Ales tak i onak

Zbohom Krakov _ časť numer 2

2009-05-22T13:54:00.000-07:00

Aj keď bývanie na Grochowej (Hráškovej) ulici bolo svojim spôsobom zaujímavé a obohacujúce predsa len sme pociťovali nedostatok súkromia a potreba bývať samostatne nás donútila poobzerať sa po samostatnom byte. Mali sme šťastie i keď po prvej návšteve bytu, ktorý onedlho opúšťame po roku a pol som nemal najlepšie pocity. Ania však diplomaticky využila moju vtedajšiu nie najlepšiu poľštinu a ako vedúca rokovania zaakceptovala podmienky dané majiteľom bytu. Z Hráškovej sme sa teda v marci presúvali na Fabrycznu.

To bol už pomaly čas, kedy Ania začala mať čoraz viac letov v spoločnosti Centralwings, a tak som prvé dni trávil na byte sám, medzi 4 stenami. V mojej hlave sa odohrávala búrka nespokojnosti a nepokoja súvisiaceho hlavne s mojou prácou. Od marca som sa začal prvý krát zaujímať o zmenu. Nejakou cestou som sa dostal k ponuke ísť robiť delegáta na Maledivy, čo som v prvom momente bral všetkými desiatimi, ale neskôr som po zvážení samotnej náplne práce a tiež faktu dlhého odlúčenia vzdal. Potom prišla príležitosť s novo sa otvárajúcim tretím kanálom STV zameranéhým výlučne na šport. Cítil som šancu, aplikoval som, veril som, že naozaj hľadajú nové tváre, ale bola to len ilúzia a dnes som rád, že tam nepracujem, keď vidím tú kvalitu. Nakoniec som prácu predsa len zmenil. Zostal som v Krakove. Ania bola viazaná ročnou zmluvou, ktorá začala vo februári a ja som začal pracovať ako konzultant vo firme PMR. Bola to trochu šokujúca zmena, bez dňa uvedomenia prechod z gigantu do malej firmy. Nastavený som na to však bol pozitívne. Cítil som progres učenia sa a aj dnes si myslím, že tá práca mi dala omnoho viac ako predchádzajúca. Noví ľudia, skutočne multikultúrny tím, pracovná atmosféra, blízko domu. Znie to ako ideálne riešenie. Robil som pre český a slovenský trh a dorádzal v prípade záujmu vstupu firiem na tento trh, pri hľadaní distribútorov, dodávateľov. Energická práca, plná výziev, ktoré však prišli až po skúšobnej lehote a netrvali dlho kvôli finančnej kríze. O tom však nabudúce.

Na jar a v lete 2008 som sa veľa venoval športu. Bicykel, tenis, beh boli veci, ktoré mi dávali veľa radosti. Trávil som nimi hodiny času. Ania lietala, vstávala niekedy o 3 v , noci, často bola na Ukrajine, kde mala jej spoločnosť podpísanú zmluvu na spoluprácu. Bolo to smutné i veselé a trochu som na ňu robil nátlak nech skončí s letuškovaním. Spätne si nie som istý, či to na ňu pôsobilo pozitívne, keďže tú prácu mala aj svojim spôsobom rada. Naše mysle však boli okolo septembra 2008 na chvíľu na zemi a v Krakove. Pracovali sme a tešili sa zo spoločného života. Stále sme však mali otvorené mysle na prípadne zmeny. Podvedomie fungovalo o sto šesť.

Zbohom Krakov _ časť numer 1

2009-05-19T12:39:00.000-07:00

Koncom mája opúšťame Krakow. Mesto ku ktorému som si vzťah vytváral pomaly, ale o to pevnejšie väzby som si k nemu vytvoril. Je čas dať mu zbohom...Opísať môj čas tu počas toho roku a pol chcem v troch častiach.

Do Krakowa sme prišli v októbri 2007. Do neznáma, bez väčších profesných cieľov, prakticky bez známych, s otvorenou mysľou vyskúšať ako to Ania raz povedala "prawdziwe źycie". Veď dovtedy sme žili spolu len pri mori a prežívali taký náš summer love. Tu sme prišli na to, aby sme si mohli spolu navariť, vyprať si veci, čakať jeden druhého po práci, platiť účty...

Prvú noc sme spali u Oly, sestry Aninej spolužiačky Emilky. Chlapca z "dediny" ohúrila už len Banská Bystrica a počet ľudí na uliciach centra Malopolski bol o dosť vyšší. "Akí sú tu pekní ľudia". Pozerali sme na začiatku cítiac sa ako na módnej prehliadke. Pustili sme sa do hľadania ubytka. To prvé bolo skvelé. Cena by sa pri dnešnom kurze zlotého dala zrovnávať s intrákovým bývaním. Len 10 km od Krakova, dojazd malými autobusmi, murovaný domček s nedokončenou fasádou, kúrenie uhlím. Ja som aj normálne na chvíľu zauvažoval, ale tak moja racionálna polovička ma hneď stiahla na stranu rozumu. Druhé bývanie už vyzeralo oproti tomu luxusne. Tak sme to vzali. Po prisťahovaní sa sme stretli divných ľudí pijúcich vodku v kuchyni, čistili sme staré kuchynské linky od sadze, zháňali nábytok do našej izby. Bolo veselo, 7 ľudí na jednu kúpeľňu so záchodom. Majiteľka umelkyňa, muzikantka. Divný ľudia pijúci vodku sa odsťahovali, utvorila sa pozitívna skupina. Milo budem spomínať na milovníčku Balkánu Agnieszku, blonďavého Jesusa Mareka, gitaristu Arka ako i vysmiate študentky Veroniku a Magdu. Na naše večné boje za zlepšenie podmienok bývania, na vybuchujúcu plynovú piecku, na "džuri bezpečenstva", na Vianoce pri poľských melódiách v našej izbe. Veľmi veselý čas.

S prácou to bola na začiatku hra na slepo. Návšteva slovenského konzula, ktorý nečakal, že ho bude krajan pýtať o radu, poľský úrad práce a následne reagovanie na ponuku od tabakového giganta Philip Morris. O chvíľu na to pohovor, úsmevy, ponuka, akceptácia a prvý deň v práci. Stereotyp, malá výzva, firma pre pohodlných, ale veľmi dobré spomienky a priateľstvá. Vďaka Vilija, Anka, Kasia, Evka, Hanka, Renáta, Nikola, Doktor Źurek, Wronka, Ola, Marek i Marek... Čas tam plynul svojim tempom a ja som mal šancu poznať, čo znamená práca vo veľkej firme, kde je človek sťa by vzduchom. Nie, nebavilo ma to, ale pozitíva sú alebo by aspoň mali byť tým načo spomíname a u mňa je tomu tak.

Všetko sa stavalo pomaly, svojim tempom a my sme skúšali život, ktorý sme si vyskúšať chceli. V meste, ktoré je dnes už pevnou súčasťou našich sŕdc. V marci sme sa rozhodli pre sťahovanie. O tom ako sa vyvíjal náš Krakovský čas potom nabudúce...

Taký víkend dodá silu

2009-03-17T02:00:00.000-07:00

Umývať si zuby pod oblohou posiatou hviezdami. Skákať dole zo zasneženého kopčiska o 7 ráno. Spať v chate bez elektriky a väčších známok civilizácie. Sedieť s priateľmi pri krbe a trochu unavene si vychutnávať chvíle pohody. Tomu všetkému vravím perfektný víkend, ktorý dodá silu.

Keď som ešte vo štvrtok po práci odpadol do postele s podozrením na chrípku, neveril som ešte celkom v obrat vecí k lepšiemu. Keď som potom následne v piatok volal na horskú službu Veľkej Fatry, a dostal som upozornenie, že panuje rizikový stupeň číslo 3 na lavínovej stupnici, nedolialo mi to potrebnú dávku sebavedomia k ceste. Keď však následne hlásili na sobotu preblesky slnka a keď všetci okolo mňa prejavovali chuť ísť, zotavenie prebehlo neskutočne rýchlo (nebojte sa nebolo to rizikovou trasou).

Ráno sme sa trocha ospalí prebudili pre pol siedmou. Rýchle zbalenie sa (nabudúce sa už polepšíme) a presun na zastávku električky. Krakovská výprava štartovala zo zastávky Borek Falecki. Tam sme v trojici Ania, Vilija a ja stretli Tomka, ktorý už mal nakopnutú svoju Fiestu. Šup s ruksakmi dozadu a davaj hed. Prvá "veselá príhoda" nastala asi po 40 km od Krakova. Samozrejme, že som bol jej hlavným aktérom. Pri akútnej potrebe na toaletu som otvoril dvere o čosi energickejšie ako bolo potrebné. Vyústil z toho mierny dotyk s dverami auta vedľastojaceho poľského občana. Jeho prvé slovo samozrejme bolo k.... a následne ďalšie vybrané slová poľského slovníka. S jemným prepáčením a tvrdou ignoranciou som ho nechal samého vo vlastnom kruhu zlosti a pobral som sa za uvoľnením. Keď som sa vrátil situácia už bola pokojnejšia. Slnko medzitým po dlhom čase vyhralo vojnu na oblohe a v sobotu uzavrelo s vetrom dohadu na modrú farbu. Krásnu nebeskú. Sprevádzala nás celú cestu a my sme dúfali, že s nami bude celý deň. Bola. Cestou na štartové miesto do Vyšnej Revúcej sme stretli bystrickú časť výpravy. Najskôr Lucku s Filipom a pred nimi matadorov Juraja s Maťom. V ich prípade mohla byť prítomná nervozita, keďže kvôli nesprávnej informácii o odchode autobusu museli šlapať po asfaltke 10 km. Radi sme im pomohli a o chvíľu sme už stáli na štartovej čiare žltej značky smerom na Chatu pod Borišovom. Stúpanie sa mohlo začať. Nesnažili sme sa o vrcholný športový výkon, ale radšej si užívali chvíle v prírode. Snehová pokrývka pribudla len pred pár dňami, ale vďaka priateľom skialpinistom bola cesta krásne prešlapaná. Každú chvíľu sme stáli a kochali sa prekrásnym výhľadom. Po asi dvoch hodinách počas ktorých sme dosnehu napísali aj veľký nápis pre letecké účely "AHOJ" sme dorazili na sedlo Ploskej. Príjemný oddych sme si spríjemnili aj kalištekom Wiśniowky (Višňový likér). Keď nám však chladný vietor zafúkol na chrbát radšej sme sa pohli ďalej na Ploskú. S úžasom sme sledovali ako sa niektorí ľudia, spúšťaju z týchto svahov na bežkách. S týmto šialenstvom nikdy nebudem súhlasiť. Z Ploskej sme mali prekrásny výhľad na vŕšky nášej krajiny. Aaaaach jaj, povzdychneme si. Následne už pálime dole strmšou stranou na Borišov. Po chvíli však zastaneme a len tak si meditujeme. V tých chvíľach si človek najlepšie uvedomí, že žije.

Pred západom slniečka sme našim pohodovým tempom dorazili na chatu pod Borišovom. Bystrická štvorka si to ešte zamierila na vŕšok, my sme sa spokojne ubytovali, sadli si na čaj a relaxovali. Večer bol príjemný, noc trochu krátka, keďže ráno bol ešte cieľ vybehnúť na Borišov. Všetko ide podľa plánu a o 7 sme tam boli. Na strmej ceste sme zdiaľky videli jednu líšku, no keď nás tá zbadala, rozbehla sa tak rýchlo, že sme mali strach o jej zdravie. Po návrate dole sme sa posilnili pred cestou späť. Tá bola hlavne o prekonaní strmej Ploskej a následnom zostupe. Až nám smutno prišlo opúšťať to všetko.

S dobrým pocitom na duši a plánom na ďalšiu turistiku sme sa zastavili ešte vo Vlkolínci. Až som sa blbo cítil, že som tam nikdy predtým nebol. Čo už. Je však krásne, že vždy môžme odčiniť naše nedostatky. A život nám to ak chceme umožní. Turistike zdar.

Chrobak

2009-03-03T08:43:00.000-08:00

Som chrobak. Prepletam kratkymi nohami a hladam intenzivnymi krokmi svoje miesto na zemi. Hladam strom na ktorom by som mohol prezit zivot. Zatial som bol taky maly skodca. Najprv som zil na hruske, ale ked ju postriekali velkym mnozstvom chemikalii, presidlil som na vedlajsiu jablon, lebo sa tam uz nedalo dychat. Jablon vyzerala byt zdrava, kvitnuca. Ked vsak prisla zima tak som ani na nej nedokazal najst potrebnu ochranu, a vacsie chrobaky ma z nej sotili na zem. Vratil som sa teda na hrusku. Sedim si teda na hruske len tak spokojne a cakam kam vetry zafukaju. Cakam? Nie, ja necakam. Vyliezol som na najvyssi konar a pozeram sa do dialky. Slnko mi osvetluje tvar a hlava mi vyri myslienkami. Vidim, vidim strom, ktory sa mi paci. Ani slnko mi nezabranilo v krasnom vyhlade. Idem teda tam. Tam mi bude dobre. Pokusim sa o modifikaciiu zo skodca. Nove podmienky si to budu vyzadovat. Naucim sa lietat, aby som ta dosiel skor. Uz ma nic nezastavi.

Svetlo je ďaleko, všade je tma

2009-03-01T12:34:00.000-08:00

Môj prvý novoročný príspevok som sa rozhodol venovať doprave. Znie to trocha neromanticky, ale keďže je už 1.marec nemá tu zmysel písať o predsavzatiach a iných na slovo vzatiach. Tie si je aj tak lepšie nechať pre seba, či?

Ak ste niekedy mali plné zuby autobusov, či vlakov v našej domovine, vedzte, že ani v Poľsku to nie je o nič veselšie. Žialbohu. Trochu sme si však tento víkend zavarili s Aniou aj samy keď sme sa vybrali do Olsztyna (okolo 600 km severne od Krakova ležiaceho Aninho rodiska) nočným spojom v piatok. Človek by si pomyslel: "Aaaaale, kto by sa už v tých hodinách dákam trepal okrem nás". Na naše prekvapenie však bol vláčik celkom slušne obsadený. Po spánku túžiaci cestujúci sa pri pohľade na zloženie posádky nemohli tešiť na príjemné driemkanie pri monotónnych zvukoch dotyku vlaku s koľajnicami Z Krakova sa totiž vracali kibice pilki noznej (skalní fanúšikovia futbalu) klubu Legia Gdaňsk. Hneď bolo jasné, že bude veselo... teda aspoň pre niekoho. Nič také, že vo vlaku sa nepije, fajčí vo vyznačených priestoroch. Kdeže, zabudnite. Na stolíkoch čakali Nicholauski, pred nami i za nami štrngotali pivečká v Tesco igelitkách. Nočná fiesta kibicov mohla začať. Sám som bol zvedavý čo sa bude diať. Trochu naivne sme úvodom obsadili miesta v rovnakom vozni ako oni, ale keď sa všetci spolucestujúci nekibicovského formátu začali zdvíhať a hľadať si miesta inde, prípadne doplácať za lôžko došlo nám, že radšej balíme. Premiestnili sme sa o dve vozne ďalej pri prvých tónoch oslavných vulgárnych piesní. Aaaaach, títo milí ľudkovia mi budú chýbať.

Naši spoluutečenci z radu nekibicov nám našli miesto v tmavom vagóne a ešte tmavšom kupé pri jednom Švajčiarovi vo veku okolo 50 a jednom mladom Poliakovi. Švajčiar dosť vyhúkane sedel a hlavou mu chodili rôzne myšlienky. Dal sa teda do debaty s mladým Poliakom skúšajúc nájsť odpovede na svoje problémy. Prebrali základné aktuálne problémy, typu je hlučno, nesvieti sa, nekúri sa a následne klasické otázky typu koľko je Poliakov, aký bol ich vzťah k minulému pápežovi, ako populárny je jeho nástupca, aké jazyky sa učia ľudia v Poľsku najčastejšie. Keď prišla po čase dvojica sprievodcov Švajčiar zopakoval svoju otázku ohľadom neprítomnosti svetla v celom našom vagóne. "It´s a technical problem, technical...problem", odpovedal mu sprievodca na jeho otázku a mykol plecami. Čo k tomu dodať, hádam nečakal, že mu ten problém vyrieši. Naštastie cestoval iba do Katovíc a v tej chvíli začínala byť už trocha zima, ba až primŕzať v našom vagóne. Kibicom vedľa zima zjavne nebola, tí už spievali ako jedno mocné hrdlo. Vulgarizmami častovali katowických bratov kibicov. Tí na stanici naštastie v tom čase neboli, bo mohlo byť neveselo. Následne prišli na rad takmer všetky ostatné prvoligové kluby. Šak si treba ponadávať, nie?

Okolo 6 po prerušovanom spánku sme už pocítili zimu dosť výrazne na to, aby sme sa prešli pozrieť po niečom teplejšom na posledné dve hodinky jazdy. Najprv v stranu kibicov, kde sa však dlážka lepila po rôznych tekutinách natoľko, že sme to rýchlo obrátili a potom v príjemnejšiu stranu, kde sme našli dve teplé miestečka. Kibici v tom čase už veselo podriemkavali. O dve hodinky sme vystupovali v mestečku Ilawa. Celkom radi sme opustili ten vlak plní nepríjemností a diskomfortu. Čo s tým robiť? Komu sa posťažovať? Železničnej polícií pozostávajúcej z chlapov z nesmelými očami?Premiérovi Tuskovi, ktorí má v hlave vážnejšie problémy? Tak aspoň Vám moji milí. Prežiť sa to dalo, ale takýto formát cesty neodporúčam.

Nový objav na slovenskej politickej scéne

2008-12-23T06:56:00.000-08:00

Pôvodne som mal v pláne zisťovať na Slovenskom štatistickom úrade úplne iné veci. Moja motivácia do práce je však včase predvianočnom práve na bode mrazu, a tak som si namiesto toho otvoril informáciu ohľadom populárnosti jednotlivých slovenských politikov. Politiku až tak detailne nesledujem, ale aj tak si práve každý deň prečítam pár zaujímavých informácií a zasmejem sa nad hereckými výkonmi našich volených zástupcov. Stará garda drží pokope a moc nepúšťa z rúk prakticky už od odchodu červených. To, že Ficko získal moc v minulých voľbách nie je zdá sa jav dočasný. Ukazuje sa byť šikovným manažérom mozgov hlavne tej staršej generácie a úspešným rétorikom schopným pochváliť sa i vynadať všetkým. Nie je divu, že je na čele a kraľuje tam neohrozene. Pri takej populárnosti bude jeho ego rásť a rásť. Decembrový výskum vykonal Ústav pre výskum verejnej mienky pri ŠÚ SR v dňoch 1. až 8. decembra 2008 na vzorke 1304 občanov vo veku 18 a viac rokov.

pre zväčšenie tejto nekvalitnej tabuľky si na ňu prosím kliknite

Pri tejto tabuľke asi najviac zaujme meno politika, ktorý je v nej uvedený ako Nikto. Nevie sa, či táto vychádzajúca hviezda slovenskej politickej scény náhodou neplánuje frontálny útok na post premiéra, či prezidenta v budúcich voľbách. Sám Ficko ešte Nikta za reálnu hrozbu neoznačil, ale jeho popularita je vysoká už dlhší čas. Lídri opozície by sa mali zamyslieť nad Niktovymi číslami a uvedomiť si, že práve jemu sú povinný dať svoju plnú podporu. Táto skutočnosť je ešte viac podporená tragickými číslami Mikiho, Mikloša a iných. Hrušovskému už ani pán Boh neverí a v súboji Ivan vs. Iveta to tiež nevyzerá pre opozíciu ružovo. Neostáva nič iné len veriť. Volič je zmätení z neustáleho kolotoča preťahovačiek a od politikov už nechce nič. Práve to môže byť vodou na mlyn Niktovi. On nič neponúka, nič nesľubuje, nemá volebný program. Je rodeným niktošom a nemá nijaké ambície. Vo svojom životopise uvádza nijaké vzdelanie, nijaké pracovné skúsennosti, nijaké jazykové znalosti a tiež ho nič nezaujíma.

Osobne mu vyjadrujem 23.decembra svoju plnú podporu. Práve on predstavuje politický pokoj, ktorý je v tomto čase potrebný. Nech sa mu darí.

Prekrasne Vianoce

2008-12-20T13:21:00.001-08:00

Nech sú o tom, o čom je ich poslanie :)

Za veľkou mlákou for the first time III.

2008-12-15T13:46:00.000-08:00

Ráno bolo trochu mrazivé, ale nemá nad ten pocit sviežosti, keď sa človek nadýchne čerstvého ranného vzduchu. Trochu v hrdle poštípe, upchá sa nos a ide sa. Zvolili sme si cestu ulicou Spadina, vedúcou cez China town smerom k jazeru. Cestou sme stretávali rôznych ľudí, ale v tejto oblasti hlavne početných skupinu bláznov, rozprávajúcich do seba a možno si mysliacich, že blázni sme my. Čínska štvrť bola v týchto predpoludňajších hodinách ešte tichá. Obchodníci pomaly vystavovali svoje tovary pred obchodíky a na prvý pohľad v najväčšom centre bolo úplne prázdno. Možno ťažšie znášajú zimu. Po asi pol hodinke sme došli k prvému cieľu násho dňa, k známej Torontskej vyhliadkovej "vežičke" CN Tower. To človeku jednoducho nedá, to nevidieť. Ten výhľad na Toronto tam jednoducho stojí za to. Necelých 554 m a máte mesto ako na dlani. Hore ste za pár sekúnd a všetko je vymyslené k prežitiu čo najautentickejšieho zážitku uvedomením si prekonania výškového rozdielu v krátkom čase. Presklenná podlaha vo výťahu vyvoláva zaujímavé pocity. Je to komerčná záležitosť s až prehnaným poňatím. Všade Vám ponúkajú fotku s papierovým pozadím mesta. Nerobte to :).

Hneď pri veži je Rogers Centre. Miesto, kde si svoje zápasy odbýjajú miestny baseballisti a hráči amerického futbalu. Slováka to však láka niekde inde. Do neďalekej Air Canada Centre, hokejového stánku Toronta Maple Leafs. Ani nemusíte vedieť kde to je a už zdiaľky počujete, tickets (lístky), chcete lístky? Dnes na Bruins (Boston Bruins). Chcel som to proste vidieť. Vchádzam dnu do haly a k okienku. Lístky na dnes večer a odpoveď: "Áno, máme". Netrebalo mi viac, bral som hneď dva a presvedčil Aniu, že to musíme vidieť. Večer to malo vypuknúť. Čakalo nás však ešte mesto. Mrakodrapové centrum a náš dočasný domov, Vysoká škola businessu. Vstup voľný, vedľa multikultúrnych študentov, najmodernejšiej techniky. Pohoda. Sedíme si na kreslách, čítame. O chvíľu však už pálime na zápas.

Divákov je požehnane. Všade prebiehajú charitatívne zbierky. More bielo - modrých dresov pokrýva suterén štadióna. Naše miesta sú na samom vŕšku v sekcii pre vozičkárov. Vyvážame sa luxusným výťahom s obsluhou a pociťujeme Ameriku. Štadión je ešte prázdny a všetci sa upchávajú a občerstvujú sa. My stále bojujeme s časovým posunom, ale keď sa na ľade objavia hráči na rozkorčuľovanie je sa na čo pozerať. Teším sa hlavne zo Zdena Cháru. Ten berie rozvičku riadne profesionálne a tvrdo maká. Jeden záber, druhý záber a Zdenko je zväčnený. O pol hodinku to celé vypuklo. Človek by očakával trochu hlučnejšiu atmosféru, ale tá moc neprichádzala. Boston medzičasom ušiel na 2:0, kým sa Leafs zobudili a začali hrať aktívnejšie. Pod nami povzbudzovala dvojica chalanov s pivom pokrikom na Go leafs go. Raz jeden a raz druhý. Komercie bolo habadej, reklama proste musí byť. Niekedy aj vtipná, inokedy nudná. Mnoho ľudí sa snažilo vybičovať atmosféru v hale, ale dosť často bez úspechu. My sme si to však potichu užívali. Toronto znížilo, ale Boston v zápätí opäť ušiel na rozdiel dvoch gólov. Chalani pod nami stále kričali. Praví fanúšikovia. Okolo nás zóny VIP a iné ľudské výmysly luxusu. Ešte že sa 100x pripomenulo zbieranie na charitu. Leafs znížili a situácia sa mierne zdramatizovala. Ani power play však zmenu nepriniesla a domáci tak naďalej v tejto sezóne nic moc. Tak možno nabudúce. To už však asi už neuvidíme live, ale hokej to bol dobrý. Skutočne rýchly. Možno až natoľko, že si to divák nestihol uvedomiť a venoval sa popcornu. V Toronte sa jednoducho v týchto dňoch na hokeji spí.

Spať sme šli neskôr aj my. Ako inak, čakali nás Niagary a Big Mac, ktorí sme ako odporcovia McDonaldu vyhrali za lístok na zápas. Ta nedáme si?

Za veľkou mlákou for the first time II.

2008-12-07T11:10:00.000-08:00

Časový presun nám dal zabrať. Moje oči nevedia klamať a okamžite po príchode chytili pekný červenučký lesk únavy. Cesta autobusom smerom do centra nám na prvý pokus nevyšla, keďže pán šofér ani zďaleka nemal pripravené mince na vydávanie. Tu to takto nechodí, priatelia. Ten druhý si to rozpálil po Toronte ako sa patrí. Hneď som si zaspomínal kto bol posledným kanadským jazdcom formuly jeden. Po autobuse na nás čakalo metro a hlavne uvedomenie si jedného: "Tomuto hovoríme multikultúra". Všetky farby a odtiene ľudských tvári sa nám menili pred očami. Nastupovali, vystupovali, spali, čítali, počúvali hudbu. Každý vyzeral inak, ale i tak podobne, prispôsobení tunajšej realite, ktorá ich spájala.

Zastávka Greenwood bola našou konečnou stanicou. Po jej opustení nás privítal prvý sneh. Elizabeth, naša hostiteľka bývala len kúsok odtiaľ. Plný očakávaní sme zazvonili na jej zvonček. Ozval sa milý a entuziastický hlas a následne pípnutie vchodových dverí. Ak si predstavíte milú pani vo veku 60 rokov, tak by mohla vyzerať tak ako Elizabeth. Mne prišla ako babička z červenej čiapočky. Žiadneho vlka sme však dnu nenašli, akurát tak kocúra Thomasa bez čižiem a mačku Monty. Na naše prekvapenie nás čakal aj skvelý jablkový koláč a šálka čaju. Po krátkom a milom rozhovore nám Elizabeth odporučila nočnú prechádzku Torontom. Nepatríme k osobám, ktoré by mali výdrž koňa a dokázali fungovať 24 hodín, ale šli sme. Trochu unavene sme sa prešli do Torontského centra. Míňali sme kopu rôznych barov, rýchloobčerstvení z celého sveta a opäť raz ľudí rôznych rás deliacich sa o tento priestor veľkomesta. Cítili sme sa ako z iného sveta. Poletoval sneh a neskutočné množstva svetla nenechávalo bez osvetlenia hádam nič. Po prvej prechádzke sme sa už nemohli dočkať postele. Spalo sa sladko, ale nie dlho, veď nás čaká bohatý program...

Za veľkou mlákou for the first time I.

2008-12-03T13:23:00.000-08:00

...Tak aj na mňa prišlo...Poletel som za oceán a strávil 10 dní v druhej, čo do veľkosti krajiny sveta. Kanada mi bola vždy srdcu bližšia ako jej južný sused, a tak mi nič nestálo v ceste užiť si to naplno. Čo už koho zaujíma, že november nie je optimálnym mesiacom na návštevu krajiny javorového listu, že na mňa v práci krivo pozerali ako si hneď po skončení skúšobnej doby beriem dovolenku na 2 týždne, či vedomie neistoty ubytovania 3 dni pred odjazdom. Hlavne, že sa ide a život už sám vykúzli ostatné.

V nedeľu 16.novembra sme mali letieť v trojici. Mali. Tomek, Anjin kolega z práce a vyhlásene organizovaný človek, však pozabudol na jednu maličkosť a uvedomil si to jednu zastávku pred Varšavským letiskom. Zabudol pas a bez toho to bolo naozaj ťažké. Ale nie nemožné. Hlavne, keď človek pracuje v leteckom priemysle. V čase Tomkovho príchodu na letisko sme mali do odletu ešte dobré 2 hodky. Čo robiť? Plakať..smiať sa nad samým sebou.?Mmh,...konať. Lietadlo. Krakov - Varšava. Pravidelná linka. Kedy odlieta? Za pol hoďku. Telefón a mama+sused v divokej jazde s pasom v spotenej ruke. Neúspech a následne nová nádej s nasledujúcim spojom...Nie, Tomek to nestihol, chýbalo 5 minút. Prišiel za nami o 3 dni neskôr :).

My sme si tiež do poslednej chvíle nemohli byť ničím istí. Boli sme na stand-by a odkázaní na čakanie. Našťastie... podarilo sa. Sadáme si do zadných radov a všetko sa môže skutočne začať. Vzrušenie? To pri štarte nikdy nechýba. Odlepujeme sa od Poľskej zeme. Jasný cieľ - najväčšie mesto Kanady, Toronto. Na ceste nám nič neprekáža. Spíme, prekonávame turbulencie, čítame, fotíme, rozprávame sa. Sme normálni pohodoví cestujúci. Alebo sme takí len my? Po niečo vyšše 10 hodinách vidíme zem. Je biela. Žeby pravá Kanadská zima? Po chvíli sa pohľad mení. A začína mesto, šedé, pri jazere Ontario. Vidíme prvé Severoamerické mrakodrapy, obrovské diaľnice, čulý život veľkomesta. Pristávame a dlho rotujeme, kým konečne zaparkujeme. Sme tu. Teraz ešte vypísať deklaráciu, prejsť pasovou kontrolou a... "Aha aký milý psík", prebehlo mi hlavou keď som zohnutý pri čakaní na batožinu zazrel psí pysk. Keď som však zdvihol zrak, ozvalo sa:"Čo máte v tom vaku?". Ten milý psík si ma, resp.môj batôštek vystopovala bol som na chvíľu v stave ohrozenia. "Nič špeciálne, vravím. Žemle, jablká". "Jablká vyhodiť, ovocie do Kanady nie je možné privážať z Európy". Aha, už som zase múdrejší. Tak fajn, jabľčka do koša a ideme ďalej. Kúpiť kartu, volať Elizabeth, našej hostiteľke a vonku sa 1x nadýchnuť kanadského vzduchu. Všetko sa to môže začať...

...mozno...

2008-09-30T11:28:00.000-07:00

V piatok sedim v praci a hori mi zadok. Moja myslienky uz davno nie su v consultingovom svete. Predstavujem si cestu autobusom, vidim sa v panenskej prirode, na skalach majestatnych pohori. O tretej hodine to definitivne balim. Elektrickou sa presuvam na autobusovu stanicu a nastupujem do mikrobusu, smer Jablonka. Tuto obec pozna vacsina Slovakov (najma tych zo Severu a stredu) ako miesto pravidelnych trhov. Mikrobus sa naplna ludmi a o chvilu sa cloveku uz tazko dycha. Poliaci to maju vyriesene po svojom. Sedacky su nasekane jedna za druhou a ak ma clovek priblizne moju vysku a viac dostava sa do mensich, nepohodlnych problemov s priestorom. Snazim sa na to nemysliet, veriac, ze vzdialenost priblizne 90km prekoname v planovanom case hodina a pol. To by sme vsak nemohli byt v Polsku, kde sa cesty opravuju este castejsie ako u nas. Ked si k tomu pridame este piatkove zapchy plne Krakovianov utekajucich z mesta vznikne nam nakoniec z toho meskanie prevysujucu hodinu.
Mierne nazlosteny vystupujem v Jablonke na multifunkcnom parkovisku a zaroven autobusovej stanici. Obzeram sa okolo seba vediac, ze sa budem musiet vybrat zaspominat si na svoje "stoparske casy". Nahle vidim auto z Tvrdosinskou poznavacou znackou a silne mu mavam. Mam zial smolu, kedze odbocuju este na nakupy do Noweho Targu. Vyberam sa teda peso na najblizsie vhodne miesto. So zdvihnutym palcom vydrzim asi pol hodinu, kedy sa rozhodujem vybrat sa na hranicu peso. Tma uz zahalila juh Polska a ja kracam sviezym krokom vzdialenost asi 6 km. Odskokom sa uhybam autam rutiacim sa casami rychlostami okolo 100 km. Kamiony ma odfukuju takmer az do poli. Okolo pol deviatej vecer som na hranicu. Nemam ani tusenia ako daleko je to este do Trstenej odkial mam posledny vlak do Dolneho Kubina, ktory je mojim cielom, o 21:12. Pytam sa v jednom non-stop hranicnom obchode a zistujem, ze som presiel len asi polovicu trate, a teda 6 kilacov este predo mnou. Zamyslam sa nad navratom do najblizsieho motorestu, ale este skusam vystrcit palec. V tej chvili sa na mna predsa len usmieva stastie. Zastavi mi mini dodavka s Krakovskou poznavacou znackou. Vydychnem si...Ked sa dozvedam, ze Pawel, ktory ma vzal ide az do Kubina vracia sa mi usmev na pery. V aute leti hip-hopova hudba a v jednej chvili chalani spievaju dokonca o polsko - slowackej (slovenskej) kooperacii, co dany moment celkom charakterizuje. Vdacny som vsak v tom momente hlavne ja. O 40 minut uz vystupujem po kooperacnej ceste pri Lidli v mojom cieli. Volam kamosovi Ondovi a zajdeme si na mierne presolenu pizzu. Zaspavam ako babatko a nad hlavou mam fosforujuce hviezdy.
Druhy den sa zacina o osmej. Budik nekompromisne dava povel k vstavaniu. Kamaratka Janka, ktora s nami vyraza do malebnej Zazrivej je uz na ceste. O pol hodinku je uz pri nas a po rychlom pobaleni sa vyrazame na nakupy do Tesca. Chceme mat potrebne nakupy rychlo za sebou a vyrazit konecne do prirody. O 40 minut dorazame na miesto, v rychlosti naplanujeme turu, zamkyname chatku a vyrazame s cielom zdolat Velky Rozsutec v Malej Fatre. Jankine prve pohyby ako soferky auta su plne strachu pred suckou vlciaka zo susedstva ktora nas pribehla vyprevadit. "Ja nejdem, tvrdi tvrdohlavo". "Ideme, ona to robi vzdy, psa nemozes prejst", povzbudzuje ju Ondo. Zda sa, ze uspesne aj ked Janka si aj po 20 m jazdy o rychlosti 10 km/h, nie je ista ci nahodou neurobila nic zle. Po vyjazde na cestu vsak uz nabera istotu a smerujeme pevnou jazdou do Zazrivej. Na ceste sa vsak zrazu prekvapivo vytvori kolona a my sme nuteni zastavit. Dovodom je ukazka Horskej zachrannej sluzby na skalach popri ceste. Vypocujeme si recitaciu Hviezdoslava, kratku hru na fujarach a nasledne obdivujeme zachranarov pohybujucich sa po skalnych utesoch. Asi sme sa az prilis zapozerali, kedze po navrate tam stalo uz iba nase auto. "To je na vodicak slecna", upozornil nas fuzkaty chlapik, ktory dava pozor na plynulost premavky. Jeho slovo si neberieme k srdcu a mierime do Stefanovej, kde zastavime na parkovisku. Prichadza dalsi fuzac, tentoraz s prosbou o zaplatenie poplatku. Neposobi velmi milo a na vtip ohladom studentskej zlavy vobec nereaguje. Berie peniazky a my robime prve kroky za nasim cielom.
Uvodom si stanovime smele ciele vyjst to na 3 nadychy, co sa nam nakoniec aj s prehladom dari :). Hory su vzdy skvelou prilezitostou porozpravat sa s clovekom a nazriet hlbsie do jeho duse. Tie rozhovory dostavaju vtedy hlbsi zmysel a clovek sa viac otvori. Cesta hore nam ubehlo neuveritelne rychlo. Vsetko prebehlo plynule aj napriek skutocnosti, ze pocasie na horach sa rychlo meni. Pred vystupom som nemal ani tusenie ako vyzera Velky Rozsutec. Teraz mam k tomuto skalnemu vrsku vytvoreny uz velmi pozitivny vztah, ale zaroven respekt pred jeho silou a majestatnostou. Na vrchole sa osviezime, nechame poznamku zachytavajucu nas skvely vykon ohladom minimalneho poctu nadychov a vyberame sa druhou stranou kopca nadol. Panorame dominuje z tej strany Maly Rozsutec, ktory vystriedal vyhlady na zasnezene vrsky Nizkych Tatier a malofatranskych vrskov. Ondo zvolil trosku namahavejsiu cestu, ale jeho kosodrevinove prekazky zvladame bez problemov. Ked sa uz dostavame na pohodlnejsiu cestu opat sa dostavame k diskutovaniu. Tomu dominuje nasledovny pribeh jedneho Viedenskeho ucitela: "V dalekej Cine, v jednej z tisicov osad zil mudry muz. Vsetci ho obdivovali pre jeho mudrost a rozvahu. Jedneho dna usli z drevenej priehrady vsetky kone. Obyvatelia obce prisli v panike za mudrcom. Ake nas to len postihlo nestastie. Kone su dolezite pre hospodarsky chod obce. Je to skutocna pohroma. Mozno, odpovedal mudrc. Na druhy den sa kone vratili a s nimi aj par divych tatosov. Nateseni obyvatelia opat pribehli za mudrcom. To je neskutocne, lepsia vec sa nam nemohla prihodit, vytesovali sa. Mozno...poznamenal znova mudrc. Nejaky cas neskor sa syn mudrca rozhodol osedlat a skrotit jedneho divokeho kona. Jeho marny pokus sa skoncil zlomenim nohy mladeho odvazlivca. Katastrofa, chrlilo sa z ust obcanov. Mozno...vyslo opatovne z ust mudrca. Niekolko tyzdnov neskor vypukla v Cine vojna a armada verbovala vsetkych zdatnych mladych muzov. Ked zavitali do obce, mudrcovho syna kvoli zlomenej nohe povinnost obisla. Obcania chvalili priazen osudu, ale mudrc len zopakoval svoje zname: "Mozno". Tento pribeh nam vsetkym utkvel v pamati a slovicko mozno sme pouzivali ako odpoved temer na vsetko. Bolo to vazne vesele. Zostup plynule presiel do namahavejsej, ale prekrasnej krasovej casti prielomu zvaneho Janosikove diery. Vazne som si nemyslel, ze tam je tolko rebrikov. Priznam sa, ze vzhladom na nie prave najlepsiu obuv a smyklavy teren mi nebolo vsetko jedno. Clovek schadza po navlhnutych rebrikoch a koncentruje sa na kazdy krok. Zem vyzera byt stale daleko a za chyby sa plati. Ked sme dosli na pevnu travnatu zem, celkom som si vydychol i ked prielom bol fakt krasny. Okolo 6 sa vraciame po peknej ture do Stefanovej. Cestou berieme polsku dvojicu az zo Stetina, ktora je v Terchovej na chate. Citim, ze tym splacam trochu svoju dan za pomoc Pawla a jeho nocny odvoz do Kubina. Na chate sa po prichode do sytosti najeme. Na nasledne opekanie uz v zaludkoch nemame miesto. Diskutujeme o vselicom moznom. O komunistickom presvedceni Ondovho otca, o partizanskych bojoch v Zazrivej, o ruskych katusiach lietajucih zo Zazrivej smerom na nemecke objekty v Terchovej. Ked si neskor vonku zapalime ohen, dostavame sa do stavu absolutnej pohody. Obloha je posiata hviezdami, vsade neuveretilne ticho. Pred polnocou si lahame do posteli. V chatke sme to vykurili na 21 stupnov, co povazujeme za nesporny uspech. Noc bude urcite sladka.
Janka nas rano budi uz pred siedmou. Na vine som vsak ja a moja potreba stihnut na autobus do Krakova. O osmej opustame Zazrivu a smerujeme k hotelu Havrania. Asi vieme preco. Nas ciel je prekonat rannu hmlu v udoli a dostat sa nad nu. Hotel v nadmorskej vyske 795 m a jeho okolie je na to skvelou prilezitostou. Zrazu mame ako na dlani vrch, ktory sme vcera zdolali. Srdce zaplesa pri takom pohlade. Ked sa tak pozerame smerom na tie vzdialene miesta navstivi nas male hrave cierne maciatko, mala puma. Veselo sa hra v trave, zakotvi v Jankinom naruci, aby nasledne opat utieklo svojou cestou. Vystrieda ho stena labradora, ktore zbehlo akoby z hory. Nahaname sa s nim po luke a ked sa vrati mala puma stena sa s nim pusti do zapasenia. Zda sa, ze puma sa prestrasila, a tak sa skryva kde sa len da. Kutiky ust nam veselo poskakuju. Je vsak uz cast ist. Stupame coraz vyssie a posledny krat sa nadchyname vyhladom. Prekrasne miesto na zemi toto okolie Zazrivej. Zliezame z kopcov a smerujeme do Jablonky. Mam pocit, ze sme spolu prezili nie den a noc, ale skor tyzden, ci dva. Na multifunkcnom parkovisku sa lucime. Bol to skutocne mily vikend. Mozno...

...cestou...

2008-09-21T10:22:00.000-07:00

Cestujem vo vlaku Intercity z Krakova do Varšavy. Prechádzam z najkrajšieho mesta krajiny do jeho stolice (hlavného mesta). Naštastie len nakrátko. Rozdiely medzi tými mestami sú obrovské, a to mi stačí púhy pohľad z okna vlaku. Teším sa, že som v Krakove a som za to vďačný. Krakove plnom histórie, Krakove plnom zelene, krásnom Krakove.
Cesta je rýchla. Sadám si do kupé k business chlapíkovi, ktorý má za sebou akurát obchodné stretnutie. Vyťahuje notebook a pripravuje zmluvu. Je v neustálej permanencii na telefóne a pôsobí koncentrovane. Jeho hlas je istý. Mení sa len pri telefonáte s manželkou. Ako my muži inak intonujeme pri rozhovoroch s nám blízkymi ženami, že? Oproti mne sedí asi 35-ročná blondína. Je neformálne oblečená a robí si poriadok v hŕbe papierov, žeby spisovateľka? Na telefóne rozpráva rusky. Asi znova prípad obchodníčky. Čo iné by človek v najluxusnejšom poľskom vlaku mohol očakávať. Umelcov, študentov, strednú vrstvu, či robotníkov tu človek asi nestretne. Aj ja som tu viacmenej náhodou. Čítam knihu, počúvam hudbu, zamýšľam sa.
Všade cestou vidím krásne žlto - zelené lúky, čierno-biele kravičky, plaché srnky. Uspokojuje ma to a napĺňa optimizmom. Na lúkach sa z času na čas objaví domček. Z jedného z nich si to dve dievčatá na starých, priam až historickýc bicykloch namierili niekam... Možno idú na zmrzlinu do väčšieho mesta, možno idú za kamarátkami, aby si spolu mohli spraviť domáce úlohy, možno idú nakŕmiť plaché srnky. Čokoľvek čo človeka napadne môže byť pravdou. Fantázii sa medze nekladú a mňa ta moja nemôže sklamať.
Pohľad z okna sa časom mení. Lúky znikajú v nedohľadne a dievčatá už možno dorazili po svoju zmrzlinu. Dominantnú zelenú strieda šerá, hnedá, čierna. Predmestia Varšavy sú nezmazateľne tu. O chvíľu vystupujem. Balím si veci a vyskakujem na pevnú zem. Nekonečne dlhým tunelom sa premiestňujem na autobusovú stanicu. V tom tuneli sa cítim akýsi nesvoj. Ako by mi v ňom horeli pety. Tunel je plný obchodníkov. Tu knihy, tu DVD, parfémy, sladkosti. Odolávam pokušeniu. V danej chvíli hľadám skôr čerstvý vzduch. Schodami stúpam na autobusku. Čas sa tu zjavne zastavil. Veľký, plechový priestor ma vôňu prepraženého oleja. Sledujem informačné tabule a kupujem si lístok. Za kasou sedia znudené pane. Bez výrazu mi jedna z nich predáva lístok. Rozhodnem sa dať si po dlhom čase hamburger. Už som zabudol ako nepohodlne sa je. Som šťastný, že nával kečupu a majonézy zvládam bez následkov na mojom svetlom oblečení. Konečné vychádzam na čerstvý vzduch a bojujem so zeleninou. Moja prvá domnienka o čerstvom vzduchu však nebola správna. Mám pocit, že tu všetci fajčia. Z autobusu vystupuje šofér a nevšímavo vstúpi do kaluže. Uuf, dúfam, že ho to moc nerozladí pred cestou. Prichádza môj autobus, pomaly sa zvedám...

Mesiac v novom

2008-09-05T02:41:00.000-07:00

Dnes som sa rozhodol napisat trochu konkretnejsie a nechat "hlboke myslienky" bokom. Pokusim sa zbilancovat moj prvy mesiac v novej praci.

Mozno viete a mozno nie, ale od 1.augusta 2009 som zamestnancom firmy PMR (www.pmrcorporate.com). Tato zmena priniesla celkom sviezy vanok do mojho pracovneho zivota, kedy som uz stratil motivaciu a nevedel si predstavit buducnost v tabakovom gigante Philip Morris. Ku aplikovaniu na novu pracu som sa dostal na odporucanie kamosky a po prejdeni 3-fazoveho vyberoveho procesu som tu.
Firma PMR vznikla v roku 1995. Povodny nazov Polish market review (v slovenskom zmysle Pohľad na Poľský trh) sa rychlo zmenil na skratku PMR ku ktorej sa pridalo slovicko corporate. Pod znackou PMR corporate dnes najdete tri oddelenia firmy zamerane na publikacie (o roznych odvetviach trhu), vyskum trhu a oddelenie kde pracujem ja, cize consulting, resp. poradenstvo.
Cely nazov mojej pozicie znie celkom vyznamne: "Management consultant for Czech and Slovak market". S manazmentom zatial este spolocne nic nemam, to by bol privelky skok, ale trhami nasich bratskych republik sa zaoberam. Prvy mesiac som stravil skutocne informacnym sokom, kedy som surfoval po svete internetu viac ako kedykolvek predtym.

Co som teda zatial spravil:

pomohol skumat sucasny stav legislativnych podmienok trhu "volnopredajnych liekov v Ceskej republike", cize liekov dostupnych mimo lekarni.
dal dokopy kratky clanok na temu Automobilovy priemysel na Slovensku pod nazvom: "Ako sa mala krajina stala lidrom"
dal dokopy kratky clanok na temu Euro na Slovensku.
spravil Vseobecny opis Ceskej a Slovenskej republiky, ktory bude uzivany pri projektoch suvisiacich s tymito krajinami. Opis obsahuje zmienku o geografii, demografii, infrastrukture, politickom prostredi, ekonomickom prostredi a podmienkach na podnikanie

Momentalne sa chystam pisat o Ceskom automobilovom priemysle, ale zaroven mam este za ulohu zistit podmienky a sposoby liecenia Parkinsonovej choroby v Cechach, co je celkom vyzva kedze sa jedna o dost citlivu temu. V kazdom pripade kvoli vyzvam som prisiel do tejto, dynamickej firmy, a zatial som spokojny. Tesim sa aj na chvilu kedy zacnem blizsie pracovat nad projektami. V kazdom pripade je vo mne pocit, ze sa tu niecomu praktickemu pre zivot ucim, co je len dobre.

Zatial tolko o mojom prvom mesiaci v novej praci. Budem sa snazit Vas aj nadalej informovat o tejto stranke mojho zivota. Opatrujte sa mi.

Obnovený stav mysle

2008-08-13T13:55:00.000-07:00

Ráno mi zvoní budík a ja sa lenivo prehadzujem na druhý bok. Klasický scenár odmietnutia reality v podaní miliónov ľudí. Myšlienky sa premávajú v polovedomých predstavách až zakotvia pri vedomom pristáve s názvom vstávať, práca volá. Aké príjemné bolo kedysi sledovať rozprávku Bob a Bobek a to ich legendárne: "Vstávať, vstávať a cvičiť". Na autentickejšie podkreslenie reality to mohli dávať ráno, lebo večer to človeku ako žiadny problém nepríde... Slnko mi už dávno preniklo cez škáry žalúzií a v paneláku sa začína žiť. Smetiari sú zjavne hore už dlhšie a okrem hluku kontajnerov trieskajúcich o ich tátoša počuť aj ich prenikavé hlasy v údolí štyroch blokov. V rúrach steká prvý ranný moč a do toho všetkého sa pridali ešte maliari s čerstvou dávkou farby v celom vchode. Všetkých svedomito oblepili a ľudia sú nútení si robiť kľúčikom dierky do svojich kráľovstiev.

Sviežym krokom zbehnem po schodišti. Zamierim do obchodu a kupujem chlieb v primeranom pomere kvality a ceny. Pani predavačky nie sú o nič milšie ako inokedy, ale dá sa s tým žiť. Hádžem chlebík do hriankovača a staviam vodu na čaj. V chodbe má už čaká pripravený môj bicykel Miguel. Zapínam rádio a počúvam poľské správy. Už ani nevnímam, že sa jedná o cudzí jazyk. Ranná potrava prechádza tráviacou sústavou a ja mierim do kúpelne použiť kefku. Beriem ruksak, hádžem potrebno - nepotrebné veci a s Miguelom opúšťame byt.
Za necelých 5 minút sa hlásime na stanovisku práci. Prechádzame okolo recepcie a lúčime sa na bicyklovom dvore. Ja následne mierim vpravo a pootočením kľúčika otváram dvere slnečného oficu. Ešte je poloprázdny a zaspatý. Stláčam tlačítko a usádzam sa na svojom mieste. Všetko je ako má byť. Svet informácií sa mi zase odkrýva. Ktovie, čo mi dnes predstaví. Moja myseľ je na to pripravená.

Kým vlastne som?

2008-08-05T13:46:00.000-07:00

Často si kladiem túto otázku a dúfam, že nie som jediný. Verím a uisťujem sa v tom, že každá osoba ktorú stretnem sa tiež postaví pred zrkadlo a pýta sa: "Zrkadielko, zrkadielko povedz že mi, kým som ja na tejto zemi"? Hľadám sa... Už vidím môjho otca ako číta tieto riadky a želá si, aby som sa už konečne našiel. Neboj sa oci, príde ten čas. Zatiaľ však ešte stále stojím pred zrkadlom, pozerám sa na seba a pýtam sa dokola to isté. Dokonca aj vo výťahu máme veľké zrkadlo. Tam si človek môže vyskúšať toľko podôb samého seba...Oceňujem vyvinutosť mimických tvarov mojej tváre. Lenže stále neviem, ktorou z nich som úplne ja. Či keď sa škerím doprava, či doľava, či hore, či dole, či keď sa vážne pozerám a predstavujem si samého seba ako veľaváženého občana. Neviem, a neviem ani, či mi to zrkadlo dá tu správnu odpoveď. Tú mi asi vystaví len zrkadlo mojej duše. Kedy? Ach prečo som tak netrpezlivým človekom. Prečo neviem dlho sedieť na riti. Prečo... Či som niekým, kto chce dobyť svet a či som niekto, kto proste chce byť ľuďom nápomocní, vidieť ich spokojnými a šťastnými a nič za to nechcieť. Raz som taký a druhý deň onaký. Keď nastane deň objavenia sa, poviem to všetkým na celé hrdlo. Dovtedy sa budem hľadať. Ale chcem byť v hľadaní krutý. Nechcem byť k nikomu prehnane milý. Hlavne nie k sebe. Chcem reagovať podľa hlasu, podľa zrkadla duše. Chcem byť nezávislý, budiť sa ráno s pocitom, že ma nič na čo sa neteším nečaká, že môžem urobiť veľa dobrého, priniesť veľa úsmevov okolo mňa. Chcem zostať idealistický, chcem zostať družný, chcem zostať sám sebou. Ak to nemám byť ja, nechcem tu byť. To tu môže byť niekto iný. Chcem kričať. Tieto slová vo mne evokuujú výbuch. Svet plný očakávaní ma zabíja. Svet plný snov ma oživuje. Dobrú noc

Čo nového u Aleša?

2008-06-18T09:25:00.000-07:00

Aleš mení prácu

po dlhých týždňoch strávených v tabakovom priemysle v pre mňa úplne extremálnej a nehodiacej sa pozícii účtovníka sa zajtra smelo chystám zložiť výpoveď a prejsť do oblasti Consultingu pod firmu PMR corporate. Verím, že to nebude z kaluže do blata :)

Alešovi ukradli bicykel

zamknutý vo vlastnom vchode pod schodami. Stalo sa tak vo chvíli, keď som sa cítil šťastný a uvedomoval si, že svet je na bicykli krajší. Zlodej ma zároveň poslal späť do Krakovských električiek. Vyhlasujem týmto zbierku na môj nový bicykel

Aleš bol behať

napriek skutočnosti, že som vždy trpel pri vytrvalostných behoch na všetkých školách, ktoré som doteraz absolvoval. Krakovský Interrun na 5 km ma zlákal a dokonca som ho aj celý zabehol. Odvtedy som si zlepšil svoje osobné maximum už na 7 km.

Aleš sa potešil návšteve

keď do Krakova zavítala na svoj vôbec prvý koncert mimo Starej Ľubovne skupina Millas Groove (www.millasgroove.com). Svojim vystúpením v Krakovskom klube Lokátor potešila všetkých. Odporúčam popočúvať.

Alešova dievčina lieta kade tade...

...ale hlavne na Ukrajinu, keďže spoločnosť pre ktorú Anja pracuje, Centralwings, má dohodu na chartrové lety s ruským Aeroflotom. Anju z toho lietania už aj hlava rozbolela a z neustále sa meniacej klímy sa jej hlas na chvíľu zmenil na mužský. To sa Vám teda dosť zvláštne počúvalo.

Aleš mal prvú nehodu v električke

keď si to jej vodič vrazil do policajného auta stojaceho na prechode cez koľaje. Nič vážne sa nestalo, až na to, že som mal malú prechádzku do práce. Policajti podľa neoverených informácii prišli v ten ďeň v Krakove ešte o jedno auto.

Aleš vo voľnom čase športuje

aj keď práve teraz sedí na zadku. Inak hrá aspoň raz do týždňa tenis, pláva, chodí po horách, časom behá a do nedávna aj bicykloval. V zdravom tele dúfam zdravý duch :)

Pokoj hôr

2008-06-18T06:03:00.000-07:00

Koľko krát hľadáme v živote pokoj a nachádzame stres? Koľko krát ideme hlavou proti múru namiesto pohľadu do svojej vlastnej vnútornej pevnosti?

Dni splývajú do jedného zliateho celku a uvedomenie si krásy života niekedy zanikne v jeho chodbách. Mnohokrát sme hore, istý si svojou pozíciou, aby sme následne boli posotený nižšie a mali motiváciu sa vrátiť späť. Jednou z vecí, ktorú hľadáme je pokoj. Kde je ukrytý? V luxusných oddychových centrách, vo vnútri kostolných chrámov...či v každom z nás? Získať ho možno nie je také ťažké ako si ho udržať. Stále je ovplyvňovaný vonkajšími vplyvmi, neustále burcujúcimi emóciami nášho čo denného života. Stále si myslím, že existuje cesta jeho trvalého udržania a zamknutia na 100 zámkov. Vždy však unikne a musím ho znovu hľadať. Už však viem kde sa ten môj najčastejšie ukrýva a kde ho možem vždy s pevnosťou nájsť.

V sobotu ráno som zbalil pár vecí a vybral som sa do hôr, do Tatranských hôr. Anja mi žial spoločnosť kvôli pracovným povinnostiam robiť nemohla. Celkom paradoxne som sa tak na Poľskej strane Vysokých Tatier ocitol s dvoma Talianmi a Litovkou. Naše spontánne putovanie za pokojom začalo na autobusovej stanici v Krakove. Kútiky mi utekali do strán už od skorého rána. Talianska dvojica čakala na autobus v krátkych šortkách a tramkách na sálový futbal. Na moju poznámku, či to myslia vážne, odpovedali s talianskou neoblomnou hrdosťou a sebavedomím: "Predsa sme Sparťania, nás nič nezaskočí". No veď uvidíme, prebleslo mi mysľou. Cesta nám zbehla rýchlo a už sme stáli pri červenej značke vedúcej na Kasprov vrch odhodlaní na výstup. Po asi 400 m začala byť Nikolovi (jednému z dvojice Sparťanov mierna zima). Ponúkol som mu jednu mikinu, ktorú si tak obľúbil, že mi ju nechcel vrátiť ani po návrate do Krakova. Krok po kroku sme ukrajovali z plánovaneho 3 hodinového výstupu na vrchol. Po opustení zalesnenej časti sme narazili na úseky zo snehom, na prekrásne zelené vŕšky. Vrchol sa nám neukazoval a nechával si svoju zahmlenú tvár. Cesta bola skutočne príjemná a vôbec nie náročná. Po niečo vyšše dvoch hodinách sme ho dosiahli, pyšní, že sme to zvládli. Hlavou mi už cestou hore prebehla myšlienka, že sa v žiadnom prípade nechcem vracať tou istou cestou a toho som sa držal. Moji talianski Sparťania by však najradšej využili služby lanovky premávajúcej do Zakopaneho. Presvedčiť ich však nebol až taký problém, a tak sme trochu zmenili trasu a šli krásnou hrebeňovkou. Po našej ľavej strane sa nám odkrývali krásne pohľady plné zelene. Cítil som, čo je život. S radosťou som kráčal ďalej a ďalej. Sparťania sa vybrali rýchlejším krokom, mysliac si, že náš cieľ je už na dohľad. Keď sme však už dlho nezostupovali, strácali trochu trpezlivosť a ich futbalové obutie ich obmedzovalo čoraz viac. Litovka Vilija si hory vychutnávala rovnako ako ja. Šli sme sťa by rozprávkou krajinou. Nikdy sme nevedeli čo nás bude čakať za najbližším rohom. Raz nás prekvapil kamzičí pár, inokedy výhľad na majestatný Giewond s krížom. Po asi dvoch hodinách sme došli k miestu zostupu. Bola to určite skúška pre Sparťanov, ale zvládli to s úsmevom a na konci trasy zabudli na všetky trápenie s poznámkou "Veď sme predsa praví muži, Sparťania".

Cítil som, že som znovu lepšie spoznal samého seba. Našiel som si zaľúbenie a objavil žriedlo vlastného pokoja. Áno, tej je vo mne a ja ho nachádzam v horách.

2008-04-25T01:47:00.000-07:00

Raz som jedol jablko. Bolo veľké a chladné. Pri prvom hryze mi v ústach niečo prasklo. Následne som zistil, že moja sánka jednoducho povolila a nie som schopný vrátiť všetko do "normálu". Musel som vyhľadať lekársku pomoc. Potom sa vyše roka nedialo s mojou sánkou nič. Následne som šiel do zubára a situácia sa zopakovala (www.solar.blog.sme.sk,Sankovanie aj bez snehu). To už bola tá pravá tragikomédia. Od toho času patrím k najopatrnejším ľuďom na planéte v oblasti starostlivosti o vlástnku sánku. Každého zubára vopred upozorňujem na nebezpečenstvo jej pádu a pri vykonávaní stomatologického úkonu si podopieram sánku ľavou rukou (rontgen totiž preukázal, že problematický je ľavý spojovací kĺb). Vyzerá to dosť vtipne a všetci zubáry sa pritom tvária dosť zarazene.

Od času kedy som v Krakove chodím do zubára dosť často. Nie že by som mal zlé zuby, ale jedného "čierneho Petra" v ústach mám...teda mal som. Dnes 25.apríla o 9:35 minúte mi bol vytrhnutý prvý zub v živote. Niekoľkotýždňové kanálové liečenie sa skončilo fiaskom v stomatologickej chirurgii. Môj strach pred vstupom bol zdvojnásobený obavou o moju labilnú sánku. Všetko sa to odohrávalo v historickej budove na "Placu Sv.Ducha" a prebehlo nad očakávanie rýchlo. Privítala ma sestrička ani nie po minúte čakania. Z tej sestričky sa nakoniec vykľula zubárka, čo mi zúbok trhala. Prišla mi na úvod ako praktikantka, chystajúca sa na svoj prvý zákrok. Sadol som si na kreslo a čakal čo sa bude diať. Samozrejme som neopomenul upozornenie na moju sánku. Trošku sa zamračila, ale zostala pokojná. "Ten zub máte už dosť zbrúsený, asi budemu musieť trošku zavŕtnuť do ďasna", boli jej prvé slová. No to bude veselé, prebehlo mi mysľou. Začala pripravovať roztok do znecitlivenia celej mojej pravej strany, zatiaľ čo skutočná sestrička riešila otázku, či je všetko v poriadku s mojimi dokumentami. Prišiel čas injekcie. Znecitlivený som ostal na troch miestach a len s ťažkosťami som správne komunikoval, nie to ešte po poľsky. Potom prišla 5 minútová pauza, kým sa znecitlivenie ustáli. Počúval som diskusiu o topánkach a čakal čo sa bude diať. "Tak poďme na to", povedala zubárka a nachýlila kresielko viac dozadu. Sestrička bola poverená držaním mojej sánky. V rukách mladej zubárky sa striedali rôzne nástroje, pripomínajúce kľiešte, či pinzetu. Na prvý krát to nevyšlo, ale druhý pokus už úspešný bol. Zahryzol som si do kúsku vaty a ani nestihol poprosiť o zvyšky môjho zúbku. Odchádzal som s poďakovaním a zmiešanými pocitmi. Tie mám doteraz. Cítim akoby ma to ovplyvňovalo celého a idem si odpočinúť. Predsa len to už po fyzickej stránke nie som celý ja.

Vyslovujem však odhodlanie, že ďalšie zuby do trhania prídu až po šesťdesiatke. Kombináciou podvedomej pozitivity a prevencie dosiahnem zdravý a bezproblémový chrup. Už sa na to teším.

Kontrolóri existujú

2008-02-09T12:48:00.000-08:00

...a to som tomu odkedy som prišiel do Krakova nechcel veriť. Všetci dookola mi o tom dennodenne rozprávali. Dokonca som privolával týchto postrachov všetkých "čiernych cestujúcich", sediac v prvom rade autobusov Komunikacje mieskej, ukazujúc prstom na trojicu rôznofarebných revízorov. Pár krát som si trúfol ísť aj načierno a aj tak nič. Bol som už bezradný. Vysmieval som sa tým, ktorí o nich rozprávali...

Moja chvíľa však nastala. Podvedomie nesklamalo a privolalo ich... Zrazu sediac v zadnom rade čísla 185 sa náhle otočil pán so slovami : "Kontrola biletow". Môj fantóm stál rovno predo mnou a ja som mal zviazané ruky. Prišiel v tej najnevhodnejšej chvíli. Práve vtedy, kedy som naňho nebol pripravený. ..kedy som išiel na čierno. Vyzeral ako kurič cigánskeho pôvodu. Mal takú "Budajovskú čiapku" z revolučného ´89. Bol milý a všetkým ďakoval. Vedel som, že jeho obeťou budeme my s Aňou a naše niekoľko hodín neplatné chipové kartičky. Už bol pri nás. Jeho zrak nás bodal vo chvíli keď sme hľadali okumenty v hĺbke našich peňaženiek. "Neplatné a neplatné", ozvalo sa po načítaní. "Poprosím občianske preukazy...aaa... pán je slovák, to bude menší problém", vyšlo z neho po chvíli. Moja národnosť však v tomto prípade znamenala šťastie. Mandát som nemusel platiť z prostého dôvodu. Pri cudzincoch by sa muselo totižto volať políciu a to tento dobrák určite nechcel. Z pokuty 100 zlotých nám ešte čosi ubral a na nasledujúcej zastávke nás nechal na pospas ďalšiemu cestovaniu načierno. Naštastie už žiaden nežiadúci hosť do toho autobusu nevkročil. Karty sme si okamžite nabyli a lískty si kupujeme odvtedy pravidelne.

Od toho momentu už stretávam kontrolórov častejšie. Uvedomujem si, akí nenápadní ľudia sú to. Minule ma skontrolovali dve baby, výzorom pôsobiace ako niečo medzi štýlom punk a independent. Dlhé mastné vlasy, nepekné zuby, ale vždy milé "ďakujem". Kontrolór, či revízor cestovných lístkov je povolanie skutočne pre všetkých. Už aj môj spolubývajúci Marek sa zúčastnil psychotestov a možno o chvíľu bude brázdiť krakovské električky. Spĺňa obidve predpoklady, teda nik by ho za kontrolóra netipoval a je milý. Sú to asi špecifické krakovské kritériá. Ak by ste tu niekedy stretli revízora asi to nebude dvojmetrový holohlavý chlap, buďte pripravení na milé prekvapenie. Týmto Vás zároveň pozývam na návštevu. Do skorého videnia.

Uctovnicke slasti a strasti II.

2008-02-01T10:34:00.000-08:00

Prist a odist. Uz si pomaly zacala mysliet, ze ten den hadam ani nikdy nepride. Predsa vsak bol tu. Dnes to malo vsetko skoncit. Pani Kazia bola plna pocitov. Citila, ze to je nieco na co sa tesila, ale zaroven aj bala. 37 rokov, den co den tu a zajtra uz inde? Chcela dat tomu este raz vsetko. Cele srdce obetovat pre sluzbu ludom. Vyplatit zalohu, zauctovat vydaj. Posledny krat zdvihnut telefon. Mohutnym hlasom milo poradit, zasmiat sa a podakovat.

Kazia sa pozerala na mladych ludi pobehujucich s papiermi vsade dookola, debatujucih v kuchynke, komunikujucich v pre nu neznamych jazykoch. Necitila, zeby by jej tato nova generacia bola cudzia. Naopak brala z nej energiu. Ked stala v rovnakej situacii pred 5 rokmi, dostala ponuku na oddialenie dochodku. Druhykrat uz vedela, ze do tej istej rieky nevstupi. Velakrat v minulosti si v duchu ponadavala na bolave nohy, na nove technologie, ktore neovlada... Teraz jej to vsak neprekazalo. Chcela i nechcela, ale vedela, ze je tu dnes posledny krat.

Karolina s Askou uz od par dni kuli plan ako Kaziu v jej posledny den prace prekvapit. Nemali vo zvyku byt dvakrat kreativne, ale ich srdcia nezabudali. Karolina zacala s vyskocenymi kutikami behat po miestnosti a davat vsetkym znamenie. Bizuteria a kvety opat sa stali vitazmi boja o prekvapenie. Miestnostou prenikala vona sladkych buchticiek. Po chvili sa zacali vsade sirit signaly, ze nastava akcia. Vsetci zanechali rozrobene veci a pobrali sa smerom k zadnemu Kazinmu stolu. Akurat Basia sa niekde stratila. Kazia vytusila o co ide. Aska prehovorila par slov svojim tenkym, priam detskym hlasom a Przemek predal kvety za muzske pokolenie. Nikto Kaziu dobre nepoznal, ale sympatie prechovaval kazdy. Nastalo bozkavanie, dakovanie a castovanie sa buchtickami. Kazii vyhrklo par slz. Mozno ich bolo neskor viac. Dobehla Basia a prediera sa dopredu vybozkavat "zasluzilu uctovnicku". Je obed, prvi ludia odchadzaju od zacatej diskusie. Po chvili sa vracaju. Niekto tu vsak nechava svoje miesto prazdne a uz sa nevrati.

Vdaka za Vasu pracu teta Kazia.

Uctovnicke slasti a strasti I.

2008-01-31T12:07:00.000-08:00

Novy kalendarny rok sa zacal v ocakavani pokoja, lasky a penazi. Tak to vzdy byva na zaciatku nejakeho cyklu. Dominuju predsavzatia, plany, sny... Ine to nebolo ani v nasej velkej firme. Ovzdusie bolo plne snov a tlmenej vone tabaku. Clovek lahko ziskaval pocit, ze sa v tej atmosfere bud utopi snami alebo udusi povetrim. Vyzadovalo si to pomerne slusny pridel tekutin uz pri prvom nadychnuti sa. Vsetko prebiehalo tak ako vraj ma.

Pre Kasiu nezacal novy rok prave najlepsie. Uz hned prvy den si moc nepamatala. Napriek tomu smelo tvrdila, ze sa jej to stalo prvykrat. Pohlady kolegov ju vsak nepresvedcovali o dovere v jej slova. Nasledne po tom, co si nic nepamatala ju trochu pritlacila choroba a ona stojac tvari v tvar realite noveho roka sa pustila do starych znamych "vyuctovani vydaju". Stihla pritom prehodit zo siesteho decembroveho rychlostneho stupna na pokojnu trojku. Nasla si tak mnoho casu na klebety o hocicom moznom i nemoznom, realnom i vysnivanom. Najst tak culu a zvedavu osobu ako Kasia by bol fakt problem. Pod jej dlhymi blond vlasmi sa skryvali mierne odstavajuce usi, nastavene ako satelity, mierne vychylene a pripravene zachytit okolite informacie. Svoje sluzby by v tomto smere mohla poskytnut vsetkym spravodajskym agenturam, ktore uvedomujuc si jej skutocne kvality nevahali by vytrhnut ju spred pocitaca s uctovnickym pozadim. Skoda, ze o tom nevedia.

Kasia si na novy rok dala predsavzatie ignorovat Nikolu. Pre naplnenie tohto jej smeleho cielu si zvolila taktiku spievania, pisklavych odpovedi a drzych odvrknuti. Cely cas nosila v sebe pocit, ze sa jej to vyslovene dari. Sucastou jej planu bol tiez navrat k zenskej casti kolektivu, kde sa dala dokopy s ciernovlaskou. Ciernovlaska a Kasia zacali spolu chodit na obedy. Kasia si kvoli tomu musela zmenit rytmus dna, co malo nemalo nasledky na jej uz i tak dost slabu psychiku. Posunula si cas obeda o hodinu dozadu. Prisposobila sa tiez v piti kavu, v temach diskusie a v pracovnom nasadeni. Bola neoblomna a tvrda.

Nikola si z toho samozrejme nic nerobil. Jeho poznamka "Wronka", doplnena o par slovnych spojeni s talianskym prizvukom vyznievala humorne takmer vzdy. Nikola svoju energiu v tom case venoval futbalu. Cital o nom v praci viac ako kedykolvek predtym. Najradsej hodnotil vykon hracov Interu Milano, nadaval na vsetkych ostatnych hracov, a pisal nekonecne prispevky do diskusii. Mozno si uvedomoval, ze futbal nie je vsetko, nedaval to vsak vonkoncom navonok. Vo vnutri bol citlivy, navonok vsak o sebe tvrdil, ze je chlap najvyssej tvrdosti a akosti. Elegan od kosti, zijuci v krajine, kde ho ubijalo pocasie.

Pocasie naopak neprekazalo Przemkovi. Ci prsalo, mrholilo, Przemek obehol kazdy druhy den polku Krakova. Napriek skvelej fyzicke a laske k praci, manzelke a svojskemu humoru ho chytila po firemnej akcii chripka a donutila ho k pre neho neobvyklej polohe lezmo. Po case tam pozval aj svoju vyvolenu a svorne vylihovali bojujuc proti priznakom choroby. Po navrate vsak bol Przemek opat v plnej forme a stastny zo zivota. Vrhol sa do boja s vyuctovaniami pysnych Francuzov a hlupych Madarov a koncentrovanostou prekonaval vsetkych. Jeho viecka v istych chvilach upadali, ale on bol vacsinou tym, kto zhasinal svetlo vo velkej firme.

Svetlo sa zhasinalo aj inde...

Solna bana vo Wieliczke

2008-01-06T10:31:00.000-08:00

To, ze solna bana vo Wieliczke sa stala turistickym produktom roka v Polsku vobec nie je nahoda. Je v nej citit bohatu historiu, tvrdu ludsku pracu, autenticke priblizenie sa turistovi a unikatnost na kazdom kroku. Tento skvost som si samozrejme nenechal ujst vidiet. Zvlast preto, ze lezi len necelych 10 km od Krakova, kde teraz prebyvam.

Po prichode do sympatickeho "minimestecka" sme si to zamierili rovno k jej hlavnej atrakcii. Pri vstupe sme museli chvilu pockat, kedze prva skupina zvedavcov uz bola nazbierana a vstupovali pomaly do bane. Nas cas vsak o chvilu nastal tiez. Nevadilo nam ani to, ze nas vyrusili pri piti horucej cokolady a ze sme dolu isli s mierne obarenymi perami...

Nasou sprievodkynou bola mlada studentka Banickej fakulty. Je vzdy dobre, ked stretnete niekohoho, kto sa v danej cinnosti citi ako ryba vo vode. Ako prve sme museli pokonat 800 schodov a dostat sa do miest 135 m po zemou. Clovek si v takych chvilach dvakrat vazi kazdy luc slnka. Turisticka trat, ktoru sme mali v tej hlbke prejst merala 2.5 km. Sokujucou informaciou bola skutocnost, ze to je len necele 1% z celkovej dlzky vsekovakych cesticiek hlboko pod zemou. Uzasne!!!

Solna bana vo Wieliczke ma bohatu historiu. Pociatky solneho banictva tu siahaju az do 11. storocia a spajaju sa s kralovnou Kingou. Ta tu vzdy bola medzi banikmi oznacovana ako svata. Uz pred kralovnou Kingou sa vedelo, ze pod Wieliczkou su obrovske zasoby soli. Znakom toho bola vyvierajuca voda so slanou prichutou. Kinga dala pokyn na zacatie prac a na odhalovanie uzasnych priestorov solneho kralovstva. V tych casoch a aj dlho potom platilo zname "Sol nad zlato". Prvi dobyvatelia solneho pokladu to vsak mali velmi tazke. Hlboko pod zemou boli tiez bohate zasoby metanu, ktore postup kopania znacne komplikovali. Prihrbeni odvazlivci tak museli byt neskutocne opatrni. Ktovie, ci sa niektory z nich dockal takej odmeny ako napr. vlastnictva celeho balvana soli, za ktory bolo mozne v tom case kupit celu obec. Banici to v tych casoch mali neskutocne tazke. Trochu im pomohol kral Kazimierz Velky ktory im udelil banicke prava a stanovil dvojsmennu pracovnu dobu. Odvtedy sa zmenilo strasne vela, ale vo Wieliczke citit skutocne cely vyvoj.

Zaujimavou kapitolou tu boli tiez kone. Tie tu casto travili cely zivot a boli banikom velkym pomocnikom. Ked bol nedavno vyvezeny posledny konik na svetlo bozie nedokazal si uz zvyknut na novy zivotny styl. Konom sa v bani velmi dobre darilo. Aj napriek tazkej praci vykazovali pevne zdravie a vdaka nim sa dnes mozu pod zemou liecit alergici a ludia s dychacimi problemami.

Solnu banu vo Wieliczke navstivilo uz mnoho znamych osobnosti. Zaujimavostou je navsteva nemeckeho poetu Johanna Wolfganga Goetheho. Clovek by si pomyslel, ze tam hladal pokoj pre svoju tvorbu. Cuduj sa svete, Goethe bol tiez banikom, a to este skor nez v sebe objavil talent do pisania. Samozrejme, ze si to tu nenechal ujst ani Jan Pavol II, este vsak ako Karol Wojtyla. To, ze tu bol tiez George Bush st. vsak uz take bezne nie je. Wieliczku navstivila tiez Maria Terezia.

Svoju kapitolku si tu ako vsade pocas druhej svetovej vojny otvorili Nemci. Ti chceli prebudovat cast solnej bane na municny sklad. Nastastie s tymto planom prisli az ku konci vojny, a tak casu na jeho realizaciu moc nezvysilo. Svoje rady pocas tych rokov si vsak ochudobnili aj sami. Raz sa v stave alkoholoveho opojenia vybrali na lodku pre siestich ludi v jednom tunajsom maxi slanom jazierku hned 10 a par na to doplatilo zivotom. Boli to mierne ironicke roky.

V kazdom pripade vsak Wieliczku vrelo odporucam navstivit. Ktovie, ci by ma v tomto podporila tiez jedna americka poetka, ktora sa svojho casu ako prva zena odvazila spustit na specialne upravenom lane so sedackami do tmavych hlbin bane. Potom vraj povedala, ze sa tam uz nikdy nevrati. Vy sa vsak do Wieliczky urcite vo volnom case pozrite.

Uctovnicke poviedky IV.

2007-12-13T12:03:00.000-08:00

Vonku je krasny slnecny decembrovy den. Zima sa este nerozhodla definitivne usadit, a tak jesen ziskava prevahu nad okolitym svetom. Z okien velkej firmy vidno jedno velke sidlisko, ktore vsak v tychto chvilach vobec nevyzera zle. Nad sidliskom a aj nad firmou kruzia havrany. Tvoria formacie a pripravuju sa na kazdodennu migraciu o par kilometrov dalej k jazeru. Przemek nema v tychto chvilach cas, aby si co i len prinajmensom uvedomil okolity svet. Je plne koncentrovany a zahlteny vo farebnom svete svojho monitoru. Rovnako farebnom ako je dnes pohlad z okna. V jeho vnutri to vrie. Prave dnes musi robit cinnost, ktoru zo vsetkeho najviac neznasa. Hodiny sedi, vymazava a pridava informacie... "Przemek" vola nanho Erzebet.

Erzebet prisla z Madarska. Kazdy sa o nej uz dlhsi cas rozpraval. Svoj prichod z neznamych pricin trochu oddialila, ale uz je tu. Pilne zarezava vo svojom elegantnom kostyme nad novymi vecami. Przemek jej vysvetluje vsetko s nostalgickym pokojom. Tazko povedat, ci mu vsetko rozumie. "On na to niekedy ide moc zosiroka", pomysli si Katka sediaca pri vedlajsom stole. Padaju vsak zdvorilostne usmevy...citit ochotu Przemka a vdaku Madarky.

Ola ma dnes spevavu naladu. Kasia netrebalo dvakrat hovorit, a tak vytvaraju spolu mierne falosny duet. Zjavne ich to vsak tesi. "A tuto poznas?", pyta sa Kasia a uz veselo noti..."Wronka", upozorni ju Nikola. Toto slovo pocut s pravidelnostou cely den. Nikolovi neubralo z chuti utahovat si ani narazenie kostky po vcerajsom futbalovom zapase. Rontgen vyvratil zlomeninu. Kasia casami nevie co skor zrobit. V jednom momente berie do ruky sluchadlo a vola na bazen. "Dobry den,chcela som sa opytat, ci mate na Vasom bazene bakterie?" Cela miestnost z jej otazky vybuchuje smiechom.

V skutocnosti je to vsak smiech cez slzy. Koniec roka neznamena pre skupinu uctovnikov nic dobreho. Aska sa prechadza od stola k stolu a pyta sa ako su na tom ludia. "Ada, kolko vydajov Vam ostalo?". "Vyzera to na sobotu", odpoveda Ada a na jej tvari badat unavu. Przemek vedla prekruti ocami, Kasia sa odvolava na prava zamestnancov a Ola odmieta prist. Najlepsie je na tom Nikola, ktory nicomu nerozumie. Dnes ma vcelku veget, a tak zdviha sluchadlo a vola kamosom do Talianska. Kasiu to pri jej problemoch a pracovnom vytazeni vytaca. Zbiera si veci a ide na nebakterialny bazen...Vonku je uz tma, ale vsetci este uctuju. Ktovie dokedy?

Plynova piecka

2007-12-11T12:58:00.000-08:00

...je hlavnou temou nasich rozhovorov, snov a temnych predstav...Plynova piecka v nasej kupelni. "S certi nejsou zerty". Situacia sa vcera nahle vyhrotila. Okolo desiatej hodiny vecer sme sa po "mierne nestandardnom" vybuchu pri jej zapalovani rozhodli vziat nase osudy do vlastnych ruk. Veronika zobrala iniciativne do ruky sluchadlo a zazvonila na 24 hodinovu "gazovku". Nasa pani majitelka tak ostala navonok vysachovana so svojimi prazdnymi slubmi, ze to da do poriadku.

O pol hodinu k nam prisli dvaja pani... staby "plynovy inspektoriat". Vsetci na poschodi sme stali nastupeny, cakajuc na ich prve komentare a sokujuce spravy. "Nie je to spravne nastavene", ozvala sa hlava tych dvoch. "Budeme musiet vypojit plyn v celom dome". "Kde je majitelka?". Pani Maria zisla po schodoch a mierne zaskocena z neskorej navstevy si vypocula uvodne konstatovania. Zacala sa generalna kontrola vsetkych "plynocinnych" zariadeni. U nas vsetko dopadlo zle. Ani kupelna, ani kuchynka neobstali. Zijeme v rizikovom prostredi.

Nasledne sa cely inspektoriat premiestnil o poschodie vyssie k pani Marii. Arek mal jedno ucho vo dverach a vsetkemu nacuval svojim citlivym hudobnym sluchom. "Vyzera to, ze odpoja len nas", informoval nas sokujucou informaciou. Veronika sa zacala citit previnilo, ze zavolala. Po pol hodinke sme opat vsetci boli na chodbe, cakajuc na verdikt. Pani Maria by mohla byt najlepsia obchodnicka na svete...plyn sa nevypina...ma 2 tyzdne na napravu. Neuveritelne...2 tyzdne sa asi neumyvame. Pani plynari odchadzaju a pani Maria sa vracia na slovicko.

Uz z postele pocuvame jej diskusiu s Veronikou. Uz dlho som nepocul niekoho tak krasne argumentovat. Veronika to mysli uplne vazne a vsetci ju chapu. Odhaluje celu svoju dusu a ukazuje strach...Varuje, prehovara jasnou recou. Klobuk dole... To by ste, ale museli poznat pani Mariu. Ta si melie dokola svoje. Uz davno som k nej stratil respekt. Dvere opusta so slovami: "Ved tu uz tolko rokov zijeme"...

Agnieszka retrospektivne pridava riadnu davku cierneho humoru. Ma cierne vlasy, oblecene cierne saty a presvedcivo gestikuluje. U Veroniky to vyvolava usmev a nasledne zamyslenie. Vsetci zacinaju uvazovat o odchode...Nebojte sa...do ineho byvania.

Co noveho v nasej veselej domacnosti?

2007-12-09T00:38:00.000-08:00

Teda veci sa deju...Ked som tu pisal naposledy o 2.poschodi domceku na ulici Hraskovej 22 bolo to skor v negativnom, uvodnom slova zmysle. Mnohe sa vsak za tie 2 mesiace co sme tu presunulo z kolaji ciernych do pokojnych ciest vzajomneho spolunazivania.

Najprblomatickejsie duo, Daniel&Aska opustili byvanie. Daniel prijima teraz velke porcie chladku a Asku este z casu na cas stretavame a vymenime si zdvorilostny pozdrav. Ich miesto bolo vyplnene sympatickymi studentkami ukrajinskej filologie, Magdou a Veronikou. Atmosfera sa od toho casu zmenila z mrznucich susedskych vztahov na prijemne teplo niecoho co sa da snad nazvat domovom. Veronika si pomerne rychlo porozumela s gitaristom Arkom. Tak si na nasom poschodi ziju uz tri pary. Treba podotknut, ze jeden, Agnieszka s Marekom su uz od dvoch rokov manzelmi.

Ti dvaja su alternativou samou o sebe. Uz ich svadba bola maximalne netypicka. Ziadne biele krasne saty nevesty, ci elegantny oblek zenicha. Naopak, nevesta cela v ciernom a zenich v beznej kosielke... Nepoznam vela ludi, ktory by po svadbe volili cestu zitia v zdielanej domacnosti. Treba vsak podotknut, ze oni su spokojni a citit z nich stastie. Vyraznejsie to bolo citit tento tyzden, ked im po dlhom case cakania vysla kniha. Obidvaja sa smiali, ze sa jedna o nieco, co ani sami nenapisali. Preklad versov srbskych autorov Vojna a MP3 ma na svedomi zenska polovicka a ilustracie pridala ta muzska. Obaja sa realizuju aktivne v oblasti kultury. Prednedavnom sme navstivili jedno podujatie, kde mali priestor na prednes svojich spolocnych versov. Ja som aj napriek progresu v uceni sa polstiny bol skor pasivnym posluchacom a vnimal som ludi spoza mojej steny ako tam expresivne vyjadruju svoje pocity.

Vrasky na cele nam tu robi hlavne majitelka domu, pani Maria Lamers. Najnovsim problemom je plynovy kotol v kupelni na ohrievanie vody. Ked sa clovek chce z casu na cas vykupat musi brat do ruky noz a tlacit asi 5 sekund na kovovy spinac, aby nasledne nastal vybuch plamena, ktory casami vyslahne aj mimo otvoru. Veronika trocha maluje certa na stenu a tvrdi, ze pani Maria si nic neuvedomi az do chvile ked sa niekomu pritrafi nieco zle. Priznavam vsak mierny adrenalin. "Kazdodenne cakanie na plamen". Nikomu neodporucam byvania, kde je majitelom umelec.

Jeden mensi uraz sa mi stal dnes rano pred siestou. Asi som clovek "urazonachylny". Siel som na rannu potrebu este v polospanku. Ked som chcel za sebou zatvorit dvere do toalety tak som nimi trhol a zabudol som zo skary vytiahnut svoj palec na lavej ruku...Bolelo to...Teraz mam prvykrat v zivote nechet asi v 4 farbach a palec mierne paralizovany. Tak mi vsak treba... v spanku sa na zachod nechodi a radsej treba vydrzat do prebudenia... Teraz uz prebudeny som a chystame sa pozriet solnu banu vo Wieliczke. Dufam, ze ma dnes cakaju uz len same dobre veci. : )

Uctovnicke poviedky III.

2007-12-07T10:27:00.000-08:00

Kedysi v skole sa pisavalo na tabulu: "Dnes je sviatok Mikulasa, neuci sa, neskusa sa", pomyslela si Kasia. Len skoda, ze to neplati aj v praci...Kasia bola opat raz v zhone. Predosly vecer stravila prijemnym rozhovorom so sympatickym Spanielom na kave v jednej milej kavarnicke na Kazimierzu. Vecer sa trochu pretiahol a rano nebolo mozne len tak zanechat vyhriatu postel. Kasia vbehla do svojej kancelarie, aby si vzapati uvedomila, ze ma stretnutie. Elegantne sa otocila na opatku svojich vysokych ciernych ciziem a utekala o poschodie nizsie.

Medzitym uz ostatni veselo "mikulasovali". Odhalenym Mikulasom sa stala Aska, ktora sa rano poponahlala do prace a vsetkym na stolik polozila cokoladoveho Mikolajka. "Kto to tak mohol byt?", pytala sa zvedavo Ola. "Asi je to firemny darcek", odpovedala jej Karolina. "Co si myslis ty Aska?". "No, ja som ho rano stretla", vyhrklo z nej nesmelo, pricom sa jej zacervenali licka. Vsetky tvare usmevom podakovali. V tej magickej chvili prichadza do prace Nikola. Zavesi si svoj cierny kabat a z kuchynky si berie bielu misku. Z tasky, kde ma svoje veci na futbal vytahuje dve balicky vyberovych keksikov. Prechadza sa a vsetkych nuka: "Vdaka", odpovie mu Aska, aby jej vzapati doslo. "Ved on ma dnes meniny". Spolu s Karolinou sleduju jeho kroky po vedlajsej miestnosti, aby mu pri tlaciarnach popriali vsetko najlepsie.

Kasia sa vracia zo schodzky a zacudovane sa pyta: "Heeeej, preco maju vsetci Mikulasov, ja nic a Nikola dvoch a k tomu este kopu sladkosti?". Talian sa len potmehucky usmieva a tesi sa, ze opat mozu Kasiu trochu ponatahovat. "Preco si opat taka nervozna?". "Kazdy ma to, co si zasluzi". Kasia peni a ostatnym sa od smiechu tazko koncentruje na pracu. Nikolu tato hra zjavne bavi a provokativne si zaklada dvoch cokoladovych Mikolajkov do vnutorneho vrecka svojho znackoveho saka. Hra tychto dvoch nema konca.

Konecne prichadza vytuzeny cas obeda. Ola vyzyva vsetkych na pochod do jedalne. Ada a aj Nikola jej vyzvu prijimaju, ale Przemkov cas este nenastal. "Pojdem neskor, odkazuje" a zamyslene hladi na zlozite vyuctovanie. Mozno sa prida neskor ku skupinke B, ktora chodi vzdy o nieco neskor. Cas jedenia sa v kancelarii akosi rozlozil na dve casti. Najprv chodi Olina skupina a neskor skupina Pauliny. Przemek tu tvori akysi nezavisly prvok, ktory je akousi obojzivelnou prelinaciou podskupinou. O pol jednej sa Paulina a spol. zbera na obed. Jej veduca spolu s Viliou a Justynou uz nervozne stepuju pri vychode. "Kde je Basia s Dominikou"?, pyta sa Justyna. "Ved sme predsa boli dohodnute, tak kde sli", dodava Paulina. Ich zenska jednota im vsak nedovoli vychutnat si obed bez casti svojej svorky. Po 5 minutach sa stratene ovecky vyrutia spoza rohu a rychlym krokom smeruju ku zvysku. Mierne previnilo sa ospravedlnuju: "Sorry, boli sme na wecku"...

Nikola s Kasiou sa podpichuju aj na obede. Vlastne tu si to uzivaju uplne najviac. "Preco stale sedis oproti mne, Kasia?". "Ja... to ty si stale sadas oproti mne". Ola ich vztah nenazve inac, ako laskou. "Si uplne odporna, ked jes" Vsetko co si das na tanier, sa vala po zemi alebo po tebe". Ani jeden z nich obed nikdy nedoje. Vzdy zostanu pri polozjedenych tanieroch a ustach skor plnych dotazov na toho druheho ako jedla. Po obede travi nasa dvojica cas tym, ze sa dobera, ktoreho meno je odpornejsie. Po dlhych debatach to vyznieva uplne veselo. Volat sa Katarina Vrana alebo Mikulas Skvrna nie je dvakrat lakave.

Poobede boli vsetkych hlava. Tym viac, ze sa stmieva skor. Vsetci maju cervene tvare, oci podliate krvou a navonok sustredene pohlady. Kasia dava najavo svoje negativne pocity, naco ju Nikola upozornuje cuknutim a slovickom "Wronka". Aska sa vracia po dlhej debate so sefom a na jej tvari vidiet tiez unavu. Hodiny sa blizia ku piatej a kancelaria sa pomaly vyprazdnuje. Przemek sa este trapi a radi Katke ako spravne postupovat pri slovenskych vydajoch. "Zajtra mi dovysvetlujes, idem uz domov", zastavi jeho snahu o predanie vedomosti. O pol siestej je v kancelarii uz len Aska. Pozera sa striedavo na monitor a na prazdnu miestnost pred sebou. Dokoncuje pracu a hasi svetlo za sebou...

Uctovnicke poviedky II.

2007-12-04T10:44:00.000-08:00

"Tak a je to...Az ma z toho zapastie zabolelo", pomyslela si Paulina ked dopeciatkovala posledny prijaty doklad. Teraz uz len rozdat postu vsetkym dookola a moze sa vratit na svoje miesto a dat si do usi svoje biele sluchatka. Hudbu Paulina miluje...Je predsa spojena s tancom, ktory dal v zivote Pauline uz tolko vela. Prave na neho mysli, ked vyuctuvava kopy vydajov svajciarskych pracovnikov: "Ti Svajciari su hadam vsetci zamestnani ako vydavkotvorci", preblyskne jej myslou.

Dnes je predsa len v praci trosku veselsie. Basia ma meniny a priniesla kopec sladkosti. Vsetci sa predieraju sami ci v dvojiciach k Basinemu stolu zlozit gratulacie. Gratuluje sa v polstine i anglictine. Ako posledny su na rade Nikola s Kasiou. Kasia objime oslavenkynu a Nikola pridava bozteky na licka. Rano je skutocne vesele a sladke. Podlaha je pocukrena a posiata odrobinkami od skveleho rohlicka s levkarovou plnkou.

Ada preziva tieto dni o nieco intenzivnejsie. Predsa len je na to dovod. Po vyse roku meni zamestnanie. Prijima nove vyzvy a odchadza inam. V jej hlave sa deju rozne veci a nadeja sa, ze ludi ktorych si natolko oblubila bude stretavat. Jej navonok pokojny vyraz skryva vnutorny, rozvijajuci sa nepokoj. Je prilis zodpovedna nato, aby to tu mohla nechat bez toho, aby zo seba vydala maximum. Chce posunut vedomosti dalej. Ada sa zdviha z pohodlnej modrej stolicky a odchadza do archivu. Prechadzajuc okolo sa usmeje na Olu.

Ola je dnes stastna. V januari odchadza na dva tyzdne do Finska. Je celkom rada, ze zmeni ovzdusie a mozno tiez stretne muza svojho zivota. Fini su predsta velmi obstojni muzi. Na muzov nema Ola stastie. Ma uz skoro tridsat, ale toho praveho este nestretla. Europu uz prebrazdila hore dole, no stale ostalo len pri platonickych a nenaplnenych vztahoch. Ola casto mysli na krasu a zmyselnost: "Ola mozes?", oslovi ju Nikola taliansky a prebudi zo sladkeho rozjimania.

Przemek sa dnes nijako skvelo neobliekol. Rifle mu siahaju akosi vysoko nad pas a vo veste a koseli vyzera skor ako student sedemdesiatych rokov...A on taky mozno aj je. Este stale cerpa energiu z vikendoveho pobytu v Beskydach, kde spolu s kamaratmi stretli skupinu studentov geodezie. Nahriate hriane vinko ho tam nakoplo dokonca k tancu s mladymi studentkami. Pri pomysleni na ten cas sa mu uctuje s blazenym pocitom. Len keby sa tak nemusel trapit s madarskymi vydajmi, ktorym vobec nerozumie...Ale tie studentky.

Pri vstupe do kancelarie sa chichoce Aska s Karolinou. Posobia ako dievcata zo strednej a pritom tu nad vsetkym dohliadaju. Lahky usmev im nemizne z tvari v ziadnej chvili. Karolina sa smeje tak vyrazne, ze vsetci maju pocit, ze sa zadusi. Aska sa radsej vzdiali do vedlajsej miestnosti. Pocut pipnutie chipovej karty a prichadza pan "postar". Pocastuje sa kolacikom a zlozi poklonu pekne oblecenej Ole. Stol je opat plny zltych obalok...

Uctovnicke poviedky I.

2007-12-02T02:02:00.000-08:00

Kasia vystupila z elektricky a rychlym krokom zbehla do podchodu. Jeho tmave mury uz ani nevnimala. Bola to len chvila a uz si ani neuvedomovala jeho zapach. O par sekund uz bola znova na dennom svetle. Davala si pozor aby sa neposmykla. V kabelke cestou hladala svoju cipovu kartu, predbehujuc chodcov. Kasia pracovala na stvrtom poschodi obrovskej firmy. Uz si ani sama nepamata ako sa tam vlastne dostala. V jeden pochmurny den pred pol rokom jej zazvonil telefon a pozvali ju na interview. Ponukli jej pracu spojenu s portugalskym jazykom, co bol tak silny element majuci miesto v jej srdci, ze si ani neuvedomila, ze bude robit uctovnicku.

Na Kasinom stole bol neporiadok. Vsade rozhadzane vyuctovania. Kasia bola nervozna. Az prilis si uvedomovala, ze ju to nenaplna. Ani v kutiku svojej osobnosti sa necitila ako uctovnicka. Zdviha telefon a vola priatelovi do Portugalska. Na jej tvari sa nahle objavi usmev a bezstarostne sa rozprava o zivote. Po zlozeni sluchadla sa obracia na Nikolu: "Nikola ideme na kavu?". "Pockaj sekundu", odpoveda Talian. Kasia ma Nikolu rada. Paci sa jej jeho muzske telo, jeho prirodzena elegancia a ironicky humor. Sama nevie, ci by sa do nej bol niekedy schopny zalubit. Asi je to bezpredmetne, kedze ma priatelku. Ich vztah je vsak urcite specificky. Ved to bola prave ona, ktora ho v nepritomnosti sefky uviedla do firmy. Bola to ona, ktorej srdce ako prve zaplesalo, ked ho zbadala ako caka na recepcii, kym sa ho niekto ujme. Ona ma nanho najvacsie pravo, keby mu nedajboze nieco nevyslo v sucasnom vztahu.

Na kavu chodia zasadne na druhu stranu stvrteho poschodia. Obaja su si vedomi, ze ta kava je odporna. Je to vsak unik. Unik od hrby papierov, zvuku tlaciarne, monotonnych zvukov klavesnice. Nikdy sa spolu nerozpravali celkom vazne. Udrzuju si lahkost humornej konverzacie

a navzajom sa podpichuju. Clovek by povedal, ze si nebudu mat co povedat. Napriek tomu si vyhovuju.

Je 9:15 a do prace prichadza Przemek. Dole pred firmou zaparkoval svoj hraskovy Matiz a vybera si svoju cipovu kartu. Prichadza do kancelarie. Usluznym pokyvom hlavy sa zdravi supervisorke a sada na svoje miesto. Cerven v jeho tvari prezradza mierny pospech. Zapina pocitac, pretiera si zaspane oci a svojim nie prave najprijemnejsim hlasom sa prihovara Ade: " Poslali uz vsetky zaznamy zo Slovenska?". " Przemku vidim to co ty, tak sa prosim pozri na mail". Przemek citi, ze Ade uz trocha lezie na nervy. Nevie si vsak pomoct. Rad veciam rozumie a vela sa pyta. Koncentrovane sa pozera na obrazovku. Obrucok na jeho ruke na chvilu oziari luc slnka. Przemek si este raz pretrie oci az mu vidno jeho krvave viecka. Ziadny zaznam neposlali, tak mozno neskor.

S usmevom sa vracia Kasia s Nikolom. Rychlym tempom akoby sutazili, kto je rychlejsi vtrhli dnu. Ich smiech sa nahle meni na vazne tvare. Ola sa prihovara Nikolovi po taliansky. Nik iny im nerozumie, a tak mozno tazko usudzovat predmet ich diskusie. Za chvilu sa vsak obratia ku svojim monitorom a Nikola berie do ruky sluchadlo. "Ciao, es Nikola de Krakovia", prihovara sa Talianovi, ktoreho fotku ma zobrazenu na monitore. Nasledne presuva krabice, kde hromadi svoje zaznamy a patra po nejakom vykaze. "Nikola". Prihovara sa mu supervisorka, ktoru kazdy vola Asia. "Pamatas si, ci sme uz vycistili ucet zavazkov voci Citibanku?", pyta sa ho v anglictine. Nikola vytahuje zaznam a kontroluje ho.

Cez okno vidno dym. Vyzera to akoby malo vsetko zhoriet do tla. Kudle dymu sa miesaju s modrastou oblohou a vidno letiet krdel havranov. Vchadza skupina auditorov. Ich zraky su koncentrovane na ulohu dna. Z ich ust nepocut pozdrav. Prvy vytahuje kluce a ostatni ho nasleduju do miestnosti bez denneho svetla. Kontrola dnes opat potrva do neskorych nocnych hodin. ..Oproti nim prichadza asi 60- rocny pan. Pred sebou tlaci vozik a usmieva sa na starsiu pani sediacu celkom vzadu. "Tak komu to dnes pripadlo?", pyta sa. Hrba posty caka na vsetkych, no len jeden to musi otvorit a vsetko opeciatkovat. Dnes vyslo na Paulinu. Je si toho vedoma a uz sa presuva k poste, pytajuc sa kde je peciatka s datumom. Najblizsiu polhodinu bude vsade pocut tlmeny zvuk peciatky...

Sluzobny vylet do Prahy

2007-12-02T00:45:00.000-08:00

Vonku je zamracene. Trochu nevhodne pocasie na nedelu. Pozeram sa von oknom a vidim okolitu zastavbu, stromy a rozne druhy vtakov hladajucich potravu, ci mozno partnera na tento nie prave vludny cas. Vietor kolise stromami, z kominov vychadza prvy dym dna. Je nedela rano a ja sedim v nasej izbietke v Krakove. Ania prave isla robit hostessu do TESCA. Zohnala si pracu na vikend a bude prezentovat zname polske pivo Ziwiec. Mozno, ze ho uz mnohi z Vas ochutnali. Ja si netrufnem povedat ake je, pretoze si jeho chut nepamatam. Pamatam si vsak par veci z mojich poslednych dni o ktorych tu chcem napisat.

Prva sluzobna cesta

Vyslali ma na moju prvu sluzobnu cestu....Bol som v Prahe. Vsetko sa to zomlelo akosi rychlo. Dovodom tej cesty boli problemy so zauctovanim mnohych pripadov z ktorymi sme si nevedeli uz asi od jula dat rady (ja pracujem od konca oktobra). Mnozne cislo pouzivam kvoli tomu, ze som tam bol s mojou kolegynou Kasiou Wronskou. Vybrali sme si let, hotel a takto pred tyzdnom aj leteli. Mal som problem, ci tam vobec pojdem. V Krakove som totizto niekde stretol virus, a tak som dva dni lezal, bluznil, potil sa a premyslal nad hocicim. Nakoniec mi moj organizmus dal zelenu. Boli to zvlastne pocity. Dovtedy som bol zvyknuty lietat nizkonakladovkami, a teraz som pri sume za moj let do Prahy a spat zostal trochu zarazeny. Nic to vsak. Letel som i so zarazenim a za hodinku som uz vystupoval v Prahe. Nasledne taxik do hotela Ibis. Vsetko to bolo take "tehdy po prve". V Prahe sme ostavali dva dni. Za ten cas nema clovek vela casu, aby pocitit atmosferu mesta, preniknut do jeho tajnych kutov a nacriet do hlbokych studni kultury. O to viac ak je tam pracovne, za ucelom skolenia a preberania zlozitych uctovnickych pripadov. :). V nedelni vecer som i tak vyrazil do ulic, stihol troska zabludit a stretnut sa s kamosom Rastom. Matka priroda mi pridala k mojim povahovym crtom zvedavost, so stupnom nadmerna. Ked som cakal na Rasta na vrchole Vaclavaku sledoval som pohyb okolitych ludi. Doslova sa to tam hemzilo vsakovakymi nepokojnymi ludmi... asocialmi hladajucimi cosi na uspokojenie. Moje pohlady sa v istom momente stretli s jednym chalanom, ktory okamzite zamieril smerom ku mne. "Co tady delas?"Nechces neco koupit?" Zneli jeho dve rychle otazky. Po mojej negativnej odpovedi sa vratil na svoje miesto pri McDonalde a i nadalej si obzeral okoloiducich. Jeden Rom tam nervozne zhanal peniaze. Obok ho cakala skupinka znamych, veriaca v jeho schopnosti. Nepodarilo sa mu ,docasu co som tam stal, zohnat nic. Bol to pre mna smutny uvod do Prahy. Po prichode Rasta sme sa zamierili na ceske pivko. Ked sme si tak kracali ulicou, zastavila nas jedna mlada Romka s otazkou v anglictine ci sa nas moze nieco spytat. Jej otazka bola, ci nechceme baby. Viac krat sme jej opakovali, ze nie. Bola neoblomna. Snazila sa nas prehovorit dotykom i vymenovanim celeho repertoara sluzieb jej lokalu. Pomohol az prechod na slovencinu z coho po poslednom vykriku : "Vy nechcete holky kluci?" nabrala opacny smer. Praha mi tak v priebehu necelej hodinky odkryla dve veci, ktore su v nej pritomne a na ktore asi nemoze byt prave pysna.

Philip Morris v Prahe je na Karlovom namesti. Prenajima si styri najvyssie poschodia v presklenej budove. Najzaujimavejsie je samozrejme na samom vrchu. Odtial vidno Prahu ako na dlani. Ten vrch sa vyuziva ako rokovacia sala a verim, ze sa tam rokuje prijemne. My sme zial boli pocas nasho pobytu lokalizovany o par poschodi nizsie. Nasa hlavna komunikacna osoba v Cechach Vierka nas prijala, pohostila a vysvetlila par zakladnych veci, ktore boli pre mna nove a pre Kasiu staronove. Potom sme zacali uz rozoberat tu hrbu zlozitych pripadov a hladat moznosti co s nimi. Ja som sa tam citil prinajmenej trocha strateny. Casami som sa dokonca pristihol ako hram hru na mobile zatial co Vierka patra po rozuzleni. Nemal som vsak k tomu vazne co povedat, a tak som vedome cuvol do svojej ulity. Na druhy den som dostal aj trochu pracu s uctovanim, co som uspesne zvladol a este radsej som bol, ked sme uz skoncili a opustali to miesto. Akosi som si s nim neporozumel. Skoda, mozno nabuduce. Ak nejake nabuduce bude. Po vypusteni na cerstvy vzduch som este stihol nakupit par malickosti a urobit tri zabery, aby sme nasledne uz bezali na letisko a cakali na nas nocny let do Krakova. O 11 v utorok sme dorazili. Mna nasledne dorazili na Krakovskom letisku, ked tam polhodinu prezerali moj pas. Co uz, akosi som sa zmenil od 16 rokov. Vyvoj u mna zanechal nejake stopy. Po polnoci som bol v posteli a na druhy den opat v mojej praci. Zdalo sa mi akoby som v Prahe ani nebol.

Nic to, v zivote sa nam toho nazda...

Takto si tu zijem...

2007-11-13T12:56:00.000-08:00

Je utorok vecer. V sobotu som pozeral film Wtorek (pre tych ktorym by nedoslo utorok v polskom jazyku). A kedze som nebol taky zasadovy, ze si ho pozriem prave v utorok, mozem tu cosi napisat. Par viet, zapiskov z mojho veseleho zivota v krajine, kde teraz prebyvam, v Polsku.

Cas tu plynie ako voda, napr. rieky Visly nad ktorou sa prevazam kazdy den tam a spat cestou do a z mojej prace. Dnes by som Vam chcel napisat trochu o tej praci, ale pridam aj ine veci zo zivota v nasej domacnosti, ci kazdodennej polskej reality.

Praca slachti

S tymto a s inymi pozitivnymi kredami som nastupoval do prace uctovnika vydajov pracovnikov z oboch stran rieky Moravy 29.oktobra rano. A este stale som pozitivny a spominam si na tieto hlboke pravdy. Nie je to az take, ze by som tu zdeloval spravu :"Praca ma bavi a naplna, je mojim zivotom", v kazdom pripade vsak ani nemam v zaujme vysielat signaly SOS. Ved predsa som bol na vsetko vopred upozorneny. Na monotonnost, automatickost, sedavu poziciu i moznost poskodenia zraku. Vo vsetkom mali pravdu. I ked zrak si znicit nenecham a pravidelne jem mrkvu. Babka mi vzdy vravela, ze to pomaha a ja jej bezhranicne doverujem.

Zatial to v praci vyzera tak, ze najprv sedim, potom zauctujem vydaj (za predpokladu ze viem ako a poznam odpovedajuce cislo uctu), potom sa postavim a prejdem priblizne 7 m dlhu vzdialenost ku tlaciarni. Nasledne vezmem vytlaceny dokument s vydajom a vratim sa na moje miesto po tej istej drahe s malymi odchylkami. To je Variant A, Ceska republika. Variant B, Slovenska republika zatial vyzera tak, ze sedim, pocuvam hudbu a kontrolujem, ci moji krajania poslali spravne vyplnene Zaznamy o prevadzke vozidla (sluzobneho) na ucely predaja nasich produktov, cize cigariet. Je to pohoda. Vraveli vsak, ze bude tazsie, a tak im verim. Zajtra mam svoj prvy trening, na system SAP, v ktorom uctujeme. Vraveli, ze je to zbytocne, ale tentokrat neverim.

Dnes nas v praci zaskocila sefka celeho nasho useku financii, ked nas volala na prednasku vysledkov Philip Morris v Polsku ako aj vo svete. Nikto o tom nevedel, ale vraj o tom prisiel mail. Najprv to kazdy ignoroval, ale potom volala supervisorke, tak sme tam sli. Dozvedeli sme sa mnozstvo faktov. Mili moji, pracujem pre najvacsiu tabakovu spolocnost na svete. Sme najvacsim vyrobcom spotrebneho tovaru na svete. Akosi vsak na to nie som pysny. Dufam je to normalne. Bola to vcelku zaujimava prednaska s mnozstvom faktov, ktore som uz vacsinou zabudol a s ukazkou par propagacnych akcii (reklama tabakovych vyrobkov je v EU "zakazana"). Je to vazne silny business, ktory stoji na ludskom pozitkarstve, slabej voli, zavislosti a inych zlozvykoch. Zatial vsak nemam dovod nejako si to brat k srdcu, slobodna vola tu podla mna obmedzovana nie je. A tak si chodim veselo do prace, kde mi cas leti vazne rychlo.

Praca vo Philip Morris ma mnozstvo vyhod. Hned v prvy den mi dali taky zlty kluc, za ktory mozem pit kavu (ktoru nepijem), caj, mlieko a ine napoje z automatu uplne zadarmo. No nie je to skvele? Pre zamestnancov su vytvorene skvele podmienky na sport. Zatial chodim dva krat v tyzdni plavat, ale chystam sa aj na futbal a volejbal. Zdarma je tiez posilovna, vodny aerobic, fitness, prip. ine sporty ak pride navrh od zamestnancov. Casom mi mozno nieco napadne. Tiez sa chystam na jazykovy kurz. Mozme si zvolit jeden jazyk. Tak prosim poradte mi ktory. Blizko mame vsekovakych lekarov. Ja sa chystam navstivit zubara v piatok. Dufam si porozumieme.

Byvanie

Trochu sa nam tu zmenili pomery. Ked som minule pisal o Danielovi a Aske, ze su nezvestni a patra sa po nich, tak je vraj uz vsetko vyriesene. On uz sedi a ona je v poriadku. Je to zvlastny a pre mna nepoznany pocit. V kazdom pripade sa atmosfera od ich odchodu zlepsila. Prisli na miesto nich dve mile dievcata, ktore studuju cosi spojene s Ukrajinou (asi filologiu a kulturologiu). Arek i nadalej hra na gitare, aj teraz ho pocujem ako si vedla brnka. Marek pracuje stale v reklame. Ukazalo sa, ze predtym pracoval na stavbe, ale absolvoval pad z velkej vyske, co ho nastastie stalo len zlamanu ruku a stop pracam vo vystavbe. Uz sme sa zapriazdnili aj s Agnieszkou. Je filologickou jazyka srbskeho a venuje sa prekladom. Obaja s Marekom pracuju tiez trocha v kulture a akurat v sobotu organizuju jedno vystupenie, tak sa tam vsetci chystame na reagge rytmy. S Aniou vychadzame uplne super a sme stastni. :)

Nestastie mi sposobuje majitelka byvania. Pani Maria je proste umelkyna. A ti vacsinou nemaju cas na veci pozemske. Strasne vela veci je tu zanedbanych. Spravil som si uz ich zoznam a chystam sa na polsku konverzaciu. Ma to 8 bodov. Vyprovakal ma neporiadok na nasej chodbe, ktora vyzerala ako cesticka v ihlicnatom lese. Ked som sa snazil zohnat vysavac u nej (byva nad nami) nepochodil som ani na tri krat a narazil na odpor jednej jej dcery. Tak som je bol nuteny volat (koncertovala), a vysvetlit situaciu. Tvrdila, ze su predsa 3 vysavace o poschodie nizsie. Ukazalo sa, ze sa pomylila len o jeden, zial ani jeden z tych dvoch nefungoval. Nebolo sa co cudovat, boli to asi prve ruske prototypy. Tak som si vydobil vypozicanie toho jej. Ta je vydarena dcera mi zakricala nech vysypem potom vrecusko. Tak som to robil (nebolo totiz papierove) a cela ulica zalahla prachom. Dnes som spravil caj, ze si ju pozvem na kus reci (nefunguje kabel na internet, par svetiel, zasuviek atd), ale mala co ine ako koncert. Nic proti jej umeleckej cinnosti, ale dake zodpovednosti predsa len mame. V kazdom pripade je to tu vesele.

Polske sviatky a par zvyklosti

Poliaci maju v priebehu prvych 11 dni Novembra (Listopada po polsky) hned dva sviatky. 1. slavia rovnako ako my Sviatok vsetkych svatych a 11. Sviatok znovuziskania nezavislosti po 123 rokoch. Ak je Polsko povazovane za katolicku "velmoc" musim potvrdit, ze v prvy novembrovy den sa to na uliciach len tak hemzilo ludmi pripominajucimi si tento krestansky sviatok. Vsetci mierili na cintoriny a policajti volno urcite nemali. Cintoriny su v tych dnoch plne nie len pribuznych a znamych zosnulych, ale aj predavacov. Poliaci maju vstiepene geny obchodnikov a predavali sviecky, vence a ine "hrobne doplnky" od vymyslu sveta a vo velkych kvantach. Vyzerali, ze im to vcelku ide. Nasli sa aj stanky s klobasou a obcerstvenim. Mame sa veru co ucit, i ked sa mi to vobec nepacilo.

O 1o dni sa slavil 11. November. Padal sneh a fukal silny vietor. V tento den roku 1918 v case, kedy sa menila cela mapa Europy sa Poliaci vymanili zo vsekovakych rusko - prusko - rakuskouhorskych pazurov a vratili sa k nezavislosti. Slavili to aj na namesti v Krakove...spevom. V radiu sme pocuvali mnozstvo pronarodnych piesni z ktorych vyzarovala sila, nepoddajnost, radost i nadej. Tu dostali Poliaci po volbach, kedy sa porucala pravica maleho skaredeho Jaroslawa Kaczynskiego a nastupila proreformna strana Platformy obyvatelstva Donalda Tuska. Narodna hrdost je v Poliakoch pritomna a bolo to citit.

Niektore veci ma tu zarazaju a nazyvam to osobnym kulturnym sokom. Spomeniem dve veci. Kychanie a pripijanie si. Ked si doma kychnem, vacsinou pocujem slovko nazdravie. Ked si kychnem v Polsku nepocujem nic okrem svojho kychnutia. Mam vraj este stastie, lebo tu vraj aj zvyknu vynadat, ci ich nahodou nechcem nakazit. A to si vobec neuvedomuju to riziko, ze pri kychnuti sa nachvilu zastavi chod srdca. Ked si tu strngate nik Vam nepozera do oci, a to zdravie praje bohviekomu. Poliaci asi radi holduju alkoholu a tak sa pri tom strngani pozeraju skor do poharika. Ale nebojte sa, uz ich ucim dobrym mravom.

Je uz po jedenastej a ja uz musim ist spat. Ved zajtra zacinam dalsi den. Rovnako ako my vsetci. Verim, ze Vam ako aj mne prinesie vela dobreho. A tomu treba verit. Kazdy den treba premyslat nad pozitivnymi vecami, nech sa uz deje cokolvek.

Sportova sobota v Starej Lubovni

2007-11-13T11:26:00.000-08:00

V jednu peknu sobotu som mal narodeniny. Nie, necakam ziadne dodatocne gratulacie J. Mamka mi okrem super torty a dalsich milych prekvapeni pripravila tiez darcek v podobe narodeninoveho hrabania v zahrade. Spolu s Anjou sme sa do toho po vybornom obede pustili s vervou. A vobec nebola nuda.

Na zapas totiz nastupilo muzstvo futbalistov FC Goral Stara Lubovna. V nasom malom mestecku mame tu vyhodu, ze komentar zo stadiona znie siroko daleko do okolitych poli a obydli. Pri hrabini sme tak mali tiez „live football”. Po hudobnom uvode skupiny „Elan” sa rozhovoril miestny futbalovy hlasatel. Predstavil zakladne udaje v suvislosti so stretnutim a uz uvodom sa vo velkej miere venoval prosbam o disciplinovane spravanie starolubovnianskych futbalovych fanusikov: „Prosime Vas v mene organizatorov stretnutia, Slovenskeho futbaloveho zvazu o disciplinovane spravanie, o nenadavanie a nepouzivanie vulgarizmov na rozhodcov a hostujucich hracov. Takymto spravanim ste nasmu klubu v minulosti sposobili uz mnozstvo problemov”. Tazko mi bolo v tej chvili sudit, ci si „skalni” vzali k srdcu.

Nase muzstvo zacalo dobre a uz v 10.min sa ujalo vedenia. Hned sa mi hrabalo lahsie. Nasledne vsak uz dalsie goly napadli. Hlasatel sa vsak i nadalej musel venovat upozornovaniu k slusnemu spravaniu. „Este raz prosime divakov o sportove chowanie smerom k hostujucim hracom. V opacnom pripade budu nutene zasiahnut bezpecnostne zlozky”. Odpovedou bolo zborowe skandovanie popularneho slovenskeho vulgarizmu koko... vo viacerych opakowaniach a zvysujucej sa intenzite. Hrabanie sme skoncili este pred koncom stretnutia, ale na upozornovani a napominani sa nic nezmenilo a hrala sa stara obohrana pesnicka. Stretnutie sme ako som sa dozvedel neskor vyhrali 1:0 a divak si ho „uzil” nie len po futbalovej stranke.

Nabudeny sportovou atmosferou zo zahrady sme sa vo veselom duchu pobrali na basketbalovy zapas nasich muzov proti Presovu. Skalni z futbalu tam neboli, ale par ludi si cestu pod vysoke kose predsa len naslo. Urovnou vsak zapas urcite nenadchol. Aj tak vsak nebola nudza o vtipne poznamky divakov podporene humornym komentarom mojho otca. Najvacsi usmev na tvarach nam obstaravala za nami sediaca pani so svojim synom. Predpokladam, ze doma dlhe hodiny trenvali svoje vykryki najma pri superovych trestnych hodoch. Hlas tej pani kriciaci „Nevieeee” podporeny vykrikom jej syna „neeeeeda” si budem dlho pamatat. Nasim chlapom to vsak velmi nepomohlo i ked snaha sa upierat nema. Na vyzretejsi Presov to vsak nestacilo.

Lubovna tak mala v ramci kolektivnych sportom na moje narodky bilanciu 1:1 (vitazstvo : prehra ci obratene) a lubovnianski divaci si opat pochutili a preverili okrem svojich hlasiviek a ruk tiez siroky slovnik svojich negativizmov a vulgarizmov. Pretvorit mysel fanusika je asi tazke. Tak ci onak treba byt vdacny aspon za trochu sportu, ktory sa v nasom meste deje. Vdaka.

Úvodné lekcie života v Poľsku

2007-10-24T12:29:00.000-07:00

Pamätám si na časy, keď som ešte ako malý chlapec spolu s rodičmi pomerne často cestoval na nákupy do Poľska. Pamätám si tiež ako som to nemal rád. Maľoval som si často predstavu, že nemám rád tú krajinu, ľudí, zápach... A teraz si tu sedím v jednom z Krakowských domčekov a uvedomujem si, že som na začiatku etapy môjho pobytu v detstve "nenávidenej" krajiny.

Od času príchodu prežívam pár menších šokov z ktorými sa chcem podeliť:

Bývanie a spolubývajúci

Naša misia hľadania bývania začala 2.októbrový deň. Po prvom neúspešnom pokuse sme si 3.októbra našli izbu v nenápadnom dome na ulici Grochovej 22 v časti Krakova zvanej Podgože. Nájom nebol na Krakov vysoký, izba vyzerala slušne. 8. sme sa definitívne prisťahovali. Postupne sme začali odkrývať nedostatky bytu, ako i charakter našich spolubývajúcich. Prvé dni sme strávili zariaďovaním kuchyne. Bolo to také zvláštne uvítanie, keď sme čistili skrinky po nejakej babke, ktorá ich zjavne dobrých 15 rokov nechala nedotknuté. Čistili sme piati. Bývame tu na na chodbe siedmi. Okrem nás s Aniou tu sú ešte dva páry a jeden chalan. Každý z tých ľudí je zaujímavý. Marek je pseudopoet a robí v distribúcii reklamy. Má dlhé blond vlasy a je typom plachého človeka s dobrým srdcom. Jeho priateľka Agnieška študovala na filológii srbský jazyk. Ona moc nerozpráva...o nej rozprávali, že má papiere na hlavu. Je milá a pekne sa usmieva. Arek je študent gitary na Akademii Muzycznej. Tiež má dlhé vlasy ako Marek, lež hnedé. Veľmi nám pomáhal a dával cenné rady prvé dni. Bývali tu s nami ešte "Daniel" s Aškou. Bývali kvôli tomu, že už asi nebudú. Dnes tu "Daniela" hľadala polícia. Buchol auto šéfa, má dlh a asi nemá na jeho splatenie. Vraj sa ani nevolá Daniel, ale Krzystof. Čert ho vie. On bol k nám milý, ale Anin ženský inštikt ho označil za nedôverčivého od začiatku. Môj mužský sa menil z času na čas. On má už 32 a dve dcérky z dvoch manželstiev. Aška má 20 a je to také vychudnuté dievčatko bez energie. Obaja pracovali v distribúcii reklamy a teraz sú nezvestní.

Práca

Keď som v minulosti uvažoval nad tým, čo by som nechcel robiť, učtovníctvo bolo niekde medzi víťazmi. Akosi sa mi však z tou krajinou a prácou zatiaľ darí. Idem totiž robiť účtovníka v Poľsku. Čerešničkou je, že pre jeden z najväčších tabakových koncernov na svete, Philip Morris. Otca Marlboro a LM. No nie je to veselé. Nastupujem v pondelok a budem zúčtovávať cestovné a náklady na zábavu pracovníkov v Čechách a na Slovensku. Idem do toho ako inak, pozitívne. Prinajhoršom začnem znovu fajčiť. Hádam ma v tom môj zamestnávateľ v ťažkých chvíľach podporí. Určite idem do profesionálneho prostredia plného naprogramovaných a uletených ľudí. Zajtra ma idú skontrolovať či som v poriadku zdravotne a potom im to všetkým ukážem. Držte mi palce

Doprava

...je v Krakove najhoršia akú som kedy zažil. Za všetko jeden príklad. Moje bývanie je za normálnych okolností 15 minút od centra použitím mestskej dopravy. Vybral som sa zameniť si do mesta peniaze a založiť konto v banke. Celkový čas od výjazdu z domu a návratu domov bol 3 a pol hodiny. Čas vybavenia formalít predstavoval 30 minút. Zvyšok som strávil v nekonečných zápchach. Nálada tu klesá pod mrazu. Hlavne keď Vám vonku prší a ľudia hromžia. Krakow je však rozbitý a jeden komplexne opravovaný dopravný uzol v meste si vyžiadava veľké dane. Kiežby sme sa presunuli už o pár mesiacov do budúcnosti. Vtedy to už isto bude tak krásne fungovať, že si poviem, že je to najlepšie miesto pre život. :)

Obchody

...sú tu otvorené takmer vždy. Dnešok čoraz viac mieri k dokonalej pohodlnosti a nakupovanie je jedným z jej základnych kameňov. Nechcem sa tu teraz rozpísavať o množstve gigantických centier, ale skôr sa pristaviť pri tých malých potravinových obchodíkoch. Oni sú tu totiž otvorené skoro vždy. Ja som bol odchovaný pri nich, že do dvanástej v sobotu a pekný víkend. A tu? Každý deň od 6 do 22. Nemás sa čo sťažovať, veď to mám do jedného takého 10 krokov. Škoda len, že na tých tetách predavačkách akosi vidno ten rozdiel. Prázdne tváre Vám automaticky podávajú Krakovský chlieb, či 10 vajec.

Na záver mojich top five :

Čo tu mám najradšej?

Vôňu smaženej cibule v našej kuchyni
Šprint na autobus cez križovatku
Podávanie lístka v autobuse cez 15 ľudí na skasovanie
Pivo Lech
Hlas už takmer bývalého premiéra "Jaroslawa Kaczynskiego"

Cesta domov

2007-09-13T03:00:00.000-07:00

Nemáte náhodou predstavu koľko trvá cesta domov lastovičkám, keď sa vracajú do našich končín z "teplých krajín"? Možno to znie ako otázka mierne "od veci", avšak vždy ma to zaujímalo a dobre by bolo vedieť, či to náhodou nestíhajú skôr ako ja pri mojej cesta z Mallorcy.

Prácu animátora v hoteli Playa Esperanza sme spolu s Anjou ukončili 4.júna. Nasledujúce ráno sme sa vybrali smerom do hlavného mesta ostrova Mallorca, Palmy de Mallorca. Poučený minulými skúsennosťami o odchode autobusov sme sa na zastávku dostavili o niečo skôr. Ono je Vám to s tými autobusmi na Mallorce celkom vtipné. Totižto na každej zastávke majú ten istý čas odjazdu. Slnko sa v ten deň na oblohu príliš nehrnulo, a tak sa väčšina turistov rozhodla vymeniť si pobyt na pláži za menší výlet. Po pol hodinke kedy sa dovalili akurát dve autobusy plné "ľudosardiniek" sme to radšej zabalili a pobrali sa skúsiť štastie so zdvihnutým prstom (na autostop). Po chvíľke nám zastalo auto a opustili sme miesto nášho pobytu. Ďaleko sme však nezašli a o chvíľu sme už znova škerili úsmevy na vodičov rôznych tvári, tvarov a pohlaví. Mali sme štastie. Mladá trojica (2 španielky a Ír) nás vzali až na letisko do Palmy. Náš let však bol až v nasledujúci deň ráno o 10, ale mali sme v pláne ešte nakúpiť v Palme čoto "potešenia hodné" domov, ako aj navštíviť centrálu našej agentúry a vypýtať si šek za posledný mesiac našej práce. Zostali sme zarazený, keď sme sa dozvedeli, že na letisku nie je žiadna úschovňa batožín a že sme odkázaný vliecť naše vaky aj naďalej zo sebou. "Ale šak nevadí, povedali sme si. Isto nájdeme čosi iné". Po neúspešnom pokuse na železničnej stanici sme však boli priklincovaní zistením, že úschovne batožín v Palme vlastne ani vôbec nie sú. Je to vraj kvôli pobytu nejakej slávnej osobnosti. V tej chvíle som mal chuť tej celebrite zlomiť nos. Šli sme však ďalej a vybrali si náš šek. Úsmev na tvári nám spravila aspoň teta účtovníčka nášho zamestnávateľa keď zrátala sumu 659+120 ako 799. Bohatší o 20 euro sme si sadli na kávu a malé pivo a trochu oddýchli. So zaťatími zubami, z ťažkych vakov, sme kúpili aj malé suveníry a pomaly sa pobrali na letisko bezbatožinového mesta. Našli sme útulne miesto a nepokojným spánkom strávili našu poslednú noc na Mallorce. Keď sme sa ráno zobudili, potešila nás informácia, že zo všetkých letov mešká len jeden...celkom dobrá úspešnosť... Len škoda, že to bol ten náš. No čo už, 2 hodiny hore dole. Šli sme teda do banky na letisku, že si premeníme náš šek na hotovosť. Ostali sme však zarazený, keď sme sa dozvedeli, že to v tej banke nepôjde hneď a že musíme čakať najmenej 3 dni. Poradili nám však, že máme skúsiť tú na ktorú bol šek vystavený. To by nám teda to meškanie padlo celkom vhod a stihali by sme otočiť ešte mesto, napadlo nám. Šli sme sa teda ukázať na check-in, kde ako bonbónik milého rána trochu zmiatli, keďže nevedeli nič o meškaní nášho lietadla. Všetky obrazovky na letisku však svorne tvrdili niečo iné. Na informáciach nám s miernou neistotou potvrdili, že náš let spoločnosti Wizzair má meškanie. Nervózne sme teda šli do mesta, navštívili banku a upaľovali späť. Obrazovka nás následne ukľudnila, keď tam svietilo, že naše meškanie sa ešte posunulo. Už naneštastie meškáme 4 hodiny. O chvíľu sa to posunulo na 5 a za moment dokonca na 6 hodín. No paráda, pomysleli sme si. Ako jediní aktivisti nášho letu sme boli celý čas pri informáciach a zisťovali, čo sa deje. Zaujímave je, že letiská fungujú len na systéme výmeny informácii o letoch pomocou akýchsi písaných správ (telečosi), a teda nie je možnosť telefonátu a zistenia bližších informácii. Tak sme si aspoň zistili informácie o právach cestujúcih pri meškaní lietadla dlhšom ako 5 hodín. Dozvedeli sme sa, že cestujúci má v tom prípade právo na občerstvenie, komunikáciu a v prípade, že ide o meškanie v noci aj na prenocovanie. Vybavili sme teda všetkých našim spolocestujúcim občerstvenie. Občerstvenie sme mali na termináli a tak sme prešli bezpečnostnými systémami, osvietili nam príručnú batožinu a šli sme na jeden lepkavý sendvič s chipsami. V tom čase som však už bol rozmpumpovaný a vyšiel som ešte raz z terminálu potvrdiť si, či vážne náš let poletí tak ako píšu. Tretia osoba mi to konečne potvrdila, a tak som sa vracal späť na terminál. Žial nedošlo mi, že musím znova prejsť tou kontrolou a že bez letenky to bude asi ťažké. Prehovoril som však jedného policajta, že tu sedím už dlhé hodiny, že mi mešká let a nech teda prejde ku terminálu spolu so mnou a nech si overí, že nie som žiadny terorista, ale slušný pasažier. Nakoniec šiel a po chmúrnej ceste a skontrolovaní dokladov a letenky sa mu na tvári vykúzlil aj úsmev. O 5 sme konečne odleteli. Nakoniec sa naša spoločnosť vôbec nedostavila a zabezpečili inú spoločnosť. Čo už, asi štrajkovali za vyššie platy ako dnes takmer každý. S 8 hodinovým meškaním sme o 8 pristáli v Budapešti. Spoločnosť, ktorou sme mali letieť bola tiež maďarská. Sčasti som pochopil výrok"Čo si Maďar?". Tak či onak bola to sranda...

Aktívna domácnosť

2007-09-13T02:50:00.000-07:00

Už som doma... Sedím vo svojej izbe...počúvam rádio...bojujem s príznakmi prechladenia a snažím sa nakopnúť k aktivite. Po 3 viacmemej slnečných mesiacoch pozerám cez moje strešné okno na zamračenú oblohu, na rýchlo sa pohybujúce oblaky... Tešil som sa na tieto chvíle. I keď predstava sa vždy trochu líši od pravdivej reality. Je mi dobre... Asi sa pustím do pratania...Nie, najprv začnem hľadať čosi do budúcnosti...Nie, najprv navštívim kamarátov a kúpim si čosi nové...Mmmh, kde začať? Tak fajn, krok po kroku a všetko bude ako má... Asi pôjdem najskôr vonku s mojím psom, ktorý ma tu z času na čas navštívi a vyzýva ma ku spoločnej prechádzke. Tak teda hor sa do aktivity...

Ja na Mallorce

2007-07-15T10:09:00.000-07:00

Ahojte vsetci moji mili,

Nastal cas opat sa ozvat a par riadkami sa s Vami podelit o moje prezivanie vsednych i nevsednych dni tohtorocneho leta na spanielskom ostrove Mallorca. Cas leti ako o preteky a ja si len s namahou uvedomujem jeho rychlost ako i fakt, ze som tu uz vyse mesiaca. Znamena to okrem dalsich inych veci, ako ze som napr. uz celkom pekne opaleny :), tiez dokoncenie stadia aklimatizacie v hoteli Playa Esperanza ( www.esperanzahoteles.com).

Prve hekticke tyzdne, kedy sme si s Anou pocas hadam 3 tyzdnov neuzili den volna sme konecne prekonali a posledne dve stvrtky (nas vikend) sme uz aj spolu s dalsimi ludkami travili objavovanim kras tohto Ballearskeho ostrova. Nas prvy dia libre (den volna) sme sadli na bicykle a vydali sa popri pobrezi severu ostrova. Nas ako sa neskor ukazalo smely ciel, dobyt najsevernejsiu cast ostrova (Cap de Formentor), bol vzhladom na cas trochu nerealny. Aj napriek tomu sme si uzili krasne vyhlady (Mallorca je krasne hornata), stupania i zjazdy, oddych pri mori i tvrdost sedacky. Cestou spat som sa prekvapene zastavil v mestecku Pollenca a pri pohlade na program tamojsieho festivalu som sa usmial ked som zistil, ze tam bude hrat aj Slovensky komorny orchester. Zial mal som vtedy pracu a tak mi slovensky vecer v Spanielsku usiel. Druhy stvrtok sme si to spolu s Jankou (Slovenka z Vrutok a tretia do nasej partie) zamierili na padak. Nie, neabsolvovali sme zoskok z lietadla. Bol to padak tahany motorovym clnom, ktory nas vytiahol do vysky asi 50 m a vozil popri pobrezi sem a tam. Taka turisticka atrakcia, ktoru sme si ale vcelku uzili. Nasledne sme chceli dobyt nedobyte z minuleho tyzdna, teda severny cip Mallorcy. Nas povodny plan bol stopom, k comu vsak nedoslo, kedze dalsi dvaja Slovaci (Peto a Marianna zo Spiskej Novej Vsi) nas prehovorili na pozicanie si auta. Bol to dobry napad. Vsetko zostalo dobyte... Prezili sme cestu uzkymi serpentinami, vykupali sa na uzasnej plazi tisicich farieb, dosiahli sever a vydareny den ukoncili chladenym spanielskym pivom San Miguel.

Postupne tu vytvarame cesko - slovensko - polsku komunitu. Pracuju tu totiz aj styri cesky (rysava Vierka, blondava Sarka, bruneta Marketa a dredata Lupetka). Zatial najvacsiu srandu sme zazili ked sme sa po ochutnavke tunajsej sangrie na plazi ocitli spat v hoteli v rukach s vidlickami (vidlicky na ovocie, ktore sa so sangriou podava). Ono je to totiz vcelku luxusny 4 - hviezdickovy hotel a my sme v tu chvilu vyzerali vselijako inak, len nie luxusne. Nas vtedajsi pocit nas vtedy doviedol az na samy vrchol, na strechu hotela. Cestou tam i spat sme sa s vypatim vsetkych sil museli zdrziavat smiechu, aby sme nevzbudili pozornost hosti. Dokazali sme to a na druhy den na nas nikto nepozeral nijako zvlastne, krivo, ci podozrievavo, takze nam to asi preslo.

Takmer denodenne si kladieme s Anou otazku co nam tato praca prinasa, kam nas posuva, comu nas uci? Casto si myslime, ze skakanie s detmi na Minidisko, ci rozhodovanie futbaloveho zapasu by sme mali prenechat mladsim. Na druhej strane tu vsak clovek moze vo velkej miere realizovat svoje myslienky. Nas domcek, ktory nam sluzi ako pracovne sidlo si pravidelne skraslujeme novymi napadmi ako prilakat hosti k nasim aktivitam. Clovek sa tu uci tiez trpezlivosti, dobrej nalade, prekonavaniu unavy, ale aj cudzim jazykom. Stale hovorim najviac a dufam uz aj lepsie nemecky a chystam sa oprasit knihu spanielciny. Zatial sa ten jazyk ucim len z pocuvania, ale potrebujem zabrat. August je totiz staby mesiac volna vsetkych Spanielov, a tak bude hotel zlto - cerveny. Mam teda dva tyzdne co robit.

Tolko z mojej strany. Drzte sa mi a opatrujte sa