar a pozeram sa do dialky. Slnko mi osvetluje tvar a hlava mi vyri myslienkami. Vidim, vidim strom, ktory sa mi paci. Ani slnko mi nezabranilo v krasnom vyhlade. Idem teda tam. Tam mi bude dobre. Pokusim sa o modifikaciiu zo skodca. Nove podmienky si to budu vyzadovat. Naucim sa lietat, aby som ta dosiel skor. Uz ma nic nezastavi.

nedeľa 1. marca 2009

Svetlo je ďaleko, všade je tma

Môj prvý novoročný príspevok som sa rozhodol venovať doprave. Znie to trocha neromanticky, ale keďže je už 1.marec nemá tu zmysel písať o predsavzatiach a iných na slovo vzatiach. Tie si je aj tak lepšie nechať pre seba, či?

Ak ste niekedy mali plné zuby autobusov, či vlakov v našej domovine, vedzte, že ani v Poľsku to nie je o nič veselšie. Žialbohu. Trochu sme si však tento víkend zavarili s Aniou aj samy keď sme sa vybrali do Olsztyna (okolo 600 km severne od Krakova ležiaceho Aninho rodiska) nočným spojom v piatok. Človek by si pomyslel: "Aaaaale, kto by sa už v tých hodinách dákam trepal okrem nás". Na naše prekvapenie však bol vláčik celkom slušne obsadený. Po spánku túžiaci cestujúci sa pri pohľade na zloženie posádky nemohli tešiť na príjemné driemkanie pri monotónnych zvukoch dotyku vlaku s koľajnicami Z Krakova sa totiž vracali kibice pilki noznej (skalní fanúšikovia futbalu) klubu Legia Gdaňsk. Hneď bolo jasné, že bude veselo... teda aspoň pre niekoho. Nič také, že vo vlaku sa nepije, fajčí vo vyznačených priestoroch. Kdeže, zabudnite. Na stolíkoch čakali Nicholauski, pred nami i za nami štrngotali pivečká v Tesco igelitkách. Nočná fiesta kibicov mohla začať. Sám som bol zvedavý čo sa bude diať. Trochu naivne sme úvodom obsadili miesta v rovnakom vozni ako oni, ale keď sa všetci spolucestujúci nekibicovského formátu začali zdvíhať a hľadať si miesta inde, prípadne doplácať za lôžko došlo nám, že radšej balíme. Premiestnili sme sa o dve vozne ďalej pri prvých tónoch oslavných vulgárnych piesní. Aaaaach, títo milí ľudkovia mi budú chýbať.

Naši spoluutečenci z radu nekibicov nám našli miesto v tmavom vagóne a ešte tmavšom kupé pri jednom Švajčiarovi vo veku okolo 50 a jednom mladom Poliakovi. Švajčiar dosť vyhúkane sedel a hlavou mu chodili rôzne myšlienky. Dal sa teda do debaty s mladým Poliakom skúšajúc nájsť odpovede na svoje problémy. Prebrali základné aktuálne problémy, typu je hlučno, nesvieti sa, nekúri sa a následne klasické otázky typu koľko je Poliakov, aký bol ich vzťah k minulému pápežovi, ako populárny je jeho nástupca, aké jazyky sa učia ľudia v Poľsku najčastejšie. Keď prišla po čase dvojica sprievodcov Švajčiar zopakoval svoju otázku ohľadom neprítomnosti svetla v celom našom vagóne. "It´s a technical problem, technical...problem", odpovedal mu sprievodca na jeho otázku a mykol plecami. Čo k tomu dodať, hádam nečakal, že mu ten problém vyrieši. Naštastie cestoval iba do Katovíc a v tej chvíli začínala byť už trocha zima, ba až primŕzať v našom vagóne. Kibicom vedľa zima zjavne nebola, tí už spievali ako jedno mocné hrdlo. Vulgarizmami častovali katowických bratov kibicov. Tí na stanici naštastie v tom čase neboli, bo mohlo byť neveselo. Následne prišli na rad takmer všetky ostatné prvoligové kluby. Šak si treba ponadávať, nie?

Okolo 6 po prerušovanom spánku sme už pocítili zimu dosť výrazne na to, aby sme sa prešli pozrieť po niečom teplejšom na posledné dve hodinky jazdy. Najprv v stranu kibicov, kde sa však dlážka lepila po rôznych tekutinách natoľko, že sme to rýchlo obrátili a potom v príjemnejšiu stranu, kde sme našli dve teplé miestečka. Kibici v tom čase už veselo podriemkavali. O dve hodinky sme vystupovali v mestečku Ilawa. Celkom radi sme opustili ten vlak plní nepríjemností a diskomfortu. Čo s tým robiť? Komu sa posťažovať? Železničnej polícií pozostávajúcej z chlapov z nesmelými očami?Premiérovi Tuskovi, ktorí má v hlave vážnejšie problémy? Tak aspoň Vám moji milí. Prežiť sa to dalo, ale takýto formát cesty neodporúčam.