Ja na Mallorce

Ahojte vsetci moji mili,

Nastal cas opat sa ozvat a par riadkami sa s Vami podelit o moje prezivanie vsednych i nevsednych dni tohtorocneho leta na spanielskom ostrove Mallorca. Cas leti ako o preteky a ja si len s namahou uvedomujem jeho rychlost ako i fakt, ze som tu uz vyse mesiaca. Znamena to okrem dalsich inych veci, ako ze som napr. uz celkom pekne opaleny :), tiez dokoncenie stadia aklimatizacie v hoteli Playa Esperanza ( www.esperanzahoteles.com).

Prve hekticke tyzdne, kedy sme si s Anou pocas hadam 3 tyzdnov neuzili den volna sme konecne prekonali a posledne dve stvrtky (nas vikend) sme uz aj spolu s dalsimi ludkami travili objavovanim kras tohto Ballearskeho ostrova. Nas prvy dia libre (den volna) sme sadli na bicykle a vydali sa popri pobrezi severu ostrova. Nas ako sa neskor ukazalo smely ciel, dobyt najsevernejsiu cast ostrova (Cap de Formentor), bol vzhladom na cas trochu nerealny. Aj napriek tomu sme si uzili krasne vyhlady (Mallorca je krasne hornata), stupania i zjazdy, oddych pri mori i tvrdost sedacky. Cestou spat som sa prekvapene zastavil v mestecku Pollenca a pri pohlade na program tamojsieho festivalu som sa usmial ked som zistil, ze tam bude hrat aj Slovensky komorny orchester. Zial mal som vtedy pracu a tak mi slovensky vecer v Spanielsku usiel. Druhy stvrtok sme si to spolu s Jankou (Slovenka z Vrutok a tretia do nasej partie) zamierili na padak. Nie, neabsolvovali sme zoskok z lietadla. Bol to padak tahany motorovym clnom, ktory nas vytiahol do vysky asi 50 m a vozil popri pobrezi sem a tam. Taka turisticka atrakcia, ktoru sme si ale vcelku uzili. Nasledne sme chceli dobyt nedobyte z minuleho tyzdna, teda severny cip Mallorcy. Nas povodny plan bol stopom, k comu vsak nedoslo, kedze dalsi dvaja Slovaci (Peto a Marianna zo Spiskej Novej Vsi) nas prehovorili na pozicanie si auta. Bol to dobry napad. Vsetko zostalo dobyte... Prezili sme cestu uzkymi serpentinami, vykupali sa na uzasnej plazi tisicich farieb, dosiahli sever a vydareny den ukoncili chladenym spanielskym pivom San Miguel.

Postupne tu vytvarame cesko - slovensko - polsku komunitu. Pracuju tu totiz aj styri cesky (rysava Vierka, blondava Sarka, bruneta Marketa a dredata Lupetka). Zatial najvacsiu srandu sme zazili ked sme sa po ochutnavke tunajsej sangrie na plazi ocitli spat v hoteli v rukach s vidlickami (vidlicky na ovocie, ktore sa so sangriou podava). Ono je to totiz vcelku luxusny 4 - hviezdickovy hotel a my sme v tu chvilu vyzerali vselijako inak, len nie luxusne. Nas vtedajsi pocit nas vtedy doviedol az na samy vrchol, na strechu hotela. Cestou tam i spat sme sa s vypatim vsetkych sil museli zdrziavat smiechu, aby sme nevzbudili pozornost hosti. Dokazali sme to a na druhy den na nas nikto nepozeral nijako zvlastne, krivo, ci podozrievavo, takze nam to asi preslo.

Takmer denodenne si kladieme s Anou otazku co nam tato praca prinasa, kam nas posuva, comu nas uci? Casto si myslime, ze skakanie s detmi na Minidisko, ci rozhodovanie futbaloveho zapasu by sme mali prenechat mladsim. Na druhej strane tu vsak clovek moze vo velkej miere realizovat svoje myslienky. Nas domcek, ktory nam sluzi ako pracovne sidlo si pravidelne skraslujeme novymi napadmi ako prilakat hosti k nasim aktivitam. Clovek sa tu uci tiez trpezlivosti, dobrej nalade, prekonavaniu unavy, ale aj cudzim jazykom. Stale hovorim najviac a dufam uz aj lepsie nemecky a chystam sa oprasit knihu spanielciny. Zatial sa ten jazyk ucim len z pocuvania, ale potrebujem zabrat. August je totiz staby mesiac volna vsetkych Spanielov, a tak bude hotel zlto - cerveny. Mam teda dva tyzdne co robit.

Tolko z mojej strany. Drzte sa mi a opatrujte sa